Pozná tajomstvá nielen Morgana Freemana, Daniela Craiga…  a otvára najdrahšie fľaše v Česku 

Keď sme s manželom prišli do slávneho hotela Pupp v Karlovych Varoch na kávu, bol neprehliadnuteľný. Medzi ďaleko mladšími kolegami sa vynímal nielen vzrastom, ale najmä prístupom k hosťom. Niežeby jeho kolegovia neboli úctiví, ale na prístupe pána Ladislava Hejcmana, šéf barmana hotela bolo okamžite vidieť, že tu pracuje celý život. Taká tá „stará škola“.  A tak som sa , dnes už takmer za dôchodcom, vybrala do Karlovych Varov opäť, aby som bližšie spoznala fascinujúcu skromnú osobnosť. Za 40 rokov už obsluhoval toľko monarchov, prezidentov, štátnikov a VIP osobností, že si ich mená už ani nepamätá a ani nechce. Pozná tajomstvá najslávnejších, ale nikdy hosťovi nedovolí, aby z baru odišiel opitý, hoci aj zo žiaľu. Otvára najdrahšie vína už desaťročia, ale nikdy si nedovolí nič podceniť.

Keď sme sedeli na káve, vyšli ste spoza baru a hovorím manželovi, že tento človek tu robí celý život. Mali sme spolu očný kontakt, vy ste sa mi veľmi zdvorilo uklonili a pritom ste nás ani neobsluhovali. Hneď som pochopila, že toto je budova, v ktorej ste strávili celý život.

Je to pravda, dalo by sa povedať,  že celý život. Keď som mal 15 rokov, tak som sem prišiel na prax. Teraz už budem mať 63 a celý profesný život som strávil tu. Vyučil som sa, potom hotelová škola, vtedy sa chodilo na vojnu, čiže ešte vojna, no a odvtedy som bol stále zamestnancom Grandhotela. Aj keď som bol na praxi  v Prahe alebo Berlíne, či pôsobil inde.

Kde všade ste nasávali atmosféru luxusu a profesionality?

Najmä v Berlíne. Pracoval som v reštaurácii Morava, tam boli kolegovia zo všetkých kútov Československa. Oproti Berlínskej veži a veľvyslanectvu, a keď som mal už ísť domov, tak ma vedúci poprosil, či by som tam nemohol ostať ešte rok.

To bolo v západnom Berlíne?

Nie, vo východnom. Ale do západného sme jazdili pracovať na rezidenciu alebo veľvyslanectvo. Takže som tam ostal ešte rok, spolu dva.  A ešte dokonca v hoteli Cosmos v Moskve som pracoval tri mesiace. To bola naozaj obrovská skúsenosť, aj keď krátka.

Mali ste túto profesiu v rodine?

Strýko pracoval v gastronómii, takže to bolo také rodinné rozhodnutie.

Koľko rokov tu vlastne pracujete?

To je jednoduché, pretože keď som mal 15, tak som išiel na prax. Tri roky som tu praxoval, potom štyri roky hotelová škola, to boli dve hotelové školy, jedna bola v Mariánskych Lázňach a druhá v Piešťanoch. Už aj počas školy som bol zamestnancom, takže som sa rovno aj vyučil. Pán riaditeľ mi povedal, že so mnou počíta. Takže dalo by sa povedať, že v Grandhoteli naozaj pracujem už 40 rokov.

Koľko generálnych riaditeľov ste tu zažili?

Myslím si, že to boli asi traja alebo štyria odkedy pracujem tu v Karlovych Varoch.

Tak to nie je veľa, myslela som si, že poviete väčšie číslo.

No nie, to je veľmi zodpovedná funkcia a tu sú riaditelia na dlhšiu dobu, pretože každému ide naozaj o to, aby hotel prosperoval.

Ako je možné, že tak dlho milujete svoju prácu? Dnes je moderné už po pár rokoch povedať, že som vyhorený… Na vás  stále vidieť, keď prechádzate okolo zákazníkov či klientov, že aj po tých dlhých rokoch svoju prácu milujete. Ozaj, sú to dnes zákazníci alebo klienti?

Myslím si, že to je to isté. … A prečo ju stále milujem? Tak po prvé. Myslím si, že človek by mal robiť to, čo ho baví. Keďže tretinu života, aspoň tak by to malo byť, strávite v práci, tretinu prespíte a tretina je voľný čas. Človek by mal robiť to, čo ho baví. A mňa tá práca baví. Je pre mňa koníčkom a môj názor je, že je to úžasná práca a zároveň koníček.

Práca s ľuďmi je predsa naozaj náročná, nielen keď ste nadriadený či keď niekoho zamestnávate, ale klienti dokážu byť veľmi nároční a v Grandhoteli máte naozaj náročnú klientelu. V čom je to krásne, spĺňať ich niekedy až „netradičné“ požiadavky?

Súhlasím s vami, že tí, čo jazdia do Grandhotela sú nároční, lebo je to najlepší hotel v republike. Asi 60% je hostí zo zahraničia, ktorí bývajú ubytovaní v najlepších hoteloch sveta. Vedia, čo chcú a ako to má vyzerať. Myslím si, že je to veľká zodpovednosť ich nesklamať, že to, čo si objednajú, by mali dostať presne tak, ako si to predstavujú. Je pekné, keď vám potom poďakujú, že to bolo krásne, že ste odviedli skvelú prácu, že sa im tu páčilo. Je to tá najkrajšia odmena, akú človek môže dostať.

Medzi vami a vašimi kolegami je viac ako jedna generácia,  ale cítiť, že máte veľkú autoritu. Povedali ste mi, že ich voláte „decká“. Pamätám si to, keď ste sa pri nás nakrátko zastavili a prejavili sme vám ako hostia úctu.

(smiech) Áno, máte úplne pravdu, hovorím im decká, pretože ten rozdiel medzi mnou a mojimi kolegami sú asi až dve generácie!

Dnešná generácia je už asi trošku iná, ale v takomto hoteli môžu robiť len tí najlepší. Cítite, že sú možno iní, ako ste v ich veku boli v práci vy?

Odpoviem asi takto. Malá guarana je ako lobby bar, a lobby bar v hoteli by mal byť najprestížnejšie miesto. Pretože keď idete najprv na raňajky, idete cez lobby bar, no nemusíte ísť na obed, nemusíte ísť na večeru, ale cez ten lobby bar aj tak musíte. Na kávu, večer sa zastavíte na drink, skrátka toto miesto je vlajková loď hotela.  A odo mňa sa vyžaduje, aby som prístupom k hosťom, bol súčasťou tej lode. Aspoň si myslím, že by to tak malo byť. Veď vedenie do mňa veľa investovalo. Pred pätnástimi rokmi mi na osobnom oddelení  zaznamenávali všetky kurzy, školenia, ktorými sme prešli, a povedali mi, že už nemajú miesto, kam by tie moje mohli písať. (smiech). Chcem všetky moje skúsenosti posunúť kolegom, ktorí sa snažia a myslím si, že za pár rokov budú možno ešte lepší ako ja. Určite, verím im.

Je rozdiel aj medzi klientmi dnes a kedysi?

Osobne si myslím, že určite, pretože kedysi bol Čedok, ten zaplnil asi 70% kapacity hotela a individuálnych hostí bolo menej. A my sme tu práve pre tých individuálnych hostí, ktorí majú naozaj vycibrené požiadavky.

Čiže kedysi to tu bola taká skôr, ako to vy hovoríte, „rekreace“?

Boli to hlavne hostia zo socialistickej  NDR, Sovietskeho zväzu a tak. Aspoň ja som to tak vnímal ako zamestnanec. Možno, keby ste sa spýtali niekoho z obchodného oddelenia, ten by vám povedal niečo iné. Kedysi prišla skupina 30-40 ľudí, boli tu na 2-4 dni, no dnes je to hlavne o tom, že chodia sami. Potom je tu aj kongresová klientela a akoby wellness pobyty, kedy prídete, poviete si , mne by sa páčili perličkové kúpele, bahenné zábaly a objednáte si to. Však to by malo byť vlastne prvoradé, oddýchnuť si u nás.

Pravidelne sa u vás ubytujú najväčšie svetové celebrity. Monarchovia, štátnici, politici, množstvo najbohatších ľudí. Veď každoročne tu máte aj hostí Filmového festivalu v Karlovych Varoch. Na koho si radi spomínate?

Nechcem hovoriť nejaké mená, aby som na nikoho nezabudol, no keby ste sa pozreli do knihy hostí, tak tých vážených hostí bolo veľa a obsluhoval som takmer všetkých. Zúčastnil som sa možno až 80% banketov. Na čo som však naozaj hrdý je, keď prídu za mnou hostia osobne až k baru.

Vy ste obrovský gentleman a profesionál, takže asi mi nepoviete ani jedno meno, ktoré vás oslovilo ľudsky?

Myslím si, že by to nebolo úplne férové, pretože všetci boli príjemní, úžasne milí a bol to pre mňa krásny zážitok. Nechcel by som na nikoho zabudnúť.

Dobre, rešpektujem vaše želanie, ale inak ten obraz v lobby Morgana Freemana je nádherný! (úsmev). Sú takýto hostia naozaj úplne bežní  smrteľníci?

Myslím si, že sú. Všetci boli vždy normálni, milí, poďakovali, mám naozaj krásnu prácu.  S mnohými sme si pri bare povedali aj viac súkromných názorov, ale to navždy ostane u mňa.

Vo vašom hoteli nakrúcali aj Bondovku Casino Royal. Ubytovaný tu bol aj agent 007 Daniel Craig. Mali prenajatý celý hotel?

Polovicu hotela, kde sa pohybovali iba oni. To nie je žiadne tajomstvo, a predtým, než išli spať, chodili na posledný drink do baru. Aj s hlavným hrdinom. No nikto sa nesprával ako hviezda, aj keď tam hviezdy boli a to teda boli hviezdy! Všetci však boli veľmi milí, slušní, aj k nám aj k sebe navzájom. Čo bolo veľmi pekné a poučné. Naozaj.

Zrejme to bude tým, že čím je človek väčšia osobnosť, tým je obyčajnejší a skromnejší.

Myslím si, že áno. Tí ľudia sú zvyknutí sa pohybovať na verejnosti, aj na to, že verejnosť ich sleduje. Sú ešte priateľskejší a srdečnejší než „obyčajní“ hostia. Poďakujú aj trikrát, keď odchádzajú, podajú ruku a povedia nám, že sme šikovní, že sa cítili veľmi dobre.

Áno, bolo to úžasné, ako ste si našli čas a pri stole ste nám s manželom rozprávali vaše zážitky s najdrahším vínom. Aké to vlastne bolo?

Myslím, že to je asi Château Pétrus. Stojí asi 65 alebo 69 tisíc českých korún.

Aký je to pocit, keď takú fľašu otvárate?

Záleží od toho, ako sú hostia naladení. Ako sa hovorí, v živote svieti slnko, niekedy prší, takže sa stane, že niekedy prídu hostia a napríklad sú tu ubytovaní na týždeň, a jeden večer si objednajú jednu fľašu. Ale áno, je to zodpovednosť. .

Každý večer si nechajú otvoriť fľašu tohto vína???

No áno…

Preboha. A… ?

… a potom sa stane, že ubehne 5-6 týždňov a neotvárate žiadnu takto drahú, ale otvárate iné podobné, ktoré sú napríklad za 15-20 tisíc českých korún.

A čo sú to za ľudia, ktorí pijú pravidelne také drahé víno? Je to súčasť ich životného štýlu? Sú to biznismeni alebo je to pri nejakej špeciálnej udalosti?

Sú to skrátka hostia. Nemôžem povedať meno, ale sú to podľa môjho názoru hostia, ktorí vedia, čo chcú. Vedia, ako to chutí a keby som to mohol prirovnať, je to ako s autom. Sú ľudia, ktorí majú auto za 100 tisíc, potom takí, ktorí majú auto za 2-3 milióny. A toto je taký Rolls Royce medzi vínami a hostia, ktorí si ho objednajú majú radi kvalitné veci. Tak prečo by si to neobjednali a prečo by si neurobili sami radosť?

Neverím, že keď otvárate drahú značku vína, aj napriek 40 ročným skúsenostiam, že vás neprepadne profesionálna panika…

No samozrejme, že je tam stres . Budem teraz hovoriť za seba. Je to akási obava… strach nie, lebo ten sa môže špecifikovať rôznymi spôsobmi, ale je to taká zodpovednosť a prianie, aby sa to podarilo presne, ako si to predstavujem. Veď je to drahá vec. Chcem, aby som ju otvoril správne, a aby to víno bolo samozrejme v poriadku. Viete, pri tom procese sa na vás hostia pozerajú a rozprávajú sa s vami.  Je to samozrejme veľký rozdiel, keď otvárate fľašu za 70 tisíc a keď otvárate fľašu za 500 korún. Už len z toho dôvodu, že ju neotvárate každý deň ani týždeň.

Už sa vám za 40 rokov stalo, že by niečo nevyšlo? Veď všetci sme len ľudia…

Samozrejme, zakaždým na 100%, to sa nedá, ale som vždy tak koncentrovaný, že hrubá chyba sa mi ešte nestala. Možno to niekedy nebolo dokonalé, ale vždy som sa snažil, aby to bolo čo najlepšie, pretože tí hostia sa na vás pozerajú a oni vedia, ako to má vyzerať. Takže vlastne ani nemáte veľký priestor na to, aby ste vymýšľali pri tom novinky a robili chyby.

Každé víno pracuje. Už sa vám stalo, že by také drahé víno bolo zlomené?

Nie, to naozaj nie. Sú to vína, ktoré sú tu 10-15 rokov, no za tú dobu sa mi to ešte nestalo.  Ale stalo sa mi, že iné vína, ktoré neboli tak drahé, hostia vrátili.

Ako to prežívate, že vám víno vrátia, možno aj nie najlacnejšie?

Štandardný postup je, že keď hosť ochutná víno rovno povie, že mu niečo je.  No správne by to malo byť, že to víno by som mal najprv ochutnať ja ako someliér. Ak uznám za vhodné, že to víno je v poriadku, tak dám ochutnať hosťovi. Keby to víno malo nejakú chybu, tak by som ho sám nikdy neodporúčal hosťovi ochutnať. Ak sa stane, že tomu vínu niečo je, tak ho ochutnám ešte raz, zavolám dvoch-troch, pretože hotel je veľký, kolegov mám dosť, ochutnáme ho a snažíme sa zjednotiť , či to víno je v poriadku alebo nie. Ak nie, otvoríme novú fľašu.

Je ťažšie sa starať o hostí, ako sú napríklad vysokí štátnici a prezidenti alebo o celebrity či boháčov?

myslím si, že je to tímová práca. Samozrejme, že keď je nejaká delegácia alebo banket pre 15-20 ľudí, tak je to tím ľudí, a je to o tímovej práci 7-8 ľudí, a je to náročnejšie, zodpovednejšie. Musíte venovať viac pozornosti svojej práci, než keď obsluhujete obyčajne v kaviarni „obyčajných“ hostí a neviete, kto je kto. Keď príde nejaká delegácia, ste dopredu informovaní a máte nad sebou dohľad. Je tam váš riaditeľ a ten to celé sleduje, takže ste pod dohľadom.

Musíte byť preverovaný bezpečnostnými službami?

Nie, to si nemyslím.

Ochranka vás nekontroluje predtým, než idete k nejakému významnému štátnikovi?

Ani nie, je to proste také, že na tú delegáciu alebo banket sa zostaví tím ľudí a sú to zamestnanci, ktorí tu pracujú x rokov. Už sa zúčastnili mnohých takých akcií a všetci sa poznajú, takže je to úplne bez problémov.

Pri káve ste mi spomínali pána s dámou, ktorí poprosili všetkých hostí, aby ostali aj s kolegom klaviristom, ktorý je tu inak rovnako dlho ako vy, aj po záverečnej.  Že sa veľmi dobre cítia a všetkým zaplatí, aby zostali kým sa dáma bude dobre cítiť….

To som bol ešte mladý chlapec, keď už sa v bare končilo, išiel za mojím šéfom a povedal, že by tu radi zostali a či je možné, aby sa to predĺžilo. A nechal si personál, ktorý tam bol, aj hudobníci nech si zapýtajú čo chcú. Povedal, že by tu rád ešte zostal dve-tri hodiny a všetkým sa odmenil tak, že im dal peniaze.

A zostali všetci?

Zostali všetci, pretože za prvé, to bola veľká zodpovednosť a za druhé boli radi, že sa môžu zúčastniť takého pekného večera.

Vy musíte byť studnica zážitkov s najznámejšími a najvplyvnejšími ľuďmi sveta. Aký je to pocit, že ich mená si zoberiete so sebou do hrobu? Ani doma to nikomu nehovoríte?

Som posledný z tých čašníkov, ktorí zažili starú generáciu, ktorí pracovali po celom svete – v Paríži, Berlíne, Londýne… Viem, že hosť vám prepáči všetko, aj keď namiesto bieleho vína prinesiete červené, no nikdy vám neprepáči, ak poviete niečo nevhodné. Hlavne v bare, to vám hosť nikdy neprepáči. V hotelovom kódexe je, že anonymita a súkromie hostí je nadovšetko.

Vo filmoch býva často scéna, že hosť pri bare porozpráva celé svoje trápenie.

Samozrejme, veľakrát som to zažil. Každý človek má dobré aj zlé dni. Správny barman má pôsobiť pozitívne, mal by povedať niečo pekné, aby sa hosť z tej zlej nálady a chmár dostal niekam inam. Povzbudiť ho, no nie alkoholom. Platí totiž pravidlo, že z dobrého baru hostia neodchádzajú opití. Dobrý barman sa snaží hosťa povzbudiť, povedať mu, že také veci sa stávajú, že to bude dobré. Sú dni, kedy prší, inokedy svieti slniečko a napokon všetko dobre dopadne. Lebo tak to v živote je.

A stalo sa vám, že sa potom hosť vráti a poďakoval, že ste mali pravdu a vlastne mu v žiali pomohli?

Áno. Veľakrát prídu na druhý deň s tým, že pán hlavný, mali ste pravdu, všetko dobre dopadlo.

Ako veľmi chodíte domov unavený? Viem si predstaviť, že vaša práca je veľmi náročná a je jedno, či má človek 60 alebo 24 rokov. Musí to byť náročné nielen na psychiku, ale aj na fyzickú kondíciu.

Ja už robím len sedem-osem hodín, podľa potreby. Samozrejme, že človek nie je najsviežejší, je to však o prístupe. Musíte tomu prispôsobiť aj súkromný život. Do práce musíte ísť oddýchnutý,  bez alkoholu, je to aj o kondícii, ale dá sa to zvládnuť.

Najväčší trapas?

Veľa vecí človek pokazí, aj teraz. Nedávno som obsluhoval hostí, spoločnosti som nalieval posledný drink, bolo to mojito. Zobral som plný pohárik  a pocítil som, že je mastný, umývačka ho zle umyla. V zlomku sekundy som vedel, že mi vykĺzne z ruky. No poznáte to, už to ani nestihnete položiť. Vidíte to ako v spomalenom zábere: stojíte nad stolom, pohárik vám padá z ruky… Stihol som však aspoň plató pod neho podstrčiť, takže sa vylial tam, nie na stôl. Ospravedlnil som sa, no hostia to prijali úplne normálne, že stane sa.

Neverím, že každý hosť je prívetivý a dobre naladený. Čo s človekom, ktorý už do hotela vstupuje s tým, že si zlosť na niekom vyleje?

Stáva sa, ale vždy sa snažíme hosťovi vyjsť v ústrety, aby nevznikli nejaké problémy, na ktoré by sa mohol sťažovať. Skôr premýšľame čo spraviť, aby sme mu zlepšili náladu.

Máte aj nejakú psychologickú prípravu?

Samozrejme. V rámci hotela máme množstvo školení, jazykové kurzy barmanské kurzy,  kurzy prípravy čaju, kávy,  tiež psychologické školenia, kde s lektormi riešime modelové situácie.

Prezraďte najviac absurdnú sťažnosť.

Nemôžem povedať, že by sa na mňa niekto sťažoval. Skôr to bolo také, že bolo plno a nemali miesto. Kapacita baru je 40 miest a keď sú všetky stoly obsadené, tak musím hosťovi, ktorý si chce sadnúť, povedať, že nie je miesto. Ten časový moment sa niekedy predĺži, tak vtedy sa hostia sťažujú, občas sa to stáva.

Aká je teraz doba, ďakujú hostia po pobyte? Lebo teraz je to tak, že ľudia sa poďakujú do očí, ale sťažnosť pošlú písomne.

Vedúci pracovníci barov a reštaurácií mávame pravidelné porady, tam riešime plán akcií, ktoré budú nasledujúci týždeň. Náš šéfmanažér občas povie, že prišli maily, že hostia ďakujú za pekný pobyt. Mne sa veľakrát stalo, že na moje meno do hotela prišiel pozdrav od hostí s poďakovaním za krásne chvíle, ktoré strávili u mňa v bare.

Tak som sa vlastne dostala aj ja k vám, keď ste nás obsluhovali. Mali sme úžasný pocit a povedala som si, že s týmto človekom musím urobiť rozhovor. Vyzeráte, že ste absolútne bezchybný (smiech).

(smiech) Vyslovene hrubé  porušenie kódexu alebo pracovnej disciplíny som nikdy nemal. No kedysi som hral závodne basketbal. Všetky zápasy a sústredenia som mal cez víkendy. Mal som už po vojenčine, okolo 27 rokov, vtedy si ma zavolal pán riaditeľ a povedal mi: Láďo, musíš sa rozhodnúť či budeš hrať basketbal závodne. Ak áno, tak si urob telovýchovný inštitút, hraj, rob potom trénera, alebo si zvyšuj svoju kvalifikáciu tu a venuj sa tejto práci. Nemôžeš robiť špičkovo dve veci naraz, musíš sa rozhodnúť. Bola by škoda, keby si robil dve veci iba na polovicu. Bol by som rád, keby si robil toto povolanie, lebo tu máš veľkú perspektívu. A po rokoch si vravím, že mal pravdu.

V tom veku to muselo byť ťažké rozhodovanie.

Myslím si, že toto je pekná práca, stretávam sa so zaujímavými ľuďmi, ktorí ma svojím spôsobom aj formujú, radia vám, lebo to nie je iba o tom, že im namiešate drink či prinesiete kávu. Pokiaľ tých ľudí máte radi, tak sa vám to vráti.

Máte ešte nejaký sen? Lebo vy ste robili v takých hoteloch a obsluhovali takých ľudí, hoci to slovo obsluhovať sa mi k vám vôbec nehodí, že neviem, či ešte je možné o niečom snívať…

Mám skôr prianie. Aby som bol zdravý a mohol som robiť to, čo ma baví. Dokiaľ budem vládať a budem pre kolektív prínosom a užitočný.

A viete si predstaviť, že odídete na dôchodok? Každý deň stretávate nových ľudí a zrazu sa jedno ráno zobudíte a koniec…

Áno. Je to len o tom, že si človek musí nájsť iný program, niečo, čo ho bude napĺňať. Moji kolegovi, s ktorými som hrával basketbal, ma stále volajú, aby som s nimi prišiel zahrať. Chcem sa ďalej učiť jazyky…

Koľko jazykov ovládate?

Nemčinu, angličtinu, ruštinu, z tých som maturoval na hotelovej škole. Chcel by som sa naučiť po francúzsky. Ale mám veľa ďalších plánov, no tá francúzština je na prvom mieste.

Môže vás zaujať:

Zažil hlad, vybudoval najväčšiu hotelovú sieť, zachránil Spartu a rozdal majetok