Marcela Tokošová: „Počas záchrany a riadenia firmy som priateľov stratila. Úspech sa neodpúšťa.“
Keď som prichádzala do firmy v Kútoch mala som pocit, že tam ani líšky nedávajú dobrú noc. Na konci mimoriadne dlhej obce stála nenápadná fabrika, ktorá ničím nepripomína fakt, že z nej výrobky putujú na všetky kontinenty sveta, dokonca do Buckinghamského paláca . Bola som zvedavá na mladú ženu, ktorá mala 28 rokov, keď zaklopala na firmu, ktorá takmer už neexistovala a pri jej reštrukturalizácii vychovala ešte dve deti. Ženu, ktorá zamestnáva stovky ľudí, často tých, ktorých inde nechcú. Generálnu riaditeľku, ktorá sadne do auta a ide hľadať bezdomovcov či Rómov, aby im dala šancu na slušný život. Či na cudzineckej polícii strávi so svojimi budúcimi zamestnancami celé dni.
Marcela Tokošová sedí na riaditeľskej stoličke už deväť rokov, a ak by dostala ponuku opäť zachrániť nejakú firmu, asi by ju prijala. Napriek tomu, že si pri záchrane jej výrobného družstva prešla peklom.
„Tak toto je dobrá otázka ako sa mi to podarilo,“ zasmeje sa sympatická Marcela Tokošová, generálna riaditeľka výrobného družstva KOVOTVAR.
„Keď som sem prišla, brána už bola takmer zatvorená. Z viac ako 700 ľudí pre firmu pracovalo sotva 240 a pre záchranu som musela prepustiť ďalších. Dodnes to pri niektorých ľutujem, lebo boli schopní, vzdelaní , nastavení pre zmenu, ale asi boli v danej chvíli na nesprávnom mieste,“ rozhovorí sa podnikateľka, ktorá si podľa kancelárie nepotrpí na luxus. Najhoršia bola vtedy pre ňu komunikácia s veriteľmi.
„Naozaj to bolo veľmi zlé, lebo veritelia neboli len banky, ale aj rôzne firmy a aj samotní pracovníci a malí živnostníci z okolia. Práve oni mi hádzali najväčšie polená pod nohy, hoci ma vôbec nepoznali. Hľadali vo mne čerta až diabla. Nikto nechápe, že tie kroky jednoducho musíte pre záchranu urobiť,“ spomína na zlé začiatky podnikania.
Dnes firma slávi 66 rokov existencie.
„ Musela som úplne zmeniť myslenie ľudí. Boli totiž totálne znechutení a neverili ničomu a nikomu. Len mávali rukami, že ďalšia múdra, už sme tu takých mali. “ Ani sa im vlastne nečudovala, veď ich vo fabrike našla hrať sa s kockami, či nahlas hovoriť riekanky. Bývalé vedenie si myslelo, že firmu zachráni pozitívnym koučovaním a mentoringom.
„Bože, to boli strašné hlúposti. A ešte keď im tam nabehla ani nie tridsaťročná baba bez skúseností, museli mať pocit, že sa im sníva. Musela som s nimi byť non-stop, aby som ich presvedčila,“ hovorí o základnej tehle vzťahu šéf-zamestnanec . „Aby videli, že to nie je tak, že ja sa tu osem hodín zatočím v kancelárii na stoličke, ako tomu bolo predtým, padne tretia, cvaknem si a idem domov,“ spomína ešte stále s rozhorčením v hlase.
Vyrastala totiž v blízkosti fabriky a nevedela si predstaviť, že slávny Kovotvar už nebude súčasťou jej života. Veď tam desaťročia pracovali celé rodiny z okolia. Dnes už priznáva, že vôbec nebola taká odvážna, ako pred deviatimi rokmi pôsobila.
„Veď takmer 70 rokov vyrábame vedrá, ktoré má snáď každá babka a dedko na svojej záhrade. Nevedela som si predstaviť, že by jedného dňa podnik zanikol. Keď som sa dopočula, že pre zlé riadenie už nemajú ani na výplaty a materiál, strašne ma to nahnevalo. Veď firma mala obrovskú históriu!“
Keď zaklopala na upadajúcu firmu, riadili ju samí muži. Reštrukturalizáciu úspešne ukončila v roku 2013 a bola taká vyčerpaná, že okamžite vycestovala na dovolenku.
