Volám sa… a som týraný muž: „Celý život som len príkladom neschopnosti postarať sa o vlastnú rodinu.” (časť druhá)

V prvej časti som otvoril tému o mužoch, ktorí sa tiež stávajú obeťami týrania, najmä psychického a to  vo vlastnom rodinnom prostredí. Napriek rozdielnosti reakcií na môj názor, budem v tom pokračovať. Chcem totiž poukázať na to, že na Slovensku nie sú týrané len ženy, ale aj muži a o tomto probléme chcem písať verejne. Verejne ho zhodnotiť,  problém, pred ktorým si zbytočne zavierame oči a nechceme o ňom počuť, či hovoriť.

Zároveň je to moja vlastná terapia znášania a vyrovnávania sa s následkami mojej dlhoročnej traumy. Možno pomôžem aj ľuďom, zorientovať sa pri riešení ich rozhodovaní bez ohľadu na vek, so zámerom vyvarovať sa podobnému osudu.

Nie som psychológ, vychádzam len z vlastných skúseností a pocitov, s dovolením, muža, ktorý prešiel svojskou školou života. Ide o hľadanie príčiny vlastného konania v situáciách, keď sa spolužitie muža a ženy stáva, napriek nerešpektovaniu varovných signálov, vzájomným utrpením a jeho riešenie prichádza neskoro, prípadne je v nedohľadne.

Všetko má svoj začiatok

Nemusíte mi veriť , ale ako dieťa som nikdy nevidel a nepamätám sa, že by som videl rodičov sa hádať, neregistroval som ich verbálne, ani hrubé vzájomné útoky.

Pamätám si len jednu zásadnú vec, a to bol ich osobný záujem o školské, či iné problémy ich rastúcich detí. Takto nejako som to vtedy chápal.

Veľa sa u nás vzájomne rozprávalo a nikdy sa nezvyšoval útočne hlas, nekomandovalo, pokiaľ  sme ako deti   neprekročili hranicu rodičovskej tolerancie. Napriek tomu som sa ako najmladší zo súrodencov nevedel niekedy zbaviť pocitu uprednostňovania starších súrodencov, čo ma, priznávam, sprevádzalo celý život.

S pocitom deficitu prejavu láskavosti  som vstupoval do dospelosti. Nikdy som to však rodičom nevyčítal a snažím sa doteraz, sám pred sebou, ich konanie zdôvodniť.

Výsledkom bolo, že som sa nenaučil k dostatočne razantnej obrane svojich názorov a snažil som sa o kompromis v očakávaní, že tá druhá strana pochopí, že to čo hovorím, myslím úprimne.

V neskoršom veku ma posmešky a ironizácia privádzali do bezmocného zúfalstva, či zlosti. Nezriedka k neuváženým rozhodnutiam. Jednoducho povedané, nebol som pripravený na riešenie takýchto situácií.

Náprava bola namáhavá a strastiplná.  To, čo popisujem, nie je ospravedlnenie mojej osoby. Len sa snažím s odstupom mnohých rokov nájsť hlavnú príčinu prečo. Hlavná príčina môže byť totiž len jedna. Ostatné, sprievodné, sú len jej logickým vyústením.

Hlavná príčina

Ženil som sa  takmer vo veku súčasných maturantov. Bola to taká doba a nebola to žiadna zvláštnosť. Brať sme sa nemuseli. Len sme svojim spôsobom vyriešili miestenky po skončení vysokej školy. Vzal som si moju prvú veľkú lásku, málo mladšiu kolegyňu.

Do jedného roka sa nám narodil potomok a začali sme samostatný život mladej (takmer detskej) rodinky. Ženil som sa napriek vyslovene nesúhlasnému postoju mojich rodičov. A nielen ich.

Spolužiaci, ktorí nás oboch poznali počas päťročného štúdia pochybovali, či náš vzťah bude mať dlhšie trvanie, s poukazovaním na rozdielnosť našich pováh.

Moje pochybnosti, ktoré sa zakrátko začali ohlasovať pri situáciách, ktoré naznačovali, že opakovaním v neskoršom veku budú naberať na intenzite, som považoval za prekonateľné. Však ide o súžitie dvoch vzdelaných ľudí. Nie?   Zobral som si predsa peknú, inteligentnú a chytrú partnerku. Naivne som si pri tom myslel, že problémy, ktoré nás očakávali, budeme riešiť spoločným rozhovorom a rozhodovaním.

