Psí etológ: „Psi preberajú fyzické trápenia a psychických démonov majiteľov.” 

Majitelia štvornohých kamarátov, ktorí u neho hľadajú radu či pomoc, ho prezývajú psí anjel. Sám však o sebe hovorí, že je úplne obyčajný človek s mnohými chybami, ktorý miluje psí svet a svoj život sa snaží žiť tak, aby sa sám za seba nemusel hanbiť. “A pokiaľ mi bola venovaná schopnosť a možnosť niektorým ľuďom otvoriť oči, ich psíkom vytvoriť podmienky na šťastný a plnohodnotný život a oboch dokopy naučiť žiť spolu, nielen vedľa seba, potom mi príde jedine správne týmto spôsobom konať. Je to i môj zmysel života, ktorý som pred 20 rokmi našiel a za ktorý som šťastný,” povedal psí etológ Viktor Dostál.

Aký pán, taký pes. Platí toto ľudové múdro aj v súčasnosti?

Rozhodne áno. Každý pes je taký, aký je jeho človek – môj, mojich klientov, každého psieho majiteľa. Je jeho dokonalým zrkadlom, odrazom pozitívnych i negatívnych vlastností, démonov a bolestí.

Psíkom ste venovali vyše 20 rokov svojho života. Aká bola vaša cesta do hlbín psej duše?

V ten správny moment sa súčasťou môjho života stal môj prvý psík, zlatý retríver Dino. Doslova mi život a moje priority prevrátil hore nohami a moje osudy sa začali uberať úplne novým smerom. Objavil som v sebe zvláštny dar od Boha a skutočný zmysel života, ktorý mi do tej doby chýbal. Na rozdiel od môjho okolia mi prišlo, okrem iného úplne prirodzené a normálne, so svojím šteniatkom tráviť prvé týždne v noci na zemi na karimatke, mimochodom, robím to tak dodnes pri každom svojom malom psom parťákovi. A keď cítite psí dych na svojej tvári a vnímate psiu hlavičku položenú na svojej hrudi, počúvajúcu tlkot vášho srdca, niečo sa vo vás navždy zmení a poznáte skutočné šťastie. Nájdete cestu do hlbín psej duše.

Čím si vás psi získali a čo na nich najviac obdivujete?

Psi si ma získali predovšetkým svojou úžasnou povahou, toľko vzdialenou od povahy väčšiny dnešného ľudského pokolenia, povahou, ktorá je čistá a úplne jej chýbajú ľudské atribúty ako nenávisť, závisť, pokrytectvo alebo zákernosť. Pes vás miluje, neznáša, alebo ho jednoducho nezaujímate. Ale vždy sú tieto emócie čitateľné a jasné – pes nepredstiera lásku a necíti pritom nenávisť. Je priamočiary a otvorený. Svoj život miluje rovnako ako život svojho človeka, je inteligentný, silný a húževnatý. Nie je ťažké obdivovať psov, sú to nádherné a čisté bytosti.

Profesia psieho etológa sa na Slovensku, predpokladám, že ani v Českej republike, nedá vyštudovať. Absolvovali ste nejaké kurzy pre vychovávateľov či cvičiteľov psov? Aký je vlastne základný rozdiel medzi etológom, cvičiteľom a vychovávateľom?

Nie, žiadny kurz tohto zamerania som neabsolvoval. Sám za seba to aj pokladám za veľkú výhodu, nie som ovplyvnený v našich končinách zažitými stereotypmi. Od začiatku tak mojimi učiteľmi boli moji vlastní i cudzí psi. Na samom začiatku, to mal môj prvý psík Dino necelý polrok, som si veľmi krátko prešiel klasickým cvičákom, kde som sa dozvedel, že to, čo vieme, by sme ešte dávno vedieť nemali… Boli sme natoľko drzí, že už vtedy sme spolu vedeli všetky základné výcvikové prvky typu “sadni”, “ľahni”, odloženie a privolanie (úsmev). Pravda, nie naučené drilom, ale komunikáciou a vzťahom s vtedy ešte ani nie polročným šteňaťom. A v tom je práve jeden zo základných rozdielov medzi cvičiteľom a etológom – cvičiteľ pracuje na základe vytvárania podmienených reflexov a používania systému odmien, trestov a všeobecného drilu, etológ využíva znalosti prirodzených vzorcov správania psieho druhu a prirodzenej komunikácie. Na rozdiel od cvičiteľa, skutočný etológ so zvieraťom, psom, spolupracuje, nepodrobuje si ho a neponižuje.

