Červený Kláštor po 36 rokoch. Bez komunistov

Vrátiť sa po 36 rokoch do Červeného Kláštora je neopísateľný pocit. V roku 1980 som tam bola v škole v prírode a manžel na lyžiarskom. Ani jeden o tom druhom netušil, ani že sa tam raz vrátime ako manželia a už vôbec nie ako obyvatelia demokratickej krajiny. Po tých dlhých rokoch to bol pre nás veľký nostalgický zážitok, plný romantiky.  Samozrejme, keď sme si odmysleli tých komunistov. Okrem toho, že je obrovským zážitkom vidieť tú vzácnu históriu, ktorú úspešne pred žiakmi komunisti ukrývali, sme sa spoločne smiali na spomienkach z detstva. Keď sme ešte ani jeden netušili, že sa tam raz vrátime spoločne ako manželia zo slobodnej krajiny. 

Všetci sa v roku 1980 tvárili, že bývame v pionierskej ubytovni. Staré drevené dubové zamknuté dvere našej pionierskej pozornosti však neušli a tak súdružky učiteľky len šepkajúco čo to z tajnej náboženskej histórie kláštora prezradili.

Je úžasné v 21. storočí  vidieť, ako sa všetky dvere otvorili a nápisy „ Prísny zákaz vstupu nepovolaným osobám!“ zmizli.  Je to úžasný pocit, že si dnes len tak slobodne môžete zobrať svoje dieťa na prehliadku národnej kultúrnej pamiatky Červený Kláštor, dokonca s výkladom z úst pravého duchovného.

Slobodne s duchovným

Keď sme prechádzali vstupnou bránou Červeného Kláštora, sotva sme to s manželom spoznali. Otvoril sa pred nami nádherný areál , so všetkými krásami, ktoré nám komunisti odopreli. Po 36 rokoch sme si tak konečne vypočuli pravdu o  magickom mieste, ktoré by mal navštíviť každý Slovák. Veď práve v Červenom Kláštore sa udial prvý pokus o preloženie Svätého písma z latinčiny do slovenčiny.

„ Nie som žiadna atrapa a ani herec,“ privítal nás so širokým úsmevom kňaz, páter  Rafael Dominikan, ktorý nás národnou kultúrnou pamiatkou sprevádzal. „ Som ozajstný 100% rehoľník.“ (smiech)

Kláštor pri dedinke Červený Kláštor založili v roku 1320 kartuziáni, ktorí dodnes patria k najprísnejším reholiam s asketickým spôsobom života.

Spávať o 19,00, vstávať o 24,00

Kartuziánski  pustovníci dodnes jedia iba dvakrát za deň.  Na obed a večer, vždy každý sám. Pri stole sa stretávajú iba v nedeľu, ale aj vtedy mlčia, aby počúvali Sväté písmo. Celý život nejedia mäso. Ponúknu ho iba chorému bratovi, aby zosilnel.  Inak majú stravu veľmi pestrú. Veľa ovocia a zeleniny, obilniny, strukoviny, mliečne výrobky, ryby v takom množstve, že hladom nikdy netrpia. V piatok sa postia, len chlieb a voda. Ak príde advent,  zo stravy vylúčia mlieko a mliečne výrobky  a takto sa pripravujú na privítanie  Ježiša Krista.

Hoci je ich stravovanie náročné, v priemere sa dožívajú 90 rokov. Traduje sa, že  16. storočí bol pápež prekvapený, ako prísne žijú a tak im chcel pravidla zmäkčiť.  Keď sa to dozvedeli kartuziáni, vydali sa na protestný pochod až do Ríma.  Keď pápež uvidel pred sebou zástup vyše 90 ročných starcov, ako protestujú proti zmierneniu ich rehole, povedal, že dobre,  žite si ako chcete.  A tak kartuziánsku rehoľu nikdy nikto nezmiernil, tým nedeformoval a presne takto žijú vo Francúzsku  dodnes. Od 11. storočia chodia napríklad spávať o 19,00h a vstávajú o 24,00h.  Kostol, jednoloďový chrám bez bočných kaplniek ,  je dodnes centrom ich rehoľného života.

Preslávený herbár

Do histórie Červeného Kláštora sa zapísali dve významné osobnosti. Fráter a páter.

Prvým bol fráter Cyprián , ktorý prišiel do kláštora zo štúdií v Taliansku, Česku a Poľsku. Práve tu sa začal venovať lekárnictvu a bylinkám. Pretože bol fráter, na rozdiel o mníchov mal neobmedzený pohyb mimo kláštora, čo využíval na zbieranie byliniek.  Preslávil sa herbárom, do ktorého v piatich jazykoch zapísal 282 rastlín. Snažil sa vytvoriť učebnicu pre bratov, aby po ňom mohli v tradícia bylinkárstva pokračovať.  Cypriánov herbár je  považovaný za najstarší . V kláštore je iba jeho kópia, ktorú tam zanechali filmári, keď nakrúcali Cypriánov príbeh. Originál sa nachádza v Prírodovednom múzeu v Bratislave.

Legendy o Cypriánovi nestarnú  

Napríklad, že Cyprián bol veľmi hĺbavý a keď sledoval vtáky, začal túžiť lietať.  A tak vymyslel lietajúci stroj , ktorý vytiahol oproti na pohorie Troch korún a vyletel.  Letel  ponad Poľské Tatry a pleso Morské oko. Ako tak letel, na hladine sa zrkadlila jeho podoba,  čo sa nepáčilo anjelovi. Ten sa nahneval , lebo vtedy mohli lietať iba anjeli a vtáky. Chytil blesk a buch do pátra Cypriána. Ten padol na zem a na brehu Morského oka sa premenil na skalu, ktorá sa dodnes volá Mních.

Iná legenda zasa hovorí, že úspešné lety neunikli oku cirkevnej mocnosti. Ani jej sa to nepáčilo a tak to vyriešila tak, že mu verejne na námestí zobrala krídla a Cypriána preložili do iného kláštora, ktorý sa nachádzal  už iba na rovine.

Ovplyvnil Slovákov

Druhou významnou osobnosťou kláštora bol páter Romuald Hadbavný, mimoriadne dôležitý človek pre Slovákov.  Nielen, že v roku 1 745 zriadil v kláštore rehoľné profesórium, ale práve jemu sa pripisuje prvá snaha o preklad  Svätého písma  z latinčiny do slovenčiny, ktorý sa považuje za prvý pokus o kodifikáciu spisovnej slovenčiny ,  ešte pred Antonom Bernolákom.  Šíreniu prekladu však v roku 1 782 zabránil cisár  Jozef II. .

Stredoveké kláštory nechceli byť nikomu dlžníkom. Ani panovníkom, ktorí im sľubovali za to privilégiá, ktorými by mohli zasahovať do chodu kláštorov. Preto fungovali skôr ako samostatné dedinky, kde nič nechýbalo.

Modli sa a pracuj

Navštíviť niekoľko storočné domčeky mníchov je obrovským zážitkom, ktorý nám komunisti dlhé desaťročia odopierali. Všetky domčeky vybudovali tak, aby boli samostatné a nezávislé. Sv. Benedikt im totiž zanechal odkaz,  modli sa a pracuj. Takže každý mních žil samostatne a z toho, čo si aj sám vypestoval.

Kompletný kauzistický domček sa zachoval iba jediný z trinástich. Z vlastnej záhradky sa vstupovalo do domčeka s jednou chodbou a štyrmi miestnosťami. V záhradke si každý pestoval čo chcel. V prvej miestnosti mních spal a oddychoval, v druhej sa umýval a kúril , v tretej mal napríklad laboratórium na bylinky, kde našli aj nádobu s nápisom tinktúra di cannabis . Všetko čo mních v záhradke vypestoval, slúžilo výlučne pre neho. Takže aj cannabis.  Ak bol niekto tesárom či kováčom, tak tam mal miesto laboratória dielňu. Posledná bola miestnosť oratórium, kde sa mních súkromne modlil.

S manželom sme si v Červenom Kláštore veľmi silno uvedomovali, akú krásu a históriu nám komunisti dlhé roky odopierali. Sme šťastní, že to už naša dcéra nemusí zažívať. Že sa narodila rovno do slobodnej krajiny, kde si je už za svoj život zodpovední každý jeden z nás. A tak sme sa na záver celá rodina navzájom na nádvorí nezabudnuteľného kláštora navzájom len tak slobodne navzájom objali. A s manželom sa tešili z toho, že dcéra vôbec tomu nerozumela, prečo nám komunisti túto nádheru zakazovali.