Stáž v americkom Capitole – Senát, na zozname s Lewinskou (2. časť)
Je jún 1995 a vo Washingtone D.C. som už už dva týždne. Po spoločnom programe všetkých účastníkov začala som môj prvý „assignment“. V pondelok ráno som sa mala hlásiť v kancelárii senátora Ricka Santoruma, republikána, ktorý zastupoval štát Pennsylvania.
Capitol je miestom schôdzí zákonodarného zboru USA. Skladá sa zo Snemovne reprezentantov (House Of Representative) a Snemovne senátu (House of Senat). Senátori majú kancelárie na ľavej strane , zástupcovia Snemovne reprezentantov na strane pravej. Tieto strany určíte, ak sa postavíte čelom k hlavnému vchodu do Capitolu.
Senát sa skladá z dvoch zástupcov každého štátu, t. j. má spolu 100 senátorov. Senátori sa volia na 6 rokov, voľby sú každé 2 roky a volí sa približne tretina senátorov. Senátorom môže byť osoba, ktorá má najmenej 30 rokov, je 9 rokov občanom USA a obyvateľom štátu, za ktorý bude volená. Predsedom Senátu je viceprezident USA – tzv. Speaker. Všeobecne sa hovorí, že život v Senáte plynie oveľa rýchlejšie ako život v druhej snemovni, ktorý je pomalý až lenivý.
Na zozname s Monikou Lewinskou
Pondelok ráno, 9.00 hod. Ako tak zorientovaná, vystúpila som na zástavke metra Capitol Hill, prešla som niekoľko metrov a ocitla som sa pred samotným majestátnym Capitolom.
Na recepcii ma čakala drobná dievčina, ktorá ale vôbec nevyzerala ako „pravá“ Američanka. Veď ani nebola . Laurina stará mama sa narodila na Sicílii. Laura Narducciová – bola vtedajšou tlačovou tajomníčkou.
„Hi, I am Laura. Nice to meet you. Here is your badge“. Predstavila sa, privítala, na môj bezchybný kostým pripla vizitku s mojím menom a zapísala ma do zoznamu tzv. Interns – teda praktikantov. A tak som sa nechtiac ocitla na jednom zozname spolu s Monikou Lewinskou, ktorá v tom istom čase stážovala vo Washingtone tiež.
Prešli sme kontrolou a ocitli sme sa v spleti dlhých chodieb. Na jednej z nich boli kancelárie, v ktorých som mala stráviť nasleduúce tri týždne.
„Môj“ Senátor – republikánsky kandidát na prezidenta USA
Skôr než som sa zoznámila so samotným senátorom, predstavili mi celý kolektív, ktorý pre neho pracoval. Vedúci kancelárie, dve sekretárky, tlačová tajomníčka, hovorca a traja stážisti vrátane mňa. Ukázali mi môj pracovný stôl s počítačom a s telefónom.
Po vzájomnom predstavení sa sme išli na prehliadku Capitolu.
Nekonečne dlhé chodby, výťahy, schodiská – mramor, masívne drevo, všade obrazy z histórie konfederácie. Zaujímavosťou je, že dolu v podzemí premáva vláčik, riadený počítačom, ktorý spája obidve snemovne spolu s Bielym domom. Takto sa politici presúvajú rýchlo, pohodlne a hlavne inkognito.
„Môj“ senátor sa volal Richard John „Rick“ Santorum. Vyštudovaný právnik mal v tom čase iba 37 rokov. Po republikánovi Newtovi Gingrichovi, považovali Ricka Santoruma za vychádzajúcu politickú superstar s veľkou budúcnosťou. Predpovede sa naplnili.
V lete 2011 Rick Santorum oznámil svoju kandidatúru na prezidenta USA v roku 2012. V primárkach však neuspel a republikánskym kandidátom sa stal Mitt Romney, ktorý vyzval demokrata Baracka Obamu.
„Môj“ senátor sa volal Richard John „Rick“ Santorum. Vyštudovaný právnik mal v tom čase iba 37 rokov. Po republikánovi Newtovi Gingrichovi, považovali Ricka Santoruma za vychádzajúcu politickú superstar s veľkou budúcnosťou. Predpovede sa naplnili.
V lete 2011 Rick Santorum oznámil svoju kandidatúru na prezidenta USA v roku 2012. V primárkach však neuspel a republikánskym kandidátom sa stal Mitt Romney, ktorý vyzval demokrata Baracka Obamu.
Rick Santorum bol zvolený za štát Pennsylvánia. Jeho hlavnou agendou boli spoločensko-politické témy a sociálna reforma, ktorú v tom čase republikáni chceli presadiť v obidvoch snemovniach Kongresu. Zaujímavosťou vtedy bolo, že prezidentom USA bol demokrat Bill Clinton, ale v obidvoch snemovniach Kongresu mali väčšinu republikáni.
Zoznámila som sa s internetom
Prvé dni stáže boli rozpