Slávny maliar Jozef Lada nikdy pod stromček nič nedostal
Mnohí si kedysi vianočné sviatky bez nezameniteľných pohľadníc Jozefa Ladu ani nevedeli predstaviť. Jeho maľby na pohľadniciach v bývalom Československu cestovali do takmer každej rodiny, kde ich ukladali ako vianočnú výzdobu na police a do vitrín v kuchyniach, či obývačkách.
Český výtvarník Josef Lada bol známym maliarom, ktorý sa špecializoval na zimné a vianočné výjavy. Jeho krajinky so sánkujúcimi sa deťmi, vianočné idylky, zasnežené chalúpky či rodiny pri rozžiarených vianočných stromčekoch sa dodnes tešia popularite.
Narodil sa do tuhých zím
Samotný Lada sa inšpiroval predovšetkým vlastným detstvom, ktoré prežil v dedinke Hrusice.
Maliar sa narodil zhodou okolností pred Vianocami, 17. decembra 1887.
“Práve v dekáde medzi rokmi 1885-1895 nasledovalo za sebou desať rokov, kedy – s výnimkou jedného roka – boli mimoriadne tuhé zimy s výraznou zápornou teplotnou odchýlkou oproti priemeru. Aj keď sme studené zimy zaznamenali aj v ďalších rokoch, takýto počet tuhých zím za sebou sa už nikdy viac nevyskytol,” povedal klimatológ Pavel Matejovič.
Vzťah Josefa Ladu k zime a menovite k Vianociam napokon potvrdzujú i jeho autentické spomienky:
“A než som sa nazdal, prekvapili vždy Vianoce a s nimi najkrajší deň v roku, Štedrý deň. Netešil som sa naň kvôli darčekom, nikdy som nič pod stromček nedostával, ale tešil som sa na Vianoce pre tú všeobecnú krásnu náladu. Stromček som mával len malý a chudobne vyzdobený, ale mal som z neho väčšiu radosť než deti, čo mali stromy až k stropu.”
V spojitosti s chladnou dekádou okolo roku 1890 sa niekedy hovorí aj o tzv. malej dobe ľadovej. Po nej sa však začali striedať chladnejšie a teplejšie zimy, čo je pre mierne zemepisné šírky typické.
“Pôsobivé kúzlo idylicky snehobielych krajín a zasnežených českých dediniek konca malej doby ľadovej zanechal predovšetkým Josef Lada. Stačilo ale, aby sa narodil len o 15-20 rokov neskôr, to jest mimo tejto zmienenej chladnej epizódy na našom území, aby už neprežíval z pätnástich rokov svojho detstva plných jedenásť rokov s veľmi tuhými zimami,” konštatuje časopis Vesmír.
Podľa článku posledná súvislá studená epizóda odznela v roku 1897 a ak teda neskorší autori, výtvarní aj literárni, prezentovali zasnežené krajinky ako prirodzenú a realistickú súčasť českých zím, išlo viac o umeleckú fikciu než skutočnosť.
Čapek bez snehu
Teplejšiu periódu vystihuje aj fejtón Karla Čapka, ktorý sa začína slovami: “Každý to hovorí, že kedysi bývalo viac snehu. Kam sa sneh podel, neviem, a ani meteorológovia to dosiaľ nijako nevysvetlili. Ale fakt je, že za minulých časov bývalo snehu habadej.”
Čapek svoj fejtón napísal 2. februára 1923, teda ešte netušil, že príde opäť prekvapenie v podobe zimy 1928/29, z ktorej sa tiež zachoval dodnes neprekonaný teplotný rekord: Vo Vígľaši-Pstruši pri Zvolene namerali 11. februára 1929 teplotu – 41 stupňov a pri Českých Budějoviciach na juhu Čiech dokonca len – 42 stupňov.
Ďalšie tri tuhé zimy, ktorých sa však už Karel Čapek nedožil, prišli počas 2. svetovej vojny (1939/40, 1940/41, 1941/42) a tá posledná podľa viacerých názorov prispela k porážke nacistických vojsk na území Sovietskeho zväzu.
Rodinná tragédia
Možno pod vplyvom zím ale aj temných vojnových rokov sa Josef Lada pracujúci po roku 1940 ako samostatný výtvarník, vracal k zimným idylkám svojho detstva a tvoril svoje povestné krajinky.
Tragédia 2. svetovej vojny naňho doľahla aj osobne. Mladšia z jeho dvoch dcér Eva (narodila sa pred 90 rokmi, 18. decembra 1928) zahynula pri bombardovaní 17. februára 1945. Mala len 17 rokov a pred sebou sľubnú dráhu nadanej klaviristiky.
Slávny maliar a ilustrátor Josef Lada vtlačil svoju podobu dobrému vojakovi Švejkovi od Jaroslava Haška, aj kocúrovi Mikešovi z rovnomennej rozprávky. Zomrel krátko pred svojimi 70. narodeninami 14. decembra 1957. Jeho nesmrteľné zimné krajinky dodnes vyjadrujú želanie mnohých – že práve takto by mali vyzerať Vianoce.
On sám ich popisoval s rovnakou farebnosťou, akú vidno na jeho obrazoch:
“Dedinky bývali celé zapadnuté snehom, a keď som sa pri návrate obrátil a na niektorú zadíval, bolo ju sotva vidieť v bielej krajine. To vám bývala krása! Niekedy na gazdovstvách svietili, z komínov stúpal k oblohe modrý dym a občas preťal ostrý vzduch výskot detí, štekot psov a údery sekery do tvrdého dreva.”
Môže vás zaujať: