„Však zavolaj!“

Odkedy mám takmer druhý rok „centrálu“ v Prahe a žijem na diaľnici som prišla na mnoho vecí.  Napríklad aj to, ako vieme vlastnú ľahostajnosť a pohodlnosť hodiť na plecia druhého.

Zaujímavosťou je, že odkedy mám „centrálu“ v Prahe a žijem na diaľnici sa s ľuďmi v Bratislave stretávam oveľa častejšie, ako keď som tam bývala.  Naozaj, asi preto, že nikdy neviem kde a kedy som a tak sa s ľuďmi, na ktorých mi naozaj záleží alebo naopak, stretneme vždy a hneď, keď prekročím hranice.  Nič neodkladáme napotom.

Žijem šialeným tempom, ktorý občas popretkávam oddychom. Nie, nesťažujem sa, len je to naozaj rýchlosť, ktorú by nezniesol každý a rozumejú jej iba moji blízki.

Odkedy som v Prahe nikdy neviem, kedy zasa budem v Bratislave. A tak vždy, keď na to príde, okamžite si diár plním stretnutiami, ktoré som si poznačila, že sa mám ozvať. Musím skonštatovať, že vďaka mojej silno vyvinutej zodpovednosti a disciplíne k sľubom sa tak stretávam s ľuďmi oveľa viac, ako keď som non-stop žila v Bratislave.

Odkedy som v Prahe a žijem na diaľnici totiž už neprekladám donekonečna žiadne stretnutie a ani sľuby, že si zavoláme a stretneme sa. Nemôžem, pretože nikdy neviem, kedy sa tam vrátim.

Oni volajú mne, ja kontaktujem ich a tak sme spolu ďaleko viac, ako keď sme bývali vedľa seba.  Však na Slovensku som takmer každý týždeň. To ale vedia len tí, čo sa naozaj zaujímajú a nevyhovárajú sa na to „Veď bývaš v Prahe“.

Dnes už nikomu ani nehovorím kde práve som. Bývam vlastne v bývalom Československu a vždy som presne tam kde treba, kde a kedy sa dohodneme. Stačí len zavolať, napísať, dohodnúť sa.

Paradoxne, odkedy som v Prahe a žijem na diaľnici už nikomu doma na Slovensku nechýbam, lebo už nič neposúvame, neprekladáme, jednoducho sme neustále v kontakte a pravidelne sa stretávame. Aj keď si to vyžaduje tempo, to, na čo majú iní mesiac, ja tri dni. Cez deň na stretnutiach, v noci na DALITO.

Za takmer dva roky som si uvedomila aj ďalšie dôležité veci. Napríklad, že ľudia, ktorým na mne naozaj záleží vedia pochopiť môj „HIO život“ a radi ma vyhľadajú BEZ výhovorky: „Však si v tej Prahe a nikdy neviem kedy prídeš, tak zavolaj ty.“ Vždy sa vtedy opýtam, že však máš mobil, zistíš to do 10 sekúnd a vždy nájdem termín kedy sa stretneme….

Ja len toľko, ako sa vieme neustále vyhovárať jeden na druhého a nestretnúť sa, niekedy…  až na pohrebe, ale ten, ktorého je to “deň” už o tom nevie. Aj také sa mi stalo.

„Však zavolaj!“ Bože, z celej duše to neznášam. Áno, neznášam to klasické „Však zavolaj!“ Jednoducho nemôžete len brať, musíte aj dávať, takže nemôžme len stále čakať, veď nech sa ozve ten druhý.

Dnes si už dávam naozaj veľký pozor na to, komu dovolím pri lúčení mi povedať: „ Však zavolaj!“ Nedovolím už ľahostajnosť a pohodlnosť druhého hodiť na moje plecia s tým, však „bývaš v tej Prahe, aj tak nikdy neviem kedy si doma“. Nie, už nevolám každému.

Doma som totiž stále.

Rovnako, ako keď Američan cestuje na nákup „iba“ tri hodiny do mesta. V krajine, kde je pre nás všetko ďaleko a pre nich tak samozrejme blízko.

Ďakujem všetkým, pre ktorých sa vlastne nič nezmenilo a vďaka môjmu životu na diaľnici sa naopak vidíme ešte častejšie. A hlavne, nepoužívajú tú trápnu výhovorku: „Však bývaš v Prahe, zavolaj!”

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)