Pýtam sa na to schválne, pretože vy so psami pracujete na “komunikačnej vlne”. Môžete to bližšie vysvetliť?

Nie je to úplne jednoduché na vysvetlenie, ale povedzme, že vďaka už spomenutému “daru” som okrem iného schopný sa na psov napojiť na ich vlastnú komunikačnú vlnu. Slovne sa to zle vysvetľuje, podobne ako, napríklad, nie je možné iba slovami vysvetliť a popísať schopnosť vnímať auru, alebo vysvetliť farby niekomu, kto nevidí. V každom prípade práve vďaka tomu daru psov vnímam inak než väčšina ľudskej populácie a oni vnímajú inak mňa. Výsledkom tohto “dohovoru” je potom veľmi rýchly pozitívny posun a vyrovnanie pošramotenej psychiky mojich psích klientov, ktoré absolútnu väčšinu mojich ľudských klientov prekvapí, pretože behom niekoľkých dní som schopný zvládnuť to, čo sa nezvládlo týždne/mesiace/roky predtým. Denne ďakujem Bohu za túto svoju schopnosť a možnosť ju využívať na pomoc psíkom a ich ľuďom, pre ich lepší spoločný život…

V Liberci prevádzkujete od roku 1998 psiu školu Falco. Aké máte skúsenosti s ľuďmi, ktorí vás so svojimi zverencami navštevujú? Učia sa rýchlejšie ľudské tvory alebo ich štvornohí priatelia?

Sami moji klienti často konštatujú, že sa ich psí parťáci učia rýchlejšie než oni (smiech). Povedal by som to inak – človek, ktorý za mnou príde sa skutočne učiť, je otvorený niečom novému a inému, a nemá problém so svojím vlastným egom, taký sa vždy učí rýchlo. Má totiž okamžitú spätnú väzbu vo svojom psíkovi. Vidí moju prácu a vníma vzťah a dôveru svojho vlastného psíka voči mne. Každému klientovi hovorím, aby vzťah a spoluprácu svojho psa so mnou bral ako motiváciu, nie ako osobné poníženie. A pokiaľ bude robiť veci tak, ako mu ich ukazujem a ako ho učím, bude ich vlastný vzťah a spolupráca rovnaká. Už tu sa vždy prejaví osobnosť konkrétneho klienta – pokiaľ mu nechýba základná pokora a vzťah k psiemu druhu, je vždy úspešný. Pokiaľ ho ovládne jeho ego a samoľúbosť, vždy sklame svojho psíka i sám seba.

Akým psom sa vaša škola venuje? Zameriavate sa len na tzv. problémové typy? Je výraz “problémový pes” vôbec opodstatnený?

Žiadny pes sa nenarodí ako “problémový”, takého z neho vždy urobí jeho majiteľ alebo ešte vo fáze imprintingu chovateľ. Áno, výsledkom zlého prístupu a výchovy vznikne psia osobnosť, ktorá nie je v pohode, je vystresovaná a v dôsledku toho sa okoliu javí ako “problémová”, “nezvládateľná” alebo “agresívna”. Na mne potom je, aby som zapracoval na pošramotenej psej psychike a vrátil späť takto poznamenanému psíkovi dôveru v normálny chod psieho i ľudského sveta. Dôveru v to, že mu okolitý svet, psi a ľudia nechcú len ublížiť – dôveru v to, že pokiaľ sám bude dodržovať pravidlá, bude ich dodržovať i jeho svorka. Ku mne sa tak dostanú psi, ktorých majitelia nezvládli ich výchovu a vedenie (z akýchkoľvek dôvodov), psi z útulku a množiarní, na ktorých sa negatívne podpísala ich minulosť. Ale tiež pohodové šteňatá, ktoré za mnou privedú ich majitelia preto, že sú zodpovední a chcú hneď od začiatku robiť veci správne. A občas sa ku mne dostane i zúfalý človek s tým, že som ich posledná šanca, pretože jeho psa všetci predchádzajúci “psí experti” odpísali a odporučili utratenie. O to väčšiu mám potom radosť, keď si ukážeme, aká bola táto diagnóza nezmyselná.

V čom spočíva váš výcvik či výchova psov?

Povedané v kocke, vo využití môjho daru, vrodených psích vzorcov správania a pochopenia, aj rešpektovaní zložitej psej duše. A, samozrejme, tiež v dôslednej výuke psích majiteľov, pretože, ako som už povedal, každý pes je taký, aký je človek vedľa neho. Preto nikdy neprijímam žiadosti typu – vycvičte mi psa, ja na to nemám čas. Vždy učím súčasne svojich psích i ľudských klientov.

Akí psi navštevujú vašu školu? Musia ich majitelia najprv vyplňovať nejaký formulár, ktorý vy buď odobríte, alebo psíka a jeho majiteľa odmietnete? Môže psa z vášho programu vylúčiť určité plemeno, povaha, vzrast alebo vek? Existujú iné obmedzenia?

Nie, neexistujú pre mňa žiadne obmedzenia psieho alebo ľudského klienta. Pracujem so všetkými psími plemenami od čivavy po veľkých pastierov, každého veku. Každému človeku dám šancu uviesť život so svojím psím parťákom do poriadku, pokiaľ človek o moju pomoc stojí, vždy ju dostane. Je to pre mňa samozrejmosť. A i keď sa mi moja ústretovosť neraz v zlom vrátila, stále sa držím toho, že mi bol do života daný určitý dar preto, aby som ho využíval pre dobro psov a ich ľudí. Takto so svojím darom nakladám a nakladať vždy budem.

Milovníkom psov radíte aj na psej stránke Falco, na ktorej propagujete iný pohľad na psov a ich život. Funguje tam tiež poradňa, v ktorej sa na vás ľudia obracajú s rôznymi problémami týkajúcimi sa ich malých kamarátov. Čo ich trápi najviac a najčastejšie?

Poradňa na mojom webe PSÍ STRÁNKY FALCO začala fungovať v roku 2000 a do dnešnej doby sa v nej nazbieralo cez tri tisícky otázok a mojich odpovedí. Po takej dobe a množstve sa už dá urobiť určitá štatistika. Povedzme, že riešené problémy sa síce týkajú úplne všetkých oblastí ľudsko-psieho života (výchova, výcvik, veterina, všeobecné spolužitie, vytipovanie vhodného plemena, atď.), ale najviac otázok sa predsa len týka problematiky nezvládnutej výchovy šteňaťa alebo vedenia dospievajúceho/dospelého psieho jedinca. Týmto ľuďom potom ponúkam možnosť prísť za mnou so svojím psím parťákom, aby som mohol zapracovať osobne, pretože podobné problémy skutočne nie je možné riešiť “na diaľku”.

Dá sa všeobecne povedať, že existuje psie plemeno, ktoré svojim majiteľom prípadne ich susedom robí starosti? Zvlášť bojové psy vyvolávajú v ľuďoch obavy, v ostatnom čase sa vyskytlo veľa prípadov, keď človeka napadol pes. Na Slovensku dokonca po útoku psej svorky zomrel ornitológ… Čo si hovoríte, keď počujete takého správy?

