Juraj Zábojník: „USB nosičov s vážnymi informáciami je v obehu mnoho a príde ešte na rôznych pacientov.  Budú mať ešte mnohí sedacie svaly stiahnuté.“

Juraj Zábojník ako ochrankár najvyšších štátnikov zažil situácie, na ktoré sa smrteľník pozerá iba v televízii. Osobne strážil Svätého otca, ale ponuku pracovať pre Vatikán neprijal. Riadil celý Úrad na ochranu ústavných činiteľov a bol aj pri rokovaní počas najväčšej väzenskej vzbury v Leopoldove.  Zažil samovraždu kolegu, aj rekonštrukcie najväčších atentátov v Európe.  Ak politik alebo manažér čerpá informácie od tretej strany, je to podľa exriaditeľa Úradu ochrany ústavných činiteľov a diplomatických misií MV SR, bezpečnostného analytika a experta prejav slabého jedinca. Čo si myslí aj o korporátnom sektore, údajnom únose Vietnamca vládnym lietadlom a prvých nízkych odhadoch jeho šancí dostať sa do prezidentského paláca, zhovárala sa s ním Lucia Tomečková.

Myslela som si, že človek s vašimi skúsenosťami príde na aute s tmavými sklami…

Rád vidím do duše človeka a mám rád veci priehľadné. Preto nerobím to, čo sa ľuďom nepáči. Nejaké tmavé fólie neuprednostňujem, a neuprednostňoval som to ani pri vozidlách na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov. Profesionalita a bezpečnosť spočíva v niečom inom a nie v tmavých fóliách. Tie si dávajú rôzne typy ľudí, ktorí si sami niečo dokazujú alebo trpia nejakým komplexom. Možno sa aj boja (úsmev). Ono sa hovorí, že aj čím väčšie auto v kubíkoch a kilowattoch, je kompenzovanie istého pocitu menejcennosti. Nie vždy s tým súhlasím, ale hovorí sa to.

Aké máte auto?

Vyššej strednej triedy, koní tam nie je veľa, viem si ich predstaviť aj viac.

Ako ste sa dostali k ochranke?

Keď som končil základnú školu (narodil som sa v Bojniciach a vyrastal v Prievidzi), rozhodoval som sa, čo budem robiť. Od desiatich rokov som hrával v kapele a na tú dobu, som mal medzi vrstovníkmi veľa peňazí, pretože sme hrávali na večierkoch, svadbách, vždy sme si vedeli zarobiť. S kamarátmi sme cez víkendy maľovali domy, zarobili sme si aj tritisíc korún, čo bol vtedy obrovský peniaz, to nezarobil ani môj otec za dva mesiace. Neskôr som musel ísť na vojnu a tak som nastúpil k vojskám Ministerstva vnútra, no a potom do škôl a neskôr na špecializovaný úrad ochrany zodpovedný za najvyšších predstaviteľov štátov našich alebo zahraničných pri ich návšteve Slovenska.

Z akých pomerov ste vyšli?

Vyrastal som vo veľmi skromných pomeroch. Otec bol robotník, dlhé roky pracoval pre ČSAD, ručne písal tabule odchodov a príchodov autobusov po celom Prievidzskom okrese. Ako chlapec som mu cez víkendy a prázdniny chodil pomáhať, až sa mi o grafikone snívalo. Niekedy som si takmer poplakal, že takto musím tráviť detstvo. Mama pracovala od svojich osemnástich rokov na štatistickom úrade. Snažili sa nám dať všetko. Boli sme traja chlapci.

Rozhodoval som sa, či pôjdem umeleckou cestou, lebo som deväť rokov chodil do ľudovej školy umenia. Sen rodičov bol, aby som študoval na strednej umeleckej škole v Bratislave, na slávnej ŠUPKE na Palisádoch. V roku 1978 som aj úspešne spravil skúšky, ale pre veľký počet uchádzačov, tak to v tom režime fungovalo, ma nezobrali. Tak som v Prievidzi chodil na odborné učilište, urobil som si nadstavbu a blížila sa vojenčina. Ako blesk z jasného neba prišlo riešenie. Kamarát, s ktorým som predtým hrával v kapele, odišiel už pred pár rokmi do policajnej školy a stal sa policajtom v Žiari nad Hronom. Párkrát som sa s ním stretol, a on mi vravel, že jeho snom je ísť robiť na kriminálku. A mňa to tiež začalo motivovať. Môjmu spolužiakovi vtedy v takej starej stavbe v Prievidzi znásilnili maličkú desaťročnú sestru. Vtedy to bola veľká aféra, veľa sa o tom písalo aj v novinách, tak som si povedal, že proti takýmto ľuďom musí niekto aj bojovať. Musí ich hľadať a bol som odhodlaný, že do toho idem.

