Oľga Feldeková a jej mikropoviedky

V 89-tich minirománoch sa spisovateľka a glosátorka Oľga Feldeková predstavuje ako brilantná štylistka s vycibreným citom pre prozaický i poetický detail. Naozaj, keby chcela, vedela by svoje miniatúrne príbehy rozšíriť na hrubú knihu, ale stačí takto. Človek má pri jej krátkom útvare pocit, že prečítal obsažný román.
28.marca oslavuje narodeniny a k sviatku si dala novú knižku Minútové romány. Opäť v nich dokazuje, že vie vyčariť príbeh zo zážitkov a slov.
Najkrajšie sú jej historky s oravskými motívmi, ale aj ako Bratislavčanka vie rozosmiať i rozosmútiť pekným rozprávaním.

„Keď moji priatelia vyslovia slovo Orava, hneď sa obracajú na mňa. Alebo keď sa obracajú na mňa, vzápätí im prichádza na jazyk slovo Orava,“ usmieva sa Oľga Feldeková. „To ma teší. Orava je krásne slovo, ktoré používajú rôzne národy. Napríklad Fíni tak volajú vevericu. Slovenskí jazykovedci nachádzajú jeho pôvod v slove arva, ktorým vraj už starí Kelti pomenúvali bystro tečúcu vodu. No možností je viac. Veď ozvenu toho keltského slova počuť aj v slove riava. A vari nie aj v slove vrava? Rozdiel je len v tom, že vrava vychádza z ľudských úst, zatiaľ čo orava je vrava vody.“

V knihe píše napríklad o tom, aká bola vždy v triede najvyššia a spočiatku mala z toho komplexy. Na vysokej to už neprekážalo a stala sa z nej usmievavá, milá dáma. Vedela byť ironická, trafiť do čierneho svojím humorom a vtipne s pointou zaglosovať na počkanie.
Minútové romány sú vlastne krátke mikropoviekdy, ktoré rozveselia, potešia, naladia. Tu je aspoň pár kúskov, na ktoré sa môžete tešiť:

Orava a senná nádcha
O tunelároch
O pôvabe nahluchlosti
O horiacej košeli
O cesnaku a počítačoch
Proti všiam
Slovenka v metre
Fajčenie a poézia
O zabíjačke na Záhorí

Takto sa v knižke Minútové romány hrá so slovami, vetami, dvojzmyslami a hľadá zmysel aj tam, kde by sme ho nevideli. Ale predovšetkým sú jej príbehy vtipné, milé, láskavé.
Ako napríklad o pohári kofoly. Pri stánku ju čakal manžel Ľubomír Feldek, v ruke pohár kofoly a Oľga sa poteší, že na ňu myslel. Aký gavalier, vezme pohár, dopije polovicu kofoly a poteší sa. Na to jej manžel vraví, že on mal pivo a túto kofolu tam niekto nechal odloženú…

Prečítajte si mikropoviedku z knihy Minútové romány:

OCKO PARAŠUTISTA

Môj otec pracoval, a teda aj musel bývať v Bratislave. Volal tam bývať aj mamu, prehováral ju už od svadby, aby tam šla bývať s ním, no mama bola učiteľka a ktosi jej narozprával, že v Bratislave sú veľmi zlé deti, takže nechcela o presťahovaní do Bratislavy ani počuť. A tak takmer celý svoj manželský život šťastne žili osve. Otec v Bratislave, mama na Orave. Z Bratislavy domov na Oravu prichádzal otec iba na návštevu. Dva razy pri takej návšteve splodil aj nový život. Teda mňa a môjho mladšieho brata.

Keď som bola staršia, vedela som si už zapamätať, že v Bratislave otec pracuje ako komerčný právnik. No keď som bola mladšia a keď sa ma kamarátky vypytovali, čo môj ocko v Bratislave robí, musela som si vymýšľať.
Jeden z najsilnejších zážitkov môjho detstva bol, keď slávnostne spúšťali Oravskú priehradu, vzdialenú od nášho mestečka päť kilometrov. Vtedy som videla prvý raz v živote parašutistický zoskok. Povrávalo sa, že lietadlo priletelo až z Bratislavy. Bola som vtedy presvedčená, že každý, kto žije v Bratislave, môže byť parašutista. Vtedy som kamarátkam povedala, že aj môj ocko je parašutista, ibaže skáče do inej priehrady.
Uverili mi. A možno to aj bola pravda.