Každého psa každého plemena môže jeho majiteľ alebo iní ľudia skaziť do takej miery, že dotyčný psí jedinec na človeka zaútočí. Zažil som osobne také jedince u niekoľkých svojich klientov a, samozrejme, čím väčší a psychicky i fyzicky viac disponovaný pes, tým bývajú následky útoku fatálnejšie. Ale vždy ide o problém vytvorený človekom, ktorý precení svoje sily (nie je každé plemeno pre každého človeka a úprimne povedané, sú ľudia, ktorým by sa nemal dostať do rúk vôbec žiadny pes), psovi sa nevenuje, týra ho alebo k nemu pristupuje chybným spôsobom. Preto je väčšinou problém presne opačný – veľa psov je potrebné chrániť pred človekom.

Aké máte skúsenosti s bojovými plemenami? V čom spočíva ich základný problém?

Špecifický problém tzv. bojových plemien, v skutočnosti plemien s vyblokovaným sociálnym správaním – sú to americký pitbulteriér, americký stafordšírsky teriér (amstaf) a bulteriér – je účel, pre ktorý boli vyšľachtení – okrem iného teda aj pre likvidačný boj s vlastným druhom. V skratke povedané, iného psa primárne nevnímajú ako spolupracujúceho parťáka, ale ako súpera na likvidáciu. Čím je fyzicky disponovanejší, tým je pre neho lákavejší. Problémom je, že sa tieto genetické vlastnosti začínajú prebúdzať až okolo prvého roku veku a ďalší problém je, že majitelia buď túto skutočnosť bagatelizujú a hrubo podceňujú (ono vždy je nejaké prvýkrát) alebo, naopak, svojho psa k napádaniu iných zámerne vedú. Už som pár takýchto “miláčikov” dával dole zo svojich i cudzích psov, a nie je to nič príjemné, pretože okrem tejto činnosti musíte často ešte čeliť agresivite majiteľa psa “bojového plemena”. Opäť musím spomenúť “zrkadlo” alebo “aký človek, taký pes”, pretože na druhú stranu vďaka Bohu za každého rozumného majiteľa plemena tohto typu, ktorý vie, čo si so svojím psíkom môže dovoliť, je zodpovedný a dokáže z neho vychovať relatívne veľmi pokojného psa. Psa, o ktorom vie, že pustiť ho navoľno medzi hrajúcu sa skupinu psíkov je nezodpovedný hazard, pretože pravdepodobnosť, že sa pre jeho psa stretnú tie správne okolnosti, je veľmi vysoká. A následne sa obhajovať vetou “On to ešte nikdy neurobil!”, je veľmi hlúpe.

Čo si myslíte o používaní elektrického obojka?

To, čo každý psychicky normálny človek. Používanie elektriny na “výchovu”, “výcvik” alebo všeobecné ovplyvňovanie správania akejkoľvek živej bytosti, nielen psa, je z hľadiska etiky, základného rešpektu a vzťahu neospravedlniteľné zverstvo. Pokiaľ človeku tieto atribúty chýbajú, pokiaľ nie je schopný výchovu a bežný život so svojím psom zvládnuť normálnym spôsobom, teda bez použitia elektrických, ostnatých alebo sťahovacích obojkov, potom mu pes do ruky vôbec nepatrí.

Aký máte názor na kastráciu, ktorá má vraj upokojiť a zmierniť psa a sučkám po nej nemá hroziť nádor na mliečnych žľazách?

Tejto téme som na svojom webe a vo svojich knihách venoval už obrovské kvantum textu, dalo by sa o nej hovoriť hodiny, a na to tu bohužiaľ nie je priestor. Kto bude chcieť, potrebné informácie si u mňa ľahko nájde. V kocke zhrnuté – kastrácia samčieho alebo samičieho jedinca každého živočíšneho druhu skutočne nie je len vyrezanie kusa mäsa, ako sa snaží ľuďom nahovoriť kastračná lobby. Ide o chirurgické odstránenie orgánov produkujúcich pohlavné hormóny, teda “hnacieho motora” každej živej bytosti. Dôsledky tohto razantného nevratného zákroku sa po vyplavení zvyškových hormónov prejavia veľmi negatívne na psychike, zdravotnej kondícii a celkovom rozhodení do tej doby veľmi citlivo vyváženého organizmu. U psov i sučiek má za následok (aj v závislosti od veku, v akom je kastrácia vykonaná) jednoznačne zvýšenú agresivitu voči psiemu okoliu (“nikto na to nesmie prísť, tak k sebe nikoho nepustím”), neistotu, nevypočítateľnosť, stres a zakonzervovanie alebo návrat k šteňacím vzorcom správania. Ďalšími “bonusmi” sú inkontinencia, strata kvality srsti a úplne predvídateľné naštartovanie zdravotných problémov každého druhu. V reálnom živote sa na rozdiel od mediálnej masáže správanie “problémových” jedincov zhorší, kastrácia iba akceleruje problémové spúšťače, mohol by som vám predviesť dlhý rad v odporúčanom období vykastrovaných sučiek, v neskorších rokoch s rakovinou v terminálnom štádiu (rakovina si nevyberá kde, ale kedy). Na záver možno len jeden z dôkazov jednoznačného si protirečenia kastračnej lobby – ich slovami má kastrácia “upokojiť nezvládnuteľného alebo utekajúceho psa”, jedným dychom vám ale tiež povedia, “nemusíte sa obávať, kastrácia nemá vôbec žiadny vplyv na povahu psa”… Počujete ten argumentačný nezmysel? Veľmi rád sa tiež pýtam zástancov kastrácie, či by s rovnako bohorovným pokojom nechali podobne “preventívne” vykastrovať svojho syna, dcéru alebo partnera… V tomto nie je rozdiel medzi psím a ľudským druhom, pes nie je “len zviera”, ako opäť argumentuje rovnaká skupina ľudí. My nie sme páni tvorstva, nemáme právo mrzačiť a pes i sučka cítia fyzickú a psychickú bolesť úplne rovnako ako človek. Môj osobný názor na kastráciu bol, je a zostane vždy rovnaký – áno, v prípade, keď preukázateľne už nie je iný spôsob záchrany psieho života, nie v akomkoľvek inom prípade.

Podobne ako u človeka sa aj u psov vyskytuje pomerne často rakovina. Tejto problematike sa venujete vo svojej knihe O psech a lidech (2009). Môže človek skutočne eliminovať riziko rakovinového bujnenia?

Úplne eliminovať určite nie, ale do značnej miery obmedziť (pokiaľ tu nie sú dominantné genetické predispozície), pretože psychický a fyzický stav jedinca sú spolu veľmi tesne zviazané. Stres a preberanie bolestí a problémov iných bytostí sú pre nádorové ochorenia živnou pôdou. Mám to overené u ľudí i u psov. Zvlášť psi veľmi ľahko preberajú fyzické trápenia a psychických démonov svojich majiteľov. Dlhodobý stres je zabijak všetkých živých bytostí a vidíme to denne okolo seba, len je potrebné vedieť sa pozerať. Je zabijakom ľudí i zvierat.

Stalo sa, že do vašej školy prišiel človek, ktorý sa chcel odnaučiť báť sa psov?

Niekoľkokrát sa mi stalo, že sa na mňa s touto požiadavkou ľudia obrátili a zvládli sme to. Problém je v tom, že sa za tento hendikep väčšina ľudí hanbí, a aj keď ho chcú riešiť, boja sa k nemu priznať. A potom si po celý život úplne zbytočne so sebou ťahajú svojho psychického démona napríklad z detstva, keď ich pohrýzol, pes alebo v nich rodičia vytvorili nezmyselnú traumu “pes je zlá beštia a ublíži ti”. Je to zbytočné, dotyčného človeka to stresuje a viem mu pomôcť.

Roky sa venujete psíkom, ako hovoríte, naučili ste sa ich reč. Je pravda, že sú natoľko inteligentní a dokážu rozpoznať povahu zlého človeka? Ľudia majú skúsenosť s tým, že ich psom prekáža alkohol či cigaretový dym, ale skutočne dokážu identifikovať ľudského vagabunda?