„Ešte som vtedy nemala deti. Pamätám si to ako teraz, bol máj a s partnerom som musela okamžite odcestovať aspoň na týždeň preč a normálne sa z toho zotaviť,“ hovorí o najťažších rokoch podnikania, keď robila za minimálny plat a osobný život išiel bokom.
„Až keď som doslova vypadla na ten týždeň som pochopila, aký obrovský kus práce som urobila pre záchranu firmy. Ľudia, ktorí tu ostali sa už nemuseli báť, že prídu o prácu, môžu pokojne živiť svoje deti a zákazníci nás opäť začali brať vážne,“ hovorí s tým, že nastúpili však ďalšie problémy. Museli nastaviť úplne novú obchodnú politiku, ktorá bola najnáročnejšia na čas. Medzi tým jej ešte stále chodili nadávať do kancelárie.
„Veľa mi nadávali, jasne, ale na to sa už zabúda (smiech). Napriek tomu sa nám chvalabohu podarilo vrátiť všetkých našich zákazníkov, dokonca máme už aj nových.“
Na dvere sa sklamaným zákazníkom nehanbila klopať. Vedela, že to, kam sa prepadla firma nebola jej chyba. „ Ale išla by som klopať aj dnes, veď kto nič nerobí, nič nepokazí. Nemala by som problém zvesiť hlavu ani ako generálna riaditeľka. Tak, ako si to viete len predstaviť, tak som prosila za seba a za ľudí, ktorí tu pracujú. Normálne sa priznám, hrdosť musí ísť preč , ale samozrejme sa nebudete zasa ponižovať a plaziť na kolenách. Musíte jednoducho povedať otvorene , situácia je takáto, som tu preto, že to chcem zmeniť, aby som vás už nesklamala,“ opisuje chvíle boja o zákazníkov.
Za deväť rokov jej riadenia získala firma toľko ocenení, že ich ani nemajú kde vešať. Od dôveryhodnej firmy roka 2016 až po posledné Roma Spirit 2018.
Firma totiž zamestnáva aj takých, na ktorých iní „nemajú nervy“.
„Zamestnávam množstvo znevýhodnených ľudí, od cukrovkárov až po bezdomovcov. Tých som bola osobne hľadať v Bratislave. Zamestnávam aj Rómov, ktorí naozaj nevedia počítať ani do desať. A to je veľký problém, inak by som ich zamestnávala aj viac. Naozaj nepreháňam, oni si nevedia ani spočítať prsty, dokonca, ktorá je ľavá a pravá strana. A teraz mi povedzte, koľko takému pracovníkovi mám dať plat, keď mi niekto odkazuje, že keď nám chýbajú ľudia, mám ich lepšie platiť?!“
Marcela Tokošová: „Počas záchrany a riadenia firmy som priateľov stratila. Úspech sa neodpúšťa.“
Raz sa vybrala do sociálneho centra, kde sa premieša okolo 300 zdravých bezdomovcov. Musela by ich len obliecť, dať im najesť a vedela by im ponúknuť aj strechu nad hlavou.
„ Zo sedemnástich mi tu ostal pracovať jeden. Je to obrovská škoda, že len ten jeden chcel aj reálne pracovať. Naozaj som z toho sklamaná, ale neodsudzujem ich. Chápem, že na ulici stratili disciplínu a návyky,“ hovorí Marcela Tokošová s tým, že keď ešte dostali prvú výplatu, okamžite nastúpili exekútori.
„Ak štát nebude naozaj vážne riešiť tieto veci, nie tak, že im bude exekúcie odpúšťať, ale naozaj seriózne, tak neviem kde to skončí,“ zamyslí sa dnes 37 ročná riaditeľka, ktorá zamestnáva 94 ľudí, so živnostníkmi 120.
„Naozaj robím všetko preto, aby som ich normálne zamestnala, ale zatiaľ sa mi to nedarí a nemá mi ani kto pomôcť. Majú totiž sociálne dávky, ak sa zamestnajú prídu o ne, alebo nastúpia exekúcie.“
Dnes je už z najhoršieho vonku, ale problémy so zamestnanosťou ostávajú. Podľa nej ich nechce riešiť ani ten, kto by ich riešiť mal.
„Vždy uprednostním domáceho, ale keď nie je, nemám problém ani s Rumunmi či Ukrajincami. Veď sem neprišli robiť zle, ale živiť svoje rodiny. Naposledy som sa potrebovala dostať na cudzineckú políciu s dvoma ukrajinskými priateľmi. To boli neskutočné manévre, neskutočné! Naozaj obdivujem každého, kto u nás chce po nich ešte ostať. V Trnave som strávila dva dni a bola to čistá katastrofa. Nechcem pôsobiť, že sa len sťažujem, ale mne to na Slovensku naozaj pripadá tak, že tu nefunguje naozaj nič, ale vôbec nič. Som však presvedčená, že keď o tom nebudeme hovoriť do médií, tak sa nič nezmení. Sťažovanie doma v kuchyni nám nepomôže,“ hovorí riaditeľka, na ktorej vidieť, že je z prístupu štátu sklamaná.
„Dodnes som sa nevyrovnala ani s tým, ako dokážu všeobecní lekári absolútne bez problémov vystaviť potvrdenie absentérovi v práci aj 10 dní spätne, je to šialené,“ rozhorčí sa krízová manažérka, ktorá firmu zachraňovala bez predchádzajúcich skúseností.
„ Určite by som dnes veľa vecí urobila inak aj keď to celé vyšlo nakoniec dobre. Dnes už viem, že by som napríklad viedla inak dialóg s bankou, ktorá bola najväčším veriteľom. Bola som vtedy veľmi mladá a zástupca banky to nevedel uniesť. Takmer som sa mu musela poklonkovať s každým nápadom ako firmu zachrániť. Vyslovene to mal rád. V istom momente som si povedala, že dosť, už to nie je normálne, veď nie som jeho otrok a poslala som za ním právnikov, veď nám zastavili účty napríklad len pre to, že sa im nepáčil nejaký výraz na mojej žiadosti. Stálo ma to však dosť peňazí. Možno som si mala vtedy povedať , že raz sa to skončí, veď je to len obyčajný chlap…,“ zamyslí sa s tým, že dnes sa už radšej snaží s každým dohodnúť.
„Mám totiž veľmi zlé skúsenosti aj so slovenským súdnictvom. Je mi to ľúto, ale jednoducho je to tak. Naozaj mám pocit, že tu nič už nefunguje. Napríklad, všetci nám dávajú za príklady obrovské megalomanské zahraničné spoločnosti. Pýtam sa ale, či pri takejto politike tu budú podnikať aj za desať rokov, či tu nakoniec neostane len ten Kovotvar, ktorý zamestnáva prevažne nízko kvalifikovanú silu,“ povzdychla si šéfka, ktorá zamestnáva presne tých, nízko kvalifikovanú pracovnú silu, o ktorú iní nemajú záujem.
Za paradox označila aj to, že jej firma so 66 ročnou históriou má najviac zákazníkov v zahraničí, len 10% je zo Slovenska.
„Bohužiaľ platí to, že si nás vážia viac v zahraničí ako doma. Slovenskí zákazníci vždy uprednostnia lacnejšiu Áziu, a k tomu ešte aj tá mizivá podpora štátu. Nezaujíma ho, že máme veľkú históriu, že zamestnávame ľudí, ktorých by inak mali na úrade práce, že sme čisto slovenská firma bez nejakého iného kapitálu. Naopak, možno ešte viac sa na nás pozerajú cez prsty ohľadom daní a rôznych zvýhodnení,“ posťažuje si podnikateľka, ktorá neplánuje výrobnú linku presťahovať do daňového raja. Priznáva však, že už o tom premýšľala, lebo by jej to uľahčilo život. „Som z toho rozhorčená aj smutná zároveň, že slovenská firma po 66 rokoch musí o takom niečom vôbec rozmýšľať. Je to ale tým, že štát slovenským firmám nijako nepomáha, napriek tomu, že by mohol a ja len dúfam, že sa to časom zlepší. A keď sa to nezlepší, budeme bojovať ďalej, som odhodlaná nechať slovenskú firmu pod slovenskou vlajkou, veď naša firma je úzko spätá práve s našou slovenskou pôdou,“ povedala otvorene podnikateľka o zajačích úmysloch.
Štát by mohol byť hrdý aj na to, že ich výrobky nájdete všade na svete okrem Antarktídy, čím robia krajine veľkú reklamu. Nádoby na kvetináče, polievacie kanvice a iné záhradné doplnky z Kútov nájdete aj v záhradách britskej kráľovskej rodiny. To znamená, že britská kráľovná a princ Charles vedia, čo je Kovotvar.
„Princ Charles má firmu, ktorá hľadá vhodných dodávateľov do jeho vlastnej predajne. Musíte ale splniť prísny etický kódex. Zároveň, výroba musí byť aspoň z časti ručná. A samozrejme, firma nesmie mať finančné problémy.“ A toto všetko jej slovenská firma spĺňa. Princ najčastejšie objednáva kanvice , džbány, alebo nádoby na kvety, ktoré už Marcela Tokošová videla aj na oficiálnych fotografiách s princom. Zo smiechom dodala, že ale zatiaľ na žiadnej svadbe v Buckinghamskom paláci nebola.
Ich výrobky nájdete aj v Austrálii a Japonsku, do ktorého dokonca musia dodávať nadštandardné kusy.
„Musíte mať všetko absolútne v tip-top kvalite a na to som veľmi hrdá. Všetky naše výrobky sú samozrejme vo výbornej kvalite, ale to čo vyžadujú Nemci alebo Francúzi , Japonci chcú ešte viac a ešte vyššiu kvalitu. Napriek tomu sa s nimi veľmi dobre komunikuje, lebo oni to, čo vyžadujú aj zaplatia a nemajú problém s cenou,“ hovorí o princípe predaja, iný kraj, iný mrav.
Na Francúzoch zasa obdivuje ich vidiecky spôsob života, ktorý presne kopíruje zmysel ich výroby. „My im tam stále posielame zaváracie hrnce. Pre mňa je to obdivuhodné, ako vo veľkom dodnes stále zavárajú a že vôbec ešte zavárajú.“
Nemci zasa menej zavárajú, ak vôbec, ale zasa si obľúbili ich dekoračné výrobky. „Ak však chcete niečo zvýšiť o 10 centov, musíte k tomu mať pripravených aj 10 dôvodov prečo. Keď sa už dohodnete, vidieť zasa na nich, že si kvalitu vážia a chcú ju zaplatiť. Ale ak by sme im napríklad urobili akciu, že im chceme dať niečo napríklad preto, že máme výpredaj skladu, tak oni si to nekúpia, lebo za tým hľadajú dôvod, že asi to je nekvalitné, alebo to tam dlho stálo,“ hovorí o nemeckých zákazníkoch, u ktorých si váži aj ich platovú disciplínu.
Marcela Tokošová pri záchrane firmy vychovala ešte aj dve malé deti. Vysoké pracovné tempo si žiadalo, aby odrástli v podniku. V kancelárii mala detský kútik. Každá z dcér v ňom vyrastala rok, kým ich umiestnila do jasličiek.
„Ako hovoríte, v očiach niektorých som „zlá matka a karieristka“. Deti však boli stále so mnou. U tej mladšej to vidieť dodnes, stále sa odo mňa neodstrihla, veď som s nimi bola 24 hodín. Ak niekomu pri pracovnom stretnutí prekážali, išli sme vedľa, ale to boli skôr výnimky. Žena na materskej dovolenke si možno nechá niekomu kočíkovať dieťa, ja som to však ani raz neurobila. Za celý rok som svoje deti nikdy nikomu nedala,“ spomína na časy po pôrode. Napriek tomu nevnímala veľmi pozitívne fakt, keď si niektorá z poslankýň priniesla do rokovacej sály parlamentu dieťa.
„Priznám sa, sama som z toho bola taká všelijaká… Nemala som jej za zlé, že tam doniesla dieťa, je to prirodzené, na druhej strane , osobne som si nikdy nedovolila rokovať s niekým, kto s tým dopredu nesúhlasil. Keď išlo o naozaj vážne rokovanie, termíny som si naplánovala keď spali. Možno by to v poslaneckej sále dopadlo inak, keby sa deň predtým spýtala, či to niekomu neprekáža. Jednoducho, musíme brať ohľad na každého jednotlivca. Viete, aj ja keď si idem oddýchnuť na dovolenku a nejaké malinké deti sa v reštaurácii rozplačú, tiež mi to celkom dobre nepadne. Veď človek tam prišiel oddychovať. Poslanci zasa prišli do rokovacej sály pracovať,“ vyjadrí svoj názor žena, ktorá väčšinou rokuje s mužmi.