Takže reálne v živote ste ako ostreľovač mali na niekoho zamierené..

Na človeka nie, lebo ostreľovača som potom nerobil, ale na čo som zamieril tak na 200-300 metrov som trafil. Tie zbrane sú veľmi presné. Či už ruské alebo americké sú veľmi kvalitné. Dnes ostreľovač dokáže naozaj veľa.

Ako ste sa teda priamo dostali k ochrane štátnikov?

Jedného dňa prišli zaujímaví ľudia, ktorí robili úzky výber na Správu ochrany ústavných činiteľov. Tento subjekt sa stará o to, aby od začiatku až do konca funkčného obdobia, či už je to prezident alebo premiér, ministri, predseda parlamentu, dokončili bez ujmy svoje poslanie vo funkcii. Za to zodpovedal Úrad ochrany ústavných činiteľov SR, dnes je to Úrad na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií.

To však bolo ešte Česko-Slovensko.

Áno. Potom som nastúpil na špeciálny výcvik do Prahy. Predtým som si sedem rokov odkrútil nočné a denné služby na objektoch zvláštnej dôležitosti. Prešiel som službou od základu a bolo to fyzicky a mentálne pomerne náročné, ale zároveň vás to profiluje k disciplíne. Špeciálny výcvik bodyguardov som absolvoval v Prahe. Bolo to nádherné obdobie, spoznali sme celú Prahu, všetky bary od Václaváku až na Staromák, samozrejme, po výcviku, boli sme mladí a v kondícii (smiech). No a vrátil som sa do Bratislavy a prišla revolúcia, 17. november 1989 si pamätám ako dnes. Aj to, ako neskôr médiá hlásili, že Námestie SNP je plné ľudí. Ľudia boli v očakávaní, čo sa bude diať.

Ako ste to s kolegami prežívali vy, ktorí ste chránili komunistov?

Bol som veľmi mladý a aj sklamaný, lebo som si dvakrát dával žiadosť o štúdium na právnickú fakultu a nikdy mi ju nepodpísali. Zdôvodnenia boli zaujímavé.  Vraj nie som kádrová rezerva. A na otázku, ako by som sa mohol stať kádrovou rezervou, že keď budem mať vysokú školu. (Smiech) Na tom sa bavím dodnes! Bolo to aj úsmevné, aj smutné. Človek skrátka nemal šancu dostať sa na tú školu, ak nebol známy nejakého funkcionára.

Ale čo ste prežívali ako ochrankár komunistov, proti ktorým ľudia v uliciach protestovali?

Boli sme plní očakávaní a priznám sa, bol som veľmi mladý a ani som si nejako neuvedomoval ten sled udalostí, že situácia sa zásadne mení. A strach z toho, že by došlo k násilnostiam, tak to sme určite nemali. Aspoň ja nie. Tým že som pracoval na epizodickej ochrane, neskôr som sa dostal k premiérovi vlády národného porozumenia pánovi prof. Milanovi Čičovi. Ešte predtým, tým, že bol deficit ľudí, oslovili ma nadriadení, že pôjdeš na Ventúrsku, bude tam budúci prezident Havel, budeš sa kontaktovať s Jánom Langošom. Zoberieš si výjazdovú skupinu a pôjdete tam urobiť bezpečnostné opatrenia, aby sa nič nestalo. Bude to chránená osoba, sú to noví predstavitelia republiky. Tak sme prišli, Ján Langoš mi ešte otváral dvere takým kľúčom na veľkej karičke ako kastelán, pyrotechnici prehliadli všetky miestnosti a ja som ho ešte cvičil, že aj tamtú miestnosť otvoriť, a on, že tam majú len billboardy. Vysvetlil som mu, že všetko musí mať svoj postup. Ešte som si neuvedomoval, že je to budúci federálny minister vnútra. Počkali sme na prezidenta Havla, boli tam Fedor Gál, Peter Zajac, Peter Tatár, Milan Kňažko, s ním prišla silná karatistická skupina Rapid, všetko najvyšší borci.

Takže toto boli začiatky osobnej ochranky?

Takto to nejako začalo. Neskôr došlo k zmenám v politických garnitúrach. Novým predsedom vlády národného porozumenia sa stal profesor Milan Čič. Zavolali si ma nadriadení, že mám výcvik a teda pôjdem robiť ochranu premiéra. Mal som si niekoho vybrať, tak som si zobral kamaráta, s ktorým som roky býval na ubytovni,  a ešte s nami bol tretí skúsený človek, veľmi seriózny, ktorý sa neskôr stal generálnym riaditeľom sekcie špecializovaných činností, kde som po niekoľkých rokoch zaujal miesto riaditeľa Úradu pre ochranu štátnych činiteľov.

