21. august 1968: Keď sa k Dubčekovi tak vehementne hlásite
21. augusta uplynie 50 rokov od chvíle, keď sa Slováci a Česi zobudili do zlovestného rána. Za 24 hodín bolo vtedajšie Československo obsadené 600 000 vojakmi „bratskej“ Varšavskej zmluvy (VZ). Bolo ich viac ako spojencov pri vylodení v Normandii…
Hrôzy, násilie, zabíjanie a vraždy, ktoré páchali najmä sovietski okupanti sú zväčša dobre známe. Smiech cez slzy navodzuje leták, ktorý vtedy pohotoví občania napísali, rozmnožili a distribuovali:
„Do Československa zavítal samozvaný sovietsky cirkus vedený starým známym krotiteľom Brežnevom. Hlavné čísla predstavia šašovia z ďalších krajín: Ulbricht, Živkov, Kádár (hoci ten jediný poukazoval na negatívne dôsledky zásahu, pozn.aut.), Gomulka. Program:
- Streľba do nevinných ľudí.
- Znásilňovanie mladistvých dievčat.
- Zrážanie chodcov, demolovanie ciest, domov, polí a áut okupačnými tankami atď…. Vstupné vyberajú kolaboranti …
Možno tento úryvok aspoň čiastočne priblížil dôsledky okupácie, ktoré sú všade na svete takmer rovnaké. Stačí sa zamyslieť nad Golfským zálivom, blízkym Východom, ale čiastočne aj nad Krymom …
Ale zmyslom príspevku je skôr poukázať na morálny profil politikov, ako sa v hraničných situáciách chovajú a ako prežívajú vzostupy a pády.
Obludný systém z Prahy
Konkrétne mám na mysli protagonistu Bratislavského predjaria a Pražskej jari Alexandra Dubčeka ako aj jej „hrobára“ Gustáva (pôvodne Augustína… azda sa za také pekné krstné meno hanbil) Husáka. Ako predseda Zboru povereníkov (niečo ako národná vláda) nechal na príkaz Gottwalda rozohnať a pozatýkať legálne konštituovaný zbor (jeseň 1947).
Vzišiel zo slobodných volieb v máji 1946, ktoré komunisti na Slovensku hanebne prehrali. Pravdaže, za svoju špinavú prácu a naplnené libido po kariérnom raste dostal aj zaslúženú odmenu v podobe doživotného žalára, v ktorom sedel až do r.1960.
Voľby v máji 1946 jasne ukázali, že komunizmus Slováci odmietajú; napokon dali jasne najavo, že tento obludný systém bol na Slovensko dovezený z Prahy.
Mal som možnosť hovoriť s viacerými voličmi tej doby. Katolíci volili Demokratickú stranu hlavne z náboženských dôvodov, evanjelici skôr z obavy o osud demokracie v Prahe; faktom je, že sa vzácne zhodli na viacerých volebných bodoch, z ktorých jeden bol nenapadnuteľný a ktorý akceptovali aj voliči bývalých ľudákov: život v obnovenej (demokratickej?) ČSR. Prevažne katolícke Slovensko komunizmus nikdy nestrávilo, čo sa markantne prejavilo napr. v marci 1988 pamätnou sviečkovou manifestáciou. Po r. 1992 žiaľ, nehrala už rolu morálka, mravnosť atď., ale opojenie z nacionalizmu, ktoré umne dávkoval otec vlasti. Prepiatym nacionalizmom vylúčil z hry tak sociálne orientované strany ako aj novo konštituované kresťanské hnutie.
Inkvizítor ako dostihový kôň
Ak však hovoríme o vtedajšom katolíckom Slovensku, opätovne sa vrátim k Husákovi. Ten totiž zmaturoval na jezuitskom gymnáziu, aby sa po r. 1969 stal komunistickým inkvizítorom a usilovným normalizátorom. (Objektívne však musím povedať, že som videl odpoveď prezidenta Husáka na list istej učiteľky materskej školy z Považskej Bystrice, ktorú vyhodili zo zamestnania, pretože chodila do kostola (1984).
List nariaďoval uvedenú zamestnankyňu vziať naspäť do práce. Okresní ideológovia síce poslúchli, ale dovolili ju zaradiť len ako kuchárku, neskôr ako THP.)
Za jeho éry začali čistky v štátnej správe, v školstve, nastolila sa tvrdá cenzúra, uzavreli sa hranice. Koľko ľudských osudov a rodín zničila táto živočíšna ideologická a pomstychtivá politika? Koľko schopných mozgov odišlo do zahraničia?
S odstupom času možno konštatovať, že pre politickú moc bol tento nezdravo ambiciózny človek urobiť čokoľvek. (Ale opäť bod k dobru: bol to on, ktorý odmietol odletieť z Moskvy bez MUDr. Františka Kriegela , ktorý ako jediný odmietol podpísať tzv. Moskovské protokoly. „Pošlite ma na Sibír alebo ma rovno zastreľte. Z rokovaní o protokoloch ste ma vylúčili, a teraz chcete, aby som ich podpísal…“ hodil Kriegel sovietom do očí)
Husák opatrne sledoval po invázii situáciu, pre istotu ešte chodil v pätách Dubčeka, nezhadzoval obrodný proces, vyčkával, potajomky intrigoval, predvádzal sa sovietskym súdruhom, až si ho všimli. Jeho výberom akoby sledovali už zabehnutú trajektóriu Kádára.
Vsadili na neho ako na odpočinutého skúseného dostihového koňa, nasadili mu gloriolu prenasledovaného v 50.rokoch, ktorý napriek tomu nezanevrel na rodnú stranu. Zároveň tak oneskorene dostal bonus za heslo Za sovietske Slovensko, ktoré presadzoval v r.1941-1943
So sovietskymi tankami v pozadí skočil do kresla generálneho tajomníka strany a neskôr i do kresla prezidenta. (Keď v r.1975 NZ volilo Husáka za prezidenta, v SR bola zvýšená bezpečnostná pohotovosť…čoho sa bál?) Dodnes sa názory na jeho panovanie nezmenili; len jedni tvrdia, že mohlo byť aj horšie, keby sa dostal na čelo strany Biľak. (Máme ale viaceré svedectvá, podľa ktorých Brežnev vedel, že drvivá väčšina ľudí v ČSSR Biľaka nenávidí, preto sú úvahy o jeho šéfovaní KSČ nereálne.)
Nie je podstatné, či by bol Biľak lepší či horší. Podstatné je, že Husák urobil nadprácu a tú od neho nikto nežiadal. Najlepšie to bolo vidno na vtedajšej československej zahraničnej politike. V Bukurešti na plenárkach ÚV RKS sa s obľubou hovorilo: „V Moskve začína pršať, v Prahe (Sofii) otvárajú dáždniky…“
Hranice nie sú korzo
Najväčším prekvapením pre nás mnohých tridsiatnikov (a hlavne pre čerstvých členov KSČ) bol fakt, že nespustil reformný kurz ani po nástupe Gorbačova. Na druhej strane počas návštevy Gorbačova v ČSSR v apríli 1987 údajne na Bôriku Gorbačova požiadal o rozhovor o stiahnutí sovietskych vojsk. Znechutený Gorbačov hneď odišiel od stola…
Pre plastickejšie vylíčenie tejto doby si dovolím uviesť ešte niekoľko myšlienok z osobného rozhovoru s bývalým veľvyslancom v Rakúska v Bukurešti p. Ullmannom (1998), ktorý bol v r 1981-1986 aj veľvyslancom Rakúska v Prahe.
Pán vv Ullmann navrhol Husákovi osobitný bezvízový režim pre rakúskych a československých občanov. (Rumunsko ho malo už od r.1974!).
Husák jeho šľachetný návrh odmietol typickou stalinskou a demagogickou rétorikou: „Vy si myslíte, že k nám budú chodiť len slušní rakúski občania? Môžu k nám začať chodiť aj ľudia, ktorí majú s našou krajinou tie najhoršie úmysly …“
Táto odpoveď už mala svoje prelúdium, lebo Husák sa v demagógii trénoval už od decembra 1967. Vtedy totiž pred študentmi v PKO vyhlasoval, že ostnaté drôty medzi Bergom a Petržalkou musia zmiznúť, aby o tri roky otočil a tvrdil, že hranice nie sú korzo a musia sa hermeticky strážiť.
Istý slovenský spisovateľ si nenechal ujsť príležitosť a navštívil akt strihania onoho drôtu v decembri 1989. Vzal so sebou 6-ročného syna, ktorý sa zvedavo pýtal „ …Ocko, a kto žil za tým drôtom? Spisovateľ sa zmohol na jedinú odpoveď: „My, syn môj, my…“
Aj my sme boli utečenci
Ináč Rakúsko zaviedlo po invázii jednostranný bezvízový režim pre našich emigrujúcich občanov, poskytovalo im azyl, potrebné materiálne podmienky, jazykové vzdelanie a pomoc pri vycestovaní za more prípadne do iných európskych krajín
V pozadí tohto jedinečného, mimoriadne humanitného postoja bol Rudolf Kirschlaeger, vtedajší veľvyslanec Rakúska v Prahe a neskorší rakúsky prezident. Nezabúdajme na tieto nezištné gestá (v r.1937 sme sa rovnako prajne k rakúskym židom utekajúcim z Viedne nezachovali) nášho suseda.
Opľúvaný Dubček
Slovensko ale dodalo do Prahy aj iného politika; politika s nákazlivým úsmevom detským úsmevom. A opäť jeden z ťažko vysvetliteľných paradoxov.
Dubček, lebo o ňom je reč, nechodil na cirkevné gymnázium, ba práve naopak, základnú i vysokú školu vychodil v ZSSR. Na rozdiel od Husáka, od r.1963 (keď sa stal prvým tajomníkom ÚV KSS) nenechal kontrolovať rodičov, či deti dali na náboženskú výchovu, ba dokonca ju toleroval v kostoloch, nielen v budovách škôl, povolil činnosť ženských reholí, nariadil tajomníkom pre veci cirkevné zúčastňovať sa na záverečných stretnutiach na birmovkách, zrušil cenzúru. (Na tú dobu toho bolo dosť! Čítal som však históriu cirkvi na Slovensku z pera istého biskupa, a tomu sa to málilo…)
Dubček, skromný, nenápadný človek s charizmou v tvári, vedel osloviť aj tých najjednoduchších. Neskôr opľuvaný, zatratený, pošpinený, žijúci pod dozorom. Ale našli sa aj vtedy ľudia, ktorí sa nebáli. Napr. riaditeľ západoslovenských lesov Ing. Hanák ho zamestnal… Veril v dobro a neznížil sa k pomste, hoci mal na ňu istý nárok a po r.1990 aj prostriedky. (Pamätám si dožívajúceho Husáka z volieb v Dúbravke v júni 1990. Nosil palicu, aby budil súcit… veľké oči za sklami silných okuliarov sa na každého chceli nasilu usmievať, ale cítil som v nich aj strach …)
Dubčekovi bol cudzí nacionalizmus vo všetkých formách. Cítil a a konal ako Európan dávno predtým ako sa idea jednotnej Európy implantovala v bývalých socialistických krajinách po r.1989. Vyčítajú mu, že nebol brilantný rečník, ale to, čo povedal, malo hlavu i pätu a sedelo na milimeter. (Mali sme po r.1992 jedného brilantného rečníka … a čo z toho vzišlo. Aj bývalého premiéra chválila mamička, že vystupoval bez papiera, nie ako jeho nástupca Pellegrini.)
Vyčítajú mu, že v psychóze sovietskeho nátlaku podpísal ako predseda NZ v r.1969 zákon proti slobode zhromažďovania. Buďme si istí, že málokto by sa v tej chvíli bol zachoval inak. Samozrejme, mohol odstúpiť … ale zrejme z pozície predsedu ešte zachraňoval čo sa dalo.
Vytýkajú mu, že nepodpísal Chartu “77, ale on správne neskôr povedal, že nebola jeho iniciatívou a podozrievali by ho, že jej podpisom si chcel zabezpečiť neskôr svoj politický come back. A on vedel, že určite príde. (Známa je v tejto súvislosti jeho pamätná veta z Novembra 1989: Ste radi, že ste sa toho dožili? Ja? Áno, ale ešte radšej som, že sa toho dožili oni …)
Značku si prisvojil „Smer“
Dubček pochopil, že jeho myšlienky zradili ľudia z vlastnej strany, ktorá nemala v sebe ani dosť sebareflexie, aby sa aspoň pred r.1989 reformovala. Preto sa po r. 1992 orientuje na sociálnu-demokraciu.
Okrem pár oddaných ľudí v nej však nenašiel pevnú oporu. Ľudia, ktorí ju viedli (okrem vzácnych výnimiek) sklamali, začali koketovať či splývať s čudnou ľavicou až napokon si značku prisvojil „Smer“, ktorý nás nasmeroval tam, kde práve sme …
Samozrejme, že bol najlepším kandidátom na prezidenta SR po r.1992, ale krutý osud rozhodol inak. Hoci neviem, ako by sa bol vo volebnom boji správal jeho silný nacionalistický rival, ktorý mu dával nálepky podľa potreby.
Čo nám zanechal Dubček okrem hlbokých reformných a humanistických myšlienok? Hlavne politickú kultúru, nezištnosť, ľudskosť … Takmer všetci dnešní politici by si z neho mali brať príklad (naivná predstava), osobitne tzv. ľavicoví. Tak aj vnímajme jeho odkaz; skôr osobnostný a ľudský ako politický.
Páni tzv. ľavicoví politici! Zakladáte Dubčekove rády a vyznamenania a sporíte sa, kto by ich mal navrhovať a udeľovať. Radšej postupujte ináč: žite ako pán Dubček a buďte príkladom v politickom pokroku, reformách, sociálnom cítení („…chcem, aby každý občan mal aspoň jedny nové topánky…“), v humanizme, vo vzťahu k verejným prostriedkom, v rodinnom živote.
A nielen to. Udeľujte Dubčekove rády len takým ľuďom, ktorí sú jeho dôstojnými epigónmi a nezištnými humanistami. A Vašou úlohou je ich nájsť; azda to nebude také ťažké, keď sa k Dubčekovi tak vehementne hlásite.
Autor Peter Kopecký je absolvent FF UK v Bratislave (1979), kombinácia francúzština-rumunčina, pedagogický smer. Po skončení fakulty pracoval v cestovnom ruchu (ČEDOK), v zahraničnom obchode (Považské strojárne, a.s.)a v diplomacii. Od r.1997 do r.2002 pôsobil ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Rumunsku a v Moldavskej republike. V r.2002 MZV dobrovoľne opustil a do r. 2010 prednášal Diplomaciu a Medzinárodné vzťahy na novozaloženej FSEV UK v Bratislave. Od r.2011 garantuje bakalársky stupeň štúdia francúzštiny, odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo na Katedre translatológie FF UKF v Nitre.