Na prvý pohľad to tak aj vyzeralo. Moja mladá žena sa chopila príležitosti a ja som sa nestačil diviť. Pokiaľ som  to vo svojej naivite vôbec zaregistroval. Prebrala iniciatívu, vyžadovala poslušnosť bez odvrávania, začala s mojou prevýchovou  a ja som sa za krátky čas ocitol v pozícii nepotrebného a neschopného hlupáka.

Moje snahy o odpovede na neustále otázky a konštatovanie začínajúce sa slovami: „vždy, nikdy, prečo?, stále, neustále….,, predchádzali skoro každému, malichernému  sporu s hysterickou koncovkou.  Problémy sme riešili na prvý pohľad spoločne, ale rozhodnutia vždy museli zodpovedať predstavám manželky. Niekedy to bolo pre mňa, priznávam i pohodlné, nemusel som sa škriepiť a spokojnosť bola na druhej strane.

Pomaly, ale s istotou som však  začal opúšťať pozíciu „hlavy rodiny“.

„Vypadni odkiaľ si prišiel“

Razanciou a často hysterickým krikom s nadávkami, si manželka nepripúšťala ani náznaky vlastnej omylnosti. A deti toho boli často svedkami.  A tu končila moja nedokonalá a asi aj nepresvedčivá argumentácia a radšej som ustúpil z beznádejného boja, aj keď ma to doslova psychicky drvilo.

Krik s obviňovaním z absolútnej zodpovednosti za všetko, ma najskôr paralyzoval.   Obviňoval som sa, že som sa nedokázal riadne a „dospelácky“ zachovať. Nestačil som sa ani naučiť, ako v týchto situáciách postupovať. Moja povaha sa pocitu krivdy bytostne bránila, uniknúť som tomu však nevedel.

Potom stačilo slovo „vypadni odkiaľ si prišiel“ a ja som s počiatočnou úľavou vypadol.

Vonku počasie „pod psa“. Kde pôjdete? Kto zráta za tie roky celkový počet mojich blúdení po meste a vypitých káv, vyfajčených cigariet a sem – tam aj vypitých pohárikov?! Vedel som, že môj manželský život je v krachu. Určitá citová krutosť a zaťatosť   zo strany manželky bola vážnym upozornením  pre priame konanie a riešenie komplikovaného vzťahu rozchodom.

A tu nasleduje druhá otázka, na ktorú si doteraz neviem odpovedať. Dvakrát som podal o rozvod a dvakrát som ho po prvom pojednávaní stiahol.

Psychologička, ktorá sa nám krátky čas venovala, nevidela výsledok riešenia nádejne. Niekoľko krát som „vyhadzov“ riešil dočasným odchodom z domu do podnájmu, nie však za inou ženou.

Návraty s nádejou „Má dať a Dal“

Ponížený a vyhnaný som strávil 2 x Štedrý večer v aute, ďaleko od domu, ako vyvrheľ, ponížený pred vlastnými deťmi. Veľa víkendov som strávil bezcieľnym túlaním sa po cestách. Jazda autom ma napodiv ukľudnila a ja som sa cítil aspoň na krátky čas slobodným človekom, ďaleko od hysterických výstupov a osobných urážok.

A zakaždým som sa vrátil s nádejou domov, aj kvôli deťom. Je to asi prejav môjho slabošstva a z toho dôvodu sa neľutujem. Riešenie situácie vzdorom, či pomstou, cestou príležitostnej  známosti, pokoj do môjho uvažovania neprinieslo. Skôr naopak. Pocit viny ma prenasleduje doteraz.

Nechcem, aby táto moja výpoveď bola len kopou sťažovania sa a sebaľútosti. Pokúšam sa len nájsť dôvody môjho nepochopiteľného stavu vo vzťahu dvoch ľudí a vlastného konania.

Všetko sa dá účtovne rozdeliť na hárku papiera s kolónkami „Má dať a Dal“. Začnem teda s tým „DAL.“

Niekoľko príkladov: Keď sme si chceli kúpiť naše prvé auto, mali sme už dve deti, v bratislavskom prístave som nakladal každý  víkend tri sezóny vagóny. Súčasne som vlastnými rukami staval chatu, od spiľovania stromov, ich porezu, falcovania dosiek, po pribíjanie obkladov, či výrobu interiéru. K tomu rozsiahle výkopové práce vo svahu. Často do neskorej noci pri svetle lampy. Prestávku na jedenie som považoval za zdržanie. Pokiaľ sa mi nezačali triasť od únavy ruky.

Nemal mi kto pomôcť. Samozrejme, že to trvalo dlho. Ale robil som to s nadšením. Námahu som dokázal prekonať silou vôle. Bol som rád, že som niečo dokázal. Žiaľ, len sám pred sebou.

Podľa reakcií manželky som si na chatu chodil „klepať len kladivkom“, kým ona sa musela starať o deti. Ale ináč to nešlo. Čo sme v jednom mesiaci ušetrili, na druhý  mesiac sme investovali do chaty.

Okolo mňa, medzitým, sme spoznali viac „úspešných mužov“, ktorí na rozdiel odo mňa vedeli viacej zarobiť a postarať sa tak o rodinu. Permanentne sú mi dávaní za vzor dodnes.

Vyčíta sa mi, že každá práca mi trvá dlho, aj taká, ktorú by ona  dokázala spraviť „ľavou-zadnou“. V porovnaní s tými úspešnými, bol som v jej podaní len príkladom neschopnosti postarať sa o vlastnú rodinu a taký som v jej očiach dodnes. Bez ohľadu na to, čo a koľko som pre rodinu urobil, zarobil. Nikdy jej nebolo dosť, nikdy. Vždy sa našiel niekto kto v inej rodine priniesol viac.

V dôsledku politických udalostí sme sa takmer 30 rokov nedostali ani do bývalej Juhoslávie. “Nebolo v štátnom záujme“ vydať mi vycestovaciu doložku. Starší vedia o čo išlo. Mali v tom prsty moji rodičia s bratmi, ktorí v strachu pred našou emigráciou na Západ, ma udali na Zbore národnej bezpečnosti . Terajšej polícii.

To by však už bola iná, samostatná kapitola. Manželka psychicky explodovala. Nevyberavé a pre mňa ako syna, kruté  urážky rodičov a mojej rodiny, nemali hranice  a pretrvávajú doteraz. Hoci sú už po smrti.

Medzi najväčšími nepriateľmi

Zarámovala ma do jednoznačného obrazu svojich najväčších nepriateľov, bez zľutovania. Sústavné vyťahovanie jej archaických, negatívnych skúseností s mojou rodinou a s tým súvisiacich nenávistných výčitiek, som nedokázal u nej utlmiť a poznačilo nás to na celý život. Sám som musel v ďalšom živote vytrpieť iné dôsledky zákroku ZNB.

Neboli sme ani jeden členom KSČ. A tí, čo si pamätajú toto obdobie vedia, aký to bol handicap v zamestnaní, či pri prihlasovaní detí do škôl.  A k tomu ešte pokus o emigráciu.

Napríklad syn  musel absolvovať maturitu v inom meste. Chýbali body pri rozhodovaní výberovou komisiou. Prijatiu na vysokú školu predchádzal rad odvolaní a osobných intervencií. O tom by sa dal napísať samostatný elaborát. Hľadala sa príčina tejto strastiplnej cesty. Našla sa vo mne! Zase som sa nedokázal postarať o rodinu. A mohol som sa hoci aj rozkrájať.

Vo vzťahu sme vytrvali až do penzie. Ale za akú cenu!  Osudová chyba nevyzretého manželstva  priniesla ďalší rad sprievodných situácií, ktoré avizovali krízu partnerského vzťahu.  A k tomu aj došlo.

Záver hlavnej príčiny

Z takejto cesty bolo  treba zísť skôr ako bude neskoro. Aj keď to bude zo začiatku bolieť.

Skôr ako na to doplatia vaše deti. Skôr ako začnete robiť zúfalé rozhodnutia, za ktoré sa možno budete hanbiť celý život, a ktoré asi nikdy nepochopíte „prečo“ ste ich urobili.

Pozn. redakcie: Veľa sa hovorí o slovenských stereotypoch. Ak je teda slovenský stereotyp, že žena má byť doma na materskej čo najdlhšie, odložiť kariéru a jej životná úloha je najmä vychovávať deti a variť, tak nie je potom stereotyp aj to, že automaticky od mužov vyžadujeme, že musia byť hlavou rodiny a postarať sa o ňu? Keď už teda v spoločnosti spomíname tú rovnoprávnosť…