Aký bol Milan Čič?

Bol to skvelý človek, veľmi rozumný a nebyť jeho skúseností z minulosti, pracoval na ministerstve spravodlivosti, tak by sa bolo stalo niečo strašné, čo sa týka väzenskej vzbury v Leopoldove. Pamätám si to ako dnes. 23. decembra 1989 sme išli nakrúcať vianočný príhovor k občanom Slovenskej republiky – na Námestí SNP, v dnešnej budove ministerstva kultúry bolo spravodajské štúdio Slovenskej televízie, myslím, že to viedol vtedy Štefan Nižňanský. Premiér nahral príhovor, aby ho na druhý deň mohli pustiť. Išiel totiž v rámci programu niekam mimo. Prišiel pán Nižňanský a povedal, že volal pán minister spravodlivosti, že v Leopoldove dôjde k veľkej vzbure. Zapália acetylénové fľaše, všetko vybuchne, bude tam masaker, pokiaľ tam nepríde predseda vlády. Tak sme rýchlo sadli do auta, len som rýchlo zavolal na operačné stredisko, aby mi poskytli nejakých ľudí. Povedali, že policajtov je tam viac než dosť, vraj uvidím sám. Prišli sme do Leopoldova, a tam niekoľko desiatok áut polície, zo všetkých okresov, aj z Brna, stovky policajtov.

Tušili ste vôbec do čoho idete?

Moja predstava bola taká, že tam ideme tíšiť emócie, usporiadať veci, vôbec sme nevedeli, čo sa tam deje. Myslel som si, že to bude v administratívnej budove a že tam budú nejakí zástupcovia Verejnosti proti násiliu zo strany odsúdených s požiadavkami.  Prišli sme do kancelárie riaditeľa a veľmi som zostal prekvapený, keď som zbadal na stole niekoľko kôpok služobných preukazov, ktoré dozorcovia skladali, že nechcú mať s výkonom služby nič spoločné. Situácia bola neúnosná. Väzni si totiž robili, čo sa im chcelo, tak vnímali zmenu režimu. A čo bolo najhoršie, mali sme ísť dovnútra medzi väzňov. Ostal som šokovaný, či to myslia vážne!

Neverím, že ste nemali strach.

Klamal by som, keby som povedal, že nie. Taký permanentný vnútorný stres, aký som vtedy prežíval, som nemal nikdy predtým ani potom. Vedel som si vyhodnotiť, čo sa bude diať. Smernice Zboru väzenskej a justičnej stráže zakazujú dozorcom ísť do priestoru medzi väzňov so zbraňami. Smernice Úradu ochrany ústavných činiteľov hovoria o tom, že ochranca nesmie opustiť chránenú osobu, nesmie ju sprevádzať bez zbrane a nesmie dopustiť, aby jej bolo ublížené. Musí ju chrániť vlastným životom kedykoľvek a v akomkoľvek momente zabrániť jej ohrozeniu. No a presne došlo k stretu dvoch smerníc, mal som pár sekúnd na to, aby som to vyriešil. Tak som to urobil tak, aby to bolo v môj prospech, z čoho neskôr skoro dostali infarkty. Možno som mal aj viac šťastia ako inokedy, že k ničomu zlému nedošlo. Jedným slovom, mohlo dôjsť k niečomu strašnému a nepredvídanému.

Bola to vaša najhoršia situácia v živote?

Áno. Stále som si totiž myslel, že to bude riešiteľné v rámci bezpečnostnej situácie pre premiéra aj mňa.  Keď sme prešli už cez štvrtú bránu, zbadal som, ako proti nám ide veľká skupina väzňov. Pýtal som sa, kde máme nejakú zálohovú jednotku, ktorá by nás chránila. Odpoveď znela, že nemáme. Dôvod? Neželajú si. Bolo to tak, že väzni riadili situáciu. Vraj guľomety sú na vežiach a keby sa niečo zomlelo, tak ich použijú. Tú skupinu viedol Tibor Polgári. Ten Polgári, ktorý neskôr viedol skupinu, ktorá zabila niekoľko dozorcov. Vtedy som ani vedel, čo je to červený pás na chrbte pracovného odevu odsúdeného, až neskôr mi povedali, že sú to najťažší recidivisti. Videl som, že im trčali nože, ktoré si sami vyrobili z pásoviny, ktorými by dokázali veľa. No a začali chytať mňa, premiéra, že ako nás vítajú. Viedli nás do kinosály, kde ich sedelo asi dvesto ďalších. Tam bol výbor VPN, ktorí tvorili najväčší kápovia z oddielov leopoldovskej väznice. Priznám sa, že strach som mal aj preto, že nebolo zložité zistiť, či som pracovník nejakej bezpečnostnej inštitúcie.

