Chefchaouen – mesto nádhernej modrej aj hašišu

Cez okná starého autobusu prefukuje silný vietor. V čoraz hustejšej tme sa šplháme do Chefchaouenu, modrého mesta v objatí hôr, raja fajčiarov vychýreného marockého hašišu. Nemusíte sa veľmi namáhať – sám si k vám nájde cestu.

Ráno je mrazivé a plné prekvapení – Chefchaouen (čítaj Šefšaouen) sa konečne odhaľuje v celej svojej kráse. Nachvíľu ma prepadne pocit, že sa prechádzam medzi filmovými kulisami – míňam rozprávkové postavy odeté v tradičnej berberskej vlnenej džalabe zakončenej špicatou kapucňou, obchodíky s korením, mydlami, vonnými olejmi, lampami a kobercami, vrecia plné tých najkrajších farieb na maľovanie, lenivo polihujúce mačky, vyzdobené fontány, pouličných predavačov topánok aj tunajšej chýrnej „čokolády“.

Modrá je všade navôkol – nad hlavou aj pod nohami.

Srdce mi bije naplno a rozplýva sa nad sýtosťou farby, ktorou sú pomaľované okná, dvere, schody, domy a celé ulice mediny, starého mesta obohnaného hradbami.

V 15. storočí ho založil istý Moulay Ali Ben Moussa Ben Rachid El Alami – okrem berberov, žijúcich v severomarockom horskom pásme Rif, sa Chefchaouen stal aj domovom maurov a židov, ktorých kresťania  vyhnali z andalúzskej Granady, Vejer de la Frontera či Córdoby.

Modré mesto zachránila žena

„Keď zakladateľ mesta zomrel, jeho dcéra Seida El Horra (Slobodná žena), sa stala prvou ženou v histórii Maroka, ktorá riadila mesto. Podarilo sa jej ho ubrániť pred portugalskou inváziou. Chefchaouen nebol nikdy okupovaný portugalskými vojakmi – dôvodom bol veľký odpor ľudí, ktorí Seidu nasledovali. Každý, kto je odtiaľto, sa cíti byť hrdý na fakt, že naše mesto bolo riadené práve ženou,“ hovorí na úvod tunajší rodák a najvychýrenejší znalec mesta Abdeslam Mouden.

Cudzincov vídaval v uliciach odmalička. V snahe pomôcť rodičom, živiacim deväť detí, sa v ôsmich rokoch stal turistickým sprievodcom. Načierno. Klienti zo zahraničia mu neskôr zaplatili štúdium a z Abdeslama je dnes vážený človek – ambasádor rodného mesta i rodnej krajiny, ktorý cestuje po svete a pýši sa dobrými kontaktmi na marockú vládu. Sám vie najlepšie napríklad aj to, prečo je Chefchaouen modrý. „Niektorí ľudia vám budú tvrdiť, že ide o ochranu proti komárom, čo je poriadna hlúposť. Modrou farbou, zmesou indiga a vápenca, bola pôvodne zafarbená len židovská štvrť – pre židov obývajúcich Pyrenejský polostrov je totiž modrá symbolom ochrany pred diablom.

Modrá farba bola zároveň prostriedkom sebaidentifikácie a spôsobom, akým sa židovské rodiny odlišovali od moslimských. Dnes je namodro namaľované takmer celé mesto – pochopiteľne, že dôvodom je najmä turizmus,“ priznáva Abdeslam Mouden. Chefchaouen bol podľa jeho slov odjakživa miestom dialógu, lokalitou, kde dokázali koexistovať rozličné kultúry.

Celkom pravda to však nie je. Až do roku 1920, kedy kontrolu nad mestom prevzali Španieli, zasahujúci proti búracim sa berberom z pohoria Rif, bolo mesto totálne uzavreté pre cudzincov. Špeciálny zákaz sa týkal kresťanov – potomkovia maurských a židovských exilantov im dlho nezabudli už spomínaný „vyhadzov“ z Andalúzie.

Nekúpite modré z neba?

Hašiš? Nie, ďakujem, nekúpim. Nepotrebujem, mám v zásobe ešte dosť. Nie, vďaka, nefajčím. A tak ďalej. Ak človek z rôznych dôvodov vychýrené marocké fajčivo práve nezháňa, je najlepšie tváriť sa, že tisíckrát omieľané otázky pouličných dílerov (čohokoľvek) jednoducho prepočul.

V Chefchaouene sa hašiš doslova váľa na zemi. Núkajú mi ho mnohí – medziinými aj čašník, ktorý okrem pozvania na zaručene najlepšie turistické menu v neďalekej reštaurácii, precedí cez zuby otázku: „Slečna, nekúpite čokoládu? Najlepšiu čokoládu v celom Chefchaouene!“

Za hašišom tu naozaj nemusíte chodiť, hašiš totiž chodí za vami. Fajčí sa tu
všade – na ulici, v miestnych prísne nealkoholických „baroch“, špecialitou ktorých je výborný sladký marocký mätový čaj, aj v hosteloch. „Hašiš je v tejto lokalite veľká vec. Chefchaouen je totiž najbližšie veľké mesto, nachádzajúce sa blízko marihuanových polí, štartujúcich od regiónu Ketama,“ vysvetľuje sprievodca Abdeslam Mouden. „Ľudia odchádzajú do hôr Ketamy, nakúpia tam hašiš a vracajú sa naspäť. Všetci si potom myslia, že Chefchaouen je mesto, ktoré hašiš legálne poskytuje a predáva. Nie je to pravda.

Mesto nemá nijaké polia, nijaký hašiš – sú to práve blízke hory, ktoré majú na Chefchaouen tento dopad. Turizmus preto môže byť na jednej strane veľmi pozitívny, ale na strane druhej veľmi negatívny a deštruktívny. Práve vďaka nemu sa sem môže dostať veľa drogových dílerov z rozličných lokalít.“

Podľa Abdeslamových slov sa hašiš pôvodne pestoval len v jedinej oblasti Maroka – práve v širokom okolí neveľkého mesta Ketama.

V údajne nie veľmi bezpečnej a k cudzincom nepriateľskej Ketame, ktorej sa treba radšej veľkým oblúkom vyhnúť, sa totiž ničomu inému nedarilo.

Vhodné podmienky sa postupom času podpísali na masívnom výrube stromov a lesov a následnom zakladaní polí. Z času na čas vraj vláda nejaké z nich na výstrahu vypáli. Slávnou postavou tunajšej „scény“ je istý Al Capone. Talian, ako inak. Štyridsiatnik, ktorý vraj hašišom zásobuje celú Európu, alebo minimálne jej južnú časť. Jeho meno tu vyslovujú s rešpektom. Al Capone… Pozná ho mladík, s ktorým sa dávam náhodne do reči, aj ďalší ľudia, ktorých stretávam. Navrhujú, že ma za ním zavedú, že nás sväto sväte zoznámia. Jedno však už viem – v Maroku sa s obľubou rozpráva kvetnato a najmä do vetra, sľúbia vám tu nemožné hoc aj v tisícich jazykoch. Russian? English? Spanish? Polski? Italiano? Nekúpite modré z neba? Najmodrejšie modré z neba v celom Maroku! Taká je to už raz nátura. Zdá sa, že s Al Caponem si macchiato tentoraz nevypijem.

Rolling Stones aj Mark Zuckerberg

Až do začiatku 80. rokov 20. storočia zostáva mesto takmer neobjavené. Ako prví jeho čaru podľahnú marockí vládni zamestnanci – skupujú tu domy a zahajujú rozsiahlu výstavbu v jeho okolí. Chýr o modrej perle Maroka sa rozšíri do Španielska a priláka prvých turistov. Krátko na to mesto zažíva citeľný nápor Francúzov, po roku 2000 prúdia do Chefchaouenu najmä zástupy dobrodruhov z Ameriky a Austrálie. Dnes, tak ako všade inde, hrajú prím najmä Japonci a obyvatelia Ázie.

„Chefchaouen je momentálne klasifikovaný ako šiesta najvyhľadávanejšia destinácia sveta, prichádza sem stále viac a viac ľudí. Toto je niečo, čo nás na jednej strane robí veľmi šťastnými, no na druhej strane sa toho obávame. Je to veľká zodpovednosť. Boli u nás Rolling Stones, počuli sme, že sa k nám chystá aj zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg. Chefchaouen napríklad navštívila aj manželka marockého kráľa v doprovode katarskej princeznej. To je veľká pocta. Celý týžden tu dokoncazostal aj sám marocký kráľ,“ hovorí pyšne Abdeslam Mouden. „Z môjho pohľadu ako človeka, ktorý robí sprievodcu už dlhé roky, musím povedať, že kvalita turizmu za posledné roky veľmi vzrástla. Máme slušnú infraštruktúru – od hotelov, v ktorých zaplatíte 40 dirhamov za noc až po tie, kde noc stojí 1200 dirhamov.“

Pod citeľný ekonomický a kultúrny rozmach horského mesta sa okrem turistov podpísali aj domáci – mnohí z nich odlišli študovať do veľkých marockých miest a do Španielska, aby sa neskôr, obohatení o nové idey, vrátili naspäť do rodného Chefchaouenu. Aj vďaka nim vraj mesto dnes hostí festival súfijskej hudby, umenia či medzinárodný festival karikatúr.

Rozlúčkové impresie

Po niekoľkých dňoch mierim ďalej na juh. Odchádzam s pocitom, že do čarovného modrého mesta pod horami sa jedného dňa ešte musím vrátiť. Nad Chefchaouenom svieti teplé marcové slnko. Chlapík s hrubým jointom v ruke sedí na terase „baru“, pofajčieva, popíja mätový čaj a neprítomne sa usmieva. Z okienka minicukrárne v jednej z mnohých kľukatých uličiek sa šíri sladká vôňa drobného domáceho pečiva. Na ulici do seba narážajú turisti. Slepá babička sedí na kraji rušnej križovatky a predáva suché kôrky. Autá trúbia, sliepky kotkodákajú. Muži stoja v rade miestnej vývarovne a sadajú si za stoly, pokryté ulepenými igelitovými obrusmi. Moderný hotel plní vrava amerických turistov. Deti sa práve vracajú zo školy – ruka v ruke poskakujú po schodoch strmej ulice. Niekde v diaľke počuť muezína. Zvuky, chute, vône, farby. Srdce magickej rozprávkovej mediny, obohnanej hradbami, tlčie v takmer hmatateľnom rytme. Modrá kam len oko dovidí. Nádherná modrá…

Autorka Lucia Žatková od roku 2005 do roku 2015 pôsobila ako redaktorka Púchovských novín. Po krátkej odmlke spojenej s cestovaním a striedaním povolaní sa opäť vracia k práci, ktorá ju zo všetkých prác sveta baví a napĺňa najviac.