20. október 1942: Koniec najtragickejšej vlny deportácie židov, prvej 

História nás nespasí, ale mnohé udalosti, predovšetkým zlyhania, si musíme pripomínať stále. Dňa 20. októbra 1942 sa skončila prvá vlna židovských deportácií zo Slovenska. Rok 1942, najtragickejší rok v dejinách slovenských židov, sa začal v Prešove príchodom asi 330 bratislavských židov.

Týchto ľudí vylúčili zo zamestnania a vysídlili na východ krajiny – presídlili ich do Prešova.

“Sústredenie” do Osvienčimu

Časť z nich židovská obec umiestnila v budove školy, ktorá už bola v tom čase uzavretá. Počet prešovských židov sa zvyšoval. A práve z Prešova smeroval prvý transport do zberného tábora v Poprade.

Dňa 25. marca 1942 boli prešovskí židia vypravení po osi Prešov – Poprad – Osvienčim.

Prvý transport pozostával z tisícky mladých dievčat vo veku od 16 rokov. Gardisti chodili po domoch, odvádzali nič netušiace mladé dievčatá do hasičských kasární na “sústredenie”.

Večer, za účasti mnohých ľudí, vypochodoval zástup asi 1 048 dievčat cez mesto na prvé nástupisko stanice Prešov, kde bol pripravený osobný vlak. Do dobytčích vagónov boli preložené až neskôr.

Transport opustil Slovensko 25. marca 1942. Ilúziu o tom, že transportovaní majú namierené do Svitu za prácou mal podporiť aj druhý transport pozostávajúci z tisícky mladých mužov.

Po dievčatách chlapci 

V apríli sa začala deportácia prešovských židovských chlapcov vo veku od 16 do 35 rokov. Tí sa vydali na svoju poslednú cestu po osi Prešov – Žilina – Treblinka. Rodičom chlapcov, ktorí sa nedostavili na miesto určenia pohrozili, že ich zatknú namiesto synov. Po tejto hrozbe niekoľko skrytých chlapcov vyšlo dobrovoľne z úkrytu. Transport, jeden z pätnástich, ktoré išli zo Slovenska, opustil Prešov 2. apríla s počtom 1 000 mladíkov.

Rovnako v apríli pokračovali transporty bez ohľadu na vek a vyvrcholili v tzv. rodinných transportoch 13., 14. a 23. mája 1942. V týchto rodinných transportoch deportovali 3 000  obyvateľov Prešova a blízkeho okolia. Všetci zadržaní boli odvlečení pred ortodoxnú synagógu, kde musela pred odtransportovaním viac ako tisícka ľudí prečkať bez sociálnych zariadení a vody noc. Tých, čo sa do transportov nedostavili pre chorobu, sústredili v provizórnom lazarete v neologickej škole a následne z nich v júli vytvorili ďalší transport do Osvienčimu.

“Posledný” transport 

Posledný transport pozostávajúci z ľudí disponujúcich rôznymi výnimkami (lekári, inžinieri, zverolekári…) z Prešova odišiel koncom októbra 1942. Dňa 20. októbra sa skončila prvá vlna deportácií. Režim sa zbavil dohromady 57 628 židovských spoluobčanov.

Mnoho starších či malých a detí transport nevydržalo.

Prešovskí židia boli umiestnení v koncentračných táboroch v Debline, Treblinke, Majdanku a najmä v Osvienčime. Po tzv. selekcii ich tu buď ihneď zlikvidovaní alebo zaradili do práce.

Väčšinu tých, čo prežili neľahké podmienky v Debline, v októbri 1943 odvliekli do Treblinky, do plynových komôr. Tých, čo ostali v Debline postrieľali a masaker prežili iba tri ženy.

Jednou z nich bola Prešovčanka Ella Goldbergerova. Prežili, pretože boli v tom čase ukryté v kuchyni. Po vojne vypovedali pred súdom, že viac ako 2 000 príslušníkov prešovskej židovskej náboženskej obce uložili do masového hrobu. Božena Krausová a Ela Goldbergerová sa osobne zúčastnili uloženia mŕtvol.

Tých, ktorí prežili Osvienčim, v januári 1945 pred blížiacim sa frontom evakuovali do vnútrozemia. Takí, čo vydržali „cestu smrti“, sa v rakúskych či nemeckých koncentrákoch dočkali oslobodenia americkou armádou.

No ani v tejto chvíli sa utrpenie niektorých neskončilo, boli takí, ktorí umreli aj pre veľmi bizarný dôvod, a to, že sa najedli a organizmus prísun potravy nezvládol. Zo židov deportovaných z Prešova v roku 1942 sa domov vrátilo 284.

Autor Richard Lipták niekoľko rokov pracoval ako pedagóg. Na strednom a vysokom stupni vyučoval predmety humanitného zamerania. Časť profesného života pôsobil ako redaktor v týždenníku orientovanom na hodnoty. Rád cestuje s fotoaparátom v ruke.

Môže vás zaujať:

„Chov“ čistej rasy, ženy ako nosnice, deti majetkom štátu… Aj to bol a je nacizmus