Dám vám jednoduchý príklad. Pyrenejskí horskí psi boli obľúbeným plemenom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a na svojom dvore ich aj choval. Traduje sa, že občas sa so svojimi dvoranmi zabával tým, že pochytali pár poddaných, nechali ich vykúpať a preobliecť do šľachtických šiat a potom nechali svojich pyrenejcov, aby označili skutočných šľachticov a tých namaskovaných. Psi sa nikdy nepomýlili a spoľahlivo poznali, kto je skutočný šľachtic a kto sa na neho iba hrá… Príbeh môjho vlastného pyrenejského “teliatka” o tom, ako rozpoznal a potrestal šmejda, je popísaný na mojom webe, každý si to tam môže ľahko nájsť a prečítať. Môj Dino bol zlatý retríver, plemeno k ľuďom primárne dôverčivé a ústretové. Na šmejdov mal dokonalý čuch a jednu v branži mediálne známu osobnosť rozpoznal a označil úplne presne. Nikdy na to nezabudnem… Takže za mňa áno, každý pes to má v sebe a stretol som sa s tým aj u iných psíkov a pri iných príležitostiach.

Okolie mi vyčíta, že som príliš naviazaná na svojho psa, že sa k nemu správam ako k človeku. Mám vraj myslieť na to, že je to pes. Chodia sa na vaše výcvikové a relaxačné sústredenia “liečiť” podobné typy ľudí? Je tesný vzťah človeka so psom niečo “choré”?

Tesný vzťah človeka a jeho psíka je úžasný a nádherný. Nie je to nič, čo by malo byť dehonestované a označované za “choré”. Vypovedá to však všeličo o dnešných ľuďoch a spoločnosti. Ľudia čím ďalej viac hľadajú v psovi to, čo nenachádzajú vo svojich partneroch a ľuďoch všeobecne – priamosť, nezáludnosť, vzťah nepodmienený dostatkom peňazí, majetkom, sexom alebo nutnosťou nechať sa niekým ovládať. Na druhej strane, pes nie je a nikdy nebude človek alebo mimino v kožuchu, je to úplne odlišný živočíšny druh s iným prioritami, vzorcami správania a sociálnym usporiadaním. Toto si treba stále uvedomovať a rešpektovať. V každom prípade, pes sa síce nikdy nestane človekom, ale my sa môžeme, v pozitívnom zmysle, stať do značnej miery psom a komunikovať jeho spôsobom tak, aby nám rozumel a cítil sa s nami šťastný a spokojný. To všetko sú opäť princípy, ktoré učím a vysvetľujem všetkým svojim klientom a čitateľom môjho webu.

Podarí sa spoznať vašu filozofiu práce so psíkmi a metódu prirodzenej komunikácie každému?

Slušnému človeku bez hypertrofovaného ega, človeku so skutočným vzťahom ku svojmu psíkovi a so základným “psím génom” v sebe, áno. A ja mám z toho vždy obrovskú radosť, za jeho psíka i za neho samého.

V dovolenkovom období máte zrejme veľa práce, kedy máte voľno a ako oddychujete?

Svoj život vnímam trochu inak, nerozdeľujem ho na “voľno” a “prácu”. Veľa som v tomto smere prevzal práve z filozofie psieho života. Teda v čase pokoja totálne vypnúť (čo mi ale, priznám sa, stále veľmi nejde, ale snaha tu je), oddýchnuť si a zbierať sily, a v čase aktivity dať do svojej práce úplne všetko. Ten “odpočinok” má rôzne podoby – s mojím teliatkom vonku alebo doma, odreagovanie hudbou (momentálne len pasívne, ale chcem sa zasa vrátiť k svojej gitare a inštrumentálnym skladbám) alebo svojimi technickými aktivitami. A keď už totálne odpadnem, tak zaspím a prebudí ma až teliatko, ktoré má v hlavičke dokonalý časový prehľad o tom, čo sa u nás kedy má robiť (úsmev).

Môže vás zaujať:

Je na každom veterinárovi a jeho egu, či vie povedať, toto nerobím, toto neviem