Niekto vás tam spoznal?

V Leopoldove sedeli aj ľudia, ktorí poznali aj mňa, moji vrstovníci,  jeden za vraždu a druhý za iné delikty,  pochádzali z rodného kraja. Bál som sa, že niekto z nich povie, kto som. Premiér síce povedal, že som jeho asistent, ktorý bude všetko zaznamenávať, tam bola ich požiadavka o zrušení ochranného dohľadu, aby sa nemuseli hlásiť dvakrát do týždňa po prepustení z výkonu trestu. Premiér Čič to všetko úspešne koordinoval. Vedľa mňa sedel chlap, ktorý už sedel desiatky rokov a údajne bol odsúdený aj za prípravu vraždy Gustáva Husáka, organizačne to držal.  Povedal mi, že ak nebudú požiadavky splnené, skončím na oddiely a budem prvým rukojemníkom a ak prvý týždeň neprepustia 1400 väzňov a druhý ďalších 1400, bez rozdielu, či je vo výkone trestu ako politický alebo za vraždu, tak ma nepustia. Ak sa teda pýtate, či som mal strach, musel som sa veľmi rýchlo stabilizovať, musel som veľmi rýchlo uvažovať, nemohol som podľahnúť panike. Musel som kalkulovať a mať triezvy pohľad. Dopadlo to dobre. Keď sme potom sadli do 613, BMW sme dostali až neskôr, tak premiér Čič povedal: „Chlapci, veď my sme si ani neuvedomili, že to mohla byť naša posledná cesta. Tí ľudia boli odsúdení za vraždy, pre nich zabiť premiéra a jeho ochrancu nebol žiadny problém.“

Asi ste potom povýšili, nie?

Robil som ochrancu ďalšiemu predsedovi vlády a neskôr sa stal riaditeľom odboru osobných ochrancov, potom námestníkom a keď vznikla sekcia zvláštnych policajných činností, tak som sa stal riaditeľom celého úradu.

Tuším ste úradu šéfovali, aj keď tu bol pápež…

Zabezpečovali sme ohromné akcie, áno, aj návštevu pápeža Jána Pavla II. . Osobne som ho sprevádzal po celom Slovensku. Bola to obrovsky náročná akcia, ktorej prípravu sme museli zvládnuť za niekoľko mesiacov. Preskúmať sme museli každý centimeter. Dovolím si povedať, že také opatrenia neboli nikde, ani na štadiónoch, napríklad v súvislosti s tým, čo sa stalo v Manchestri. Neviem si ani predstaviť, že by sa takému človeku, takej svetovej osobnosti akou bol Ján Pavol II., niečo stalo a Slovensko by figurovalo v rámci správ vo svete ako krajina, kde sa pápežovi niečo prihodilo. Keď sa dnes nad tým zamýšľam,  aké to bolo náročné a rizikové… napríklad nedávno padol vrtuľník  s našimi dvomi pilotmi a dvomi hasičmi, a analýza ukázala, že to nebolo vinou pilotov, ale techniky.

Keď si predstavím, že sme s pápežom Jánom Pavlom II. sadli do vrtuľníka, že som ho pozapínal, zobral som čiapočku a paličku, vedľa mňa sedel kardinál Dziwisz,  a dal som pokyn dvom pilotom, aby sme vyleteli zo Sliezskeho domu hore nad Lomnický štít, a nad Gerlach a namiesto 20 minút sme lietali hodinu dvadsať, pretože Svätý otec povedal, že poďme ešte do Poľska, ukážem vám, kde som chodil zo Zakopaného na Rysy ako mladý kňaz.  Ukázal nám z výšky smerom na svoj rodný dom, kde býval spolu s rodičmi. Keď si predstavím, aká je tá technika zradná, čo všetko sa mohlo stať, to by nikto nikomu nevyhovoril, že atentát na takúto osobu nebol pripravený… Zabezpečoval som aj návštevu patriarchu Alexija II., čo je pre pravoslávnych ako pre nás Svätý otec.

Vraj ste dostali ponuku pracovať pre Vatikán, mám správne informácie?

Sú veci medzi nebom a zemou a o niektorých sa nehovorí (úsmev). Vážim si rôznych ponúk v živote a keď sú z vyšších poschodí, tak je to určite príjemné. Keď sme boli na Spišskej Kapitule a Svätý otec sa tam modlil, tak som tam bol s mojou skupinou. Prišiel ku mne blízky človek pápeža, ktorý mi ponúkol dar so slovami, aby sme urobili posedenie so svojou skupinou, je to prosba najvýznamnejšia. To je zvyk na všetkých misiách… Povedal som, že ja som štátny zamestnanec, ktorý si váži svoju prácu, som kresťan, ktorý si váži svätého otca. Je mi veľkou cťou, že som bol vybraný mojimi nadriadenými aj Vatikánom, aby som ho sprevádzal ja, to bolo pre mňa cťou a poslaním. Takže som sa tomu postavil možno trochu inak, ako v niektorých krajinách. Keď sme išli na Mariánsku Horu, pomohol som Svätému otcovi vystúpiť z pancierového vozidla. Prišla za mnou jedna autorita Vatikánu a poďakovala mi za gesto, ktoré som urobil. Niekedy sa musíte vo vážnych chvíľach správne rozhodovať a prídu vám ponuky, o ktorých ste nesnívali. O tom je život.

Aj ste nad tým premýšľali?

Chvíľu áno, až večer. Vzhľadom na to, že som bol dvakrát vo Vatikáne, aj u Svätého otca na prijatí, aj s členmi vlády,  vedel som, že je to obrovská pocta, ale uvedomil som si, že svoju prácu mám rád a zostanem na Slovensku. Som typ, ktorý rád z hniezda vylieta, ale rád sa doň aj vracia.

V roku 1996 ste sa stali riaditeľom Úradu na ochranu ústavných činiteľov.

… a podaril sa nám obrovský úspech. Založili sme Organizáciu ochranných služieb sveta. Na Slovensko sme pozvali 34 riaditeľov ochraniek: z USA prišli tri ochranky, medzi nimi aj šéf ochranky  Billa Clintona zo Secret Service R. Miller, je to brat bývalého šéfa FBI. Prišli predstavitelia z izraelskej ochranky, z Mosadu, z Nemecka od kancelára Helmuta Kohla, prišli z celej Európy, od jordánskeho kráľa Husejna, anglickej kráľovnej a mnohí iní.  Organizáciu sme založili v Demänovskej doline, na terase hotela hrala terchovská muzika, opekali sa dve prasiatka, všetci účastníci boli nadšení, aké máme krásne hory. Pozvali sme ich aj na Štrbské pleso, zaviedli do Demänovskej jaskyne, na Chopok. Tam sme sa dohodli, že sa budeme stretávať každých 11 mesiacov. Američania chceli, aby to bolo v New Yorku, ale Izraelčania požiadali o uprednostnenie, lebo v roku 1995 im zabili Jicchaka Rabina, premiéra vlády, tak prevážilo ich rozhodnutie, aby to bolo v Tel Avive. A naozaj sme sa tam o 11 mesiacov stretli.

Ohromilo vás tam niečo iné, ako ste videli doteraz?

Robili tam veľkú rekonštrukciu vraždy premiéra Rabina. Boli sme na námestí, kde má živý hrob. Tam som videl na vlastné oči, ako sa terorista Igal Amir dostal Rabinovi a strelil ho do chrbta tromi ranami z Berety deviatky. Sami Izraelčania to považujú za obrovskú chybu taktiky, dnes už je zabezpečovaná aj celá zadná strana bezpečnostného okruhu. Prešiel som aj celým výcvikovým strediskom Mosadu, potom sme mali celý týždeň rokovanie v Jeruzaleme a položili sa ďalšie základy. Robili sa tam aj rekonštrukcie ďalších prípadov. Napríklad riaditeľ z gruzínskej ochranky ukázal záznam, ako 20 teroristov strieľalo na prezidenta Gruzínska Schevarnadzeho,  ktorý bol ešte pred rozpadom Sovietskeho zväzu ministrom zahraničných vecí, bol to vzdelaný človek. Na zázname bolo všetko, ako teroristi zaútočili, pretože oni sami si to nahrávali z jednej výškovej budovy. Je zachytené, ako prezident Schevarnadze vyšiel zo svojej rezidencie a po 800 metroch naňho spustili paľbu , protitankovou päsťou prerazili blok motora pancierového Mercedesu. Je zaujímavé, že motor bol prestrelený, ale ešte takmer kilometer išiel. No a tento riaditeľ, ktorý nám púšťal záznam, tak on sedel v tom aute na zadnom sedadle. Zhodil prezidenta na podlahu a prikryl ho vlastným telom. Takýchto ľudí poznám veľa a doslova sa modlím, aby sa takéto niečo nestalo aj našej slovenskej ochranke.

Na Slovensku z vysokých pozícií odchádzajú ľudia, len keď musia. Čo hovoríte na kauzu, keď sa po našom Prezidentskom paláci prechádzal cudzí človek, civil?

Za mňa sa nikto v Prezidentskom paláci neprechádzal (smiech), ak by sa prechádzal, mám v sebe toľko hrdosti a som taký silný, že zložím funkciu okamžite. Z funkcie som odišiel, lebo nastali politické zmeny. Minister vnútra, bola to Dzurindova vláda, ktorému som predstavil ľudí, sa rozhodol odvolať všetkých šiestich riaditeľov úradov: zvláštne policajné činnosti, finančná polícia, útvary, ktoré bojovali proti organizovanému zločinu, útvar diplomatických misií a ochranka. V tej dobe, keď sme my robili, bola veľmi ťažká doba. Náš úrad ochrany sa nikdy do politiky nemiešal, nikdy nevravel, koho majú ľudia voliť. Má chrániť, aj keby si tento národ zvolil doslova, prepáčte za výraz „diabla“. Chráni funkciu – či je to premiér, predseda parlamentu alebo prezident, prípadne ústavné funkcie určené vládou. Za môjho pôsobenia sa nemohlo stať, aby vykradli byt predsedu parlamentu, to by som bol považoval za obrovské zlyhanie moje a mojich ľudí. Preto som bol na nich tvrdý a preto som im  povedal, že budú bez milosti odvolaní a potrestaní, ak by sa niečo také stalo v rámci referátu alebo odboru, ktorý riadite. Či je to odbor osobných ochrancov, odbor vodičov, odbor pyrotechnikov, odbor hygienikov, ktorí kontrolujú jedlá, odbor ochrany objektov a neexistovalo, aby mi niekto chodil po Prezidentskom paláci.

Na naše pomery to nemá ďaleko od Trumpovho odvolania šéfa FBI. Či?

Svojím spôsobom áno. Preto som vždy bojoval za to, aby bol v policajnom zbore zavedený kariérny postup. Aby nejaký politik, ktorý nerozumie našim zložkám a len dáva na reči niekoho, to nie je osobnosť. Ak politik alebo manažér čerpá informácie od tretej strany, je to prejav slabého jedinca. Pápež František povedal veľmi múdre slová: nikdy nikoho nesúď, pokiaľ sa s ním nestretneš. To znamená, že ani politici, ktorí sa dostanú k svojim pozíciám a splní sa im sen, ako jeden nemenovaný politik povedal v parlamente, že sa mu splnil sen, že sa dostal do parlamentu a ešte na jeho čelo, takí nemôžu rozhodovať o odbornosti profesionálov, je to chyba. Štát stráca veľké poklady, keď stráca ľudí, odborníkov, ktorí majú odrobené roky, sú uznávaní vo svete službami ako Mosad či Secret service, majú ďakovné listy od Svätého otca, amerických prezidentov,  Pápežskej švajčiarskej gardy, a príde nejaký diletant v politike a povie, že vymeniť všetkých piatich, šiestich, desiatich riaditeľov. To sa nerobí!

Vás odvolal kto?

Pittner.

Za tie roky ste chránili rôznych politikov, nemali ste chuť, napriek tomu, že ste vždy konali profesionálne, niekoho prefackať?

Niekedy som bol nahnevaný. Nehovorím, že som si predstavoval, že im dám facku, ale bol som nahnevaný. Najmä ak dali na tretiu stranu, na reči ľudí, ktorí chceli uškodiť. Museli odísť ľudia odborne zdatní, lebo krysy ich odstavili. Ale ľudia mojej profesie boli školení v tom, aby eliminovali takéto emócie, aby sme konali rýchlo a na takéto veci zabudli. Inicioval som aj zmenu zákona, aby pracovník úradu ochrany v prípade trestného konania voči politikovi, ak by spáchal hoci aj vraždu, nikdy nemohol byť vypočúvaný. Urobili sme to na základe jedného nemilého prípadu z minulosti, kedy chceli zatiahnuť pracovníkov ochranky do toho, aby svedčili na súdnych pojednávaniach. Toto už nie je možné.

Ktorý to bol prípad?

Bol to bývalý premiér Colotka, išlo o nejaké zmiznuté umelecké diela. Náš pracovník, ktorý sa s tým vtedy nedokázal vyrovnať, pretože mal svedčiť, spáchal samovraždu. Vtedy sme si povedali, že to sa už nikdy nesmie stať.

A čo teraz údajný únos Vietnamca vládnym špeciálom? Čo na tú kauzu z pohľadu bývalého vysokého ochrankára hovoríte?

Do takejto kauzy nemalo byť Slovensko nikdy zatiahnuté. Hovorí sa, že bez vetra sa lístok nepohne, ale tu už fúka silno, ako od mora (smiech). Nemci dali jasne najavo o čo tu ide. Nech sa to poriadne vyšetrí a vinníkov, ktorí zneužili postavenie a zatiahli do toho aj ďalších treba potrestať. Ono to nie je až také zložité, aby sme videli na dno jazierka.

Monitorujú sa podnikatelia a ľudia vo významných pozíciách?

Keď sú operatívnou cestou získané poznatky a signály, že je niečo, čo je v kontradikcii so zákonom a na čo treba dať odpoveď, tak áno.

Monitorujú sa čestní ľudia?

Čestný človek, pokiaľ by bol monitorovaný z každej strany, tak sa nemá čoho báť.

Tak sa teda monitorujú?

Nie je vylúčené, že nedochádza k takýmto úkonom. Samozrejme, že nie je vylúčené ani to, že ak je nejaký, omylom dosadený funkcionár v silovej zložke náchylný k takémuto niečomu, že to neurobí alebo nedá pokyn. Z minulosti vieme, že došlo pravdepodobne k zneužívaniu, ale ja osobne by som to veľmi trestal, nekompromisne, pretože je to hrubý zásah do práv občana a zneužívanie moci.

Na čo si majú dať podnikatelia alebo vysokí manažéri pozor?

Aby odviedli dane tomuto štátu, aby si splnili všetky povinnosti, ktoré vyplývajú zo zákona. A samozrejme, aby nerobili karuselové obchody, aby odvádzali DPH, všetko sa týka financií. Štát nezaujíma, že podnikateľ skrachuje, že? Zaujíma ho, či mu odvedie v pravý čas dane. A čo je dôležité, treba to trošku otočiť (smiech). Štát by mal dávať pozor, komu vypláca nadmerné odpočty, pretože tým okráda daňových poplatníkov a to je doslova zločin. Pozrime sa čo sa deje, koľko peňazí uniklo v desiatkach miliónov. Je to doslova príšerné a to je rakovina tejto našej krajiny. Bohužiaľ.

Neboja sa s vami ľudia stretávať, nemajú pred vami rešpekt?

Niekedy sa mi stáva, niežeby sa ma báli osloviť, ale skôr, akoby mali predo mnou permanentný rešpekt. No ja som priamy a otvorený človek. Všetko, čo si myslím, sa môžu dozvedieť o mne v rozhovoroch, v mojich komentároch, ak si dajú moje meno do vyhľadávača, tak tam nájdu všetko a hneď vedia, aký mám profil a kto vlastne som.

Čo by ste odporučili čestným ľuďom, podnikateľom aj manažérom? Predsa ste len riadili množstvo ľudí.

Predovšetkým by som im poprial pevné zdravie. To je najcennejší dar. Mladí manažéri prepínajú svoje sily, robia šestnásť hodín denne, zanedbávajú svoj imunitný systém, poškodzujú si zdravie, sú v permanentnom strese, až sa tie tkanivá oslabia a ochorie celý organizmus. Chcem povedať, že nič im neujde. Žijeme v ťažkej dobe, medzi firmami je veľká súťaživosť, dravosť, aj tie limity sú nastavené veľmi vysoko, preto nám umierajú mladí športovci na ihriskách, preto nám umierajú mladí manažéri, lebo súťaž je obrovská a každý chce byť na vrchole pyramídy. S našimi ústavnými činiteľmi a podnikateľmi na podnikateľských misiách som prešiel celý svet. Rozprával som s mnohými. Mnohí zbankrotovali,  mnohí sú úspešní dodnes. Nie je to ľahké ani v korporátnom sektore, ani v podnikaní. V politike sa uživí každý, ale v biznise nie. Môj starý otec mi vždy hovoril, že ak budem mať zdravé ruky, tak nech robím to, čo mám rád, ak mi to nepôjde, nech idem študovať a ak mi ani to nepôjde, tak nech idem do politiky, tam sa schová každý (smiech).

Preto ste sa rozhodli kandidovať na prezidenta? Niečo vám nejde?

Hmmm…Kandidovať do funkcie hlavy štátu som sa rozhodol, pretože mám jedným slovom toho už plné zuby. Všetky skupiny obyvateľstva nežijú tak, akoby mali, akoby si zaslúžili a fungujú všetci v akomsi režime stand-by, no pritom drú ako mulice. Mnohí majú tri zamestnania, aby vyžili.  Za 9 mesiacov som prešiel 70 okresov a obcí a stretol som sa s viac ako 17 500 občanmi. Podal som si s nimi ruku a rozprával sa s nimi, vypočul si ich a bol som hromozvodom. Je to šialené číslo, ale nedá sa inak, musel som to absolvovať a čím viac som počúval, tým viac to umocňovalo moje rozhodnutie.

Podľa posledného prieskumu nemáte veľkú šancu, odhady máte zatiaľ iba 0,9%.

Tieto prieskumy mňa osobne nezaujímajú a ako tak počúvam občanov, ani ich. Názor je jednoznačný…neveria médiám, nepozerajú ich, sú manipulovaní a ciele sú stanovené. Nemá to nič spoločné s čistým profesionálnym výkonom… aspoň taký je názor. Otvorene, ako môže mať neznámy človek, ktorého nikto pred mesiacom nepoznal 20 percent a niekto, kto sa vyjadruje k ťažkým témam akou je bezpečnostná politika, ani jedno percento… (smiech) Je to urážanie inteligencie národa, bodka. Budú voliť občania a nie prieskumné agentúry.

Ako je to s vaším maľovaním dnes?

Aj keď som deväť rokov  chodil do Ľudovej školy umenia, nemám na to teraz čas. Stále som na cestách. Spoznávam také miesta našej krajiny, kde som pred tým v živote nebol a nebyť kampane, nikdy by som nevedel, že v mnohých kútoch Slovenska žijú takí úžasní ľudia. Ak mám chvíľku času, pripomínam si bojové umenia a cvičím, pretože to ma drží pri živote, aby som to všetko zvládol. Na to, aby ste vydržali rozprávať s ľuďmi 14 hodín denne, musíte byť v kondícii. Je to náročné pre organizmus. Medzinárodný terorizmus ma vtiahol do študovania profilov útočníkov, dôvody prečo sa to deje, dôvody migrácie, od obchodov cez silné skupiny, ktoré to organizujú, od toho, ako sa musí Európa ochrániť, ako musíme ochrániť naše deti – našu budúcnosť. Naše deti sa musia o nás postarať, my si nemôžeme dovoliť ich nechať v nejakom nebezpečnom vákuu, my im musíme pomáhať a chrániť ich. No, ale vrátim sa k tomu umeniu, k obrazom.  Dnes si maľujem len pre vlastné potešenie. Keď má nejaký kamarát oslavu a povie, že by ho najviac potešil môj obraz, viac ako neviem aká značka koňaku za niekoľko stoviek eur, tak vtedy ho namaľujem. No, keď im to dávam, tak im vravím, že idú na to rafinovane, lebo až raz pôjdem do politiky, tak budú mať odo mňa obraz.

A pôjdete?

Sú rôzne ponuky, no zatiaľ som sa nerozhodol a všetko som úspešne odmietal. Stále mám na mysli slová starého otca. Keď však vidím čo sa deje, že tu už si nevážia ani toho voliča, klamú ho, v pondelok si mu dovolia tvrdiť niečo a v utorok to už nie je pravda, lebo vedia, že budú mať štyri roky pokoj, tak niekedy mám chuť ísť do politiky.  Ale nie spôsobom, že aby ma tento národ živil a ja som žil z jeho daní, ako mnohí, ktorí ešte nič neurobili, nič nedokázali, ale nechajú sa financovať národom, ktorý z toho nič nemá. Chcel by som tam ísť upratať, pár káuz vyriešiť…aby po mne zostal nejaký pomník, a aby na mňa ľudia nepľuli. Som zhnusený kupovaním si občanov nejakými balíčkami  z ich ukradnutých peňazí. S tým sa nestotožním nikdy.

A pozatvárať?

Keď bude dôvod, určite aj pozatvárať, ale na to sú súdy.  Dvaja ministri, ktorí boli teraz odsúdení by určite ani zďaleka nebola konečná. Myslím si, že poznatkov, podkladov a USB nosičov s vážnymi informáciami je v obehu mnoho a príde ešte na rôznych pacientov.  Budú mať ešte mnohí sedacie svaly stiahnuté. Chce to silný tím, so silným entuziazmom a odborne pripravený konať. Treba dať tomu čím skôr zelenú.

Komu by ste teda teraz dali zelenú, akej kauze?

Všetkým kauzám, v ktorých ide o porušenie zákonov tejto krajiny. Prirodzene, bez výnimky. Je to naša občianska povinnosť konať a zodpovednosť pred občanmi. Žiadny náš človek, alebo niečo podobné, tu nesmie existovať. Zákon musí platiť pre všetkých a pre ústavného činiteľa dvojnásobne.

Môže vás zaujať:

Cítila povinnosť vrátiť sa a pracovať pre štát. Po roku to občas ľutuje