„Samozrejme, že aj ja som niekedy pociťovala také to celkové, no moja, máš tu dieťa, na čo sa tu hráš? Máš byť doma pri vareche,“ zasmeje sa sympatická podnikateľka.
Pre dalito.sk priznala, že ešte vôbec nestratila chuť niekedy v budúcnosti zachrániť nejakú inú firmu. Krízový manažment ju stále priťahuje. Momentálne si však nie je celkom istá, či by to zvládla pri dvoch deťoch, z ktorých už jedno ide do školy.
„Ale ako sa poznám, určite by som to vedela nejako vymyslieť,“ zasmeje sa krízová manažérka, ktorá momentálne túži potom, aby jej firma fungovala výborne, pretože je presvedčená, že na to má obrovský potenciál.
„Veľmi mi záleží, aby moji spolupracovníci boli zdraví, lebo je to pre firmu nevyhnutné. A veľmi by som si priala, aby Slovensko zaliala tolerantnosť, a celé sa to v našej krajine zlepšilo. Momentálne je to nejaké divné. Veľmi potrebujeme nasať slušnosť, morálku , menej možno osobnostnej hrdosti, samozrejme okrem hrdosti na vlastnú vlasť a rodinu. Naozaj sa mi vidí, že na Slovensku je už pomaličky na seba hrdý každý, každý druhý je najmúdrejší a slušnosť už u nás nemá žiadne pravidlá,“ zamyslí sa a dodá, že či sa to niekomu páči alebo nie, mimoriadne dôležité sú aj peniaze.
„ Keď ich bude mať naša firma, budú ich mať aj zamestnanci, aby mohli spokojne žiť. Peniaze sú naozaj veľmi dôležité. Každému želám toľko peňazí, aby netrpeli ich deti, aby nechodili spať hladné. Lebo aj také máme na Slovensku,“ hovorí generálna riaditeľka, ktorá roky robila za plat, nad ktorým sa dnes už len neveriacky smeje.
Na členskej schôdzi firmy v roku 2010 si totiž zmrazili nie len platy, ale aj dividendy. „Keď sa dnes na to pozerám spätne, ja som mala strašne smiešny plat, naozaj, evidentne som firmu chcela zachrániť,“ zasmeje sa nad svojou výplatnou páskou.
Marcela Tokošová sa počas celého rozhovoru na nič nehrala. Na žiadnu veľkú riaditeľku, aj keď by sa po tom čo dokázala, záchrane a exporte výrobkov do celého sveta, mohla. Čo si myslela, to aj povedala. Celý čas som z nej cítila, že patrí medzi ľudí, ktorí hovoria to, čo si naozaj myslia a ešte k tomu veľmi veľa pracujú. Nielen pre seba, ale aj druhých.
Možno aj preto za tie roky riadenia, dnes už úspešnej slovenskej firmy, prišla najviac iba o priateľov. „Koľko nových priateľov ste počas tých deviatich rokov získali a koľkých starých stratili?“ Spýtala som sa jej na záver, možno aj na základe vlastných skúseností z podnikania s Dalito.
„Práve som to riešila v hlave posledné Vianoce. Bohužiaľ mám len negatívnu skúsenosť a naozaj ma to mrzí. V posledných rokoch som naozaj zistila, že mám veľmi málo priateľov. Aj tie sms mi chodia často, aj blahoželania… Rada sa s nimi porozprávam, ale jednoducho nie sú to priatelia, ktorým by som sa zverovala. Musím sa priznať, že počas záchrany a riadenia firmy som priateľov stratila. Presne ako hovoríte, úspech sa neodpúšťa.“
Redakciu DALITO môžete podporiť aj SMS či prevodným príkazom. Ďakujeme!
Krízová manažérka a podnikateľka Marcela Tokočová v rozhovore pre dalito.sk ešte vo videu ďaleko viac
Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to prosím na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.
Môže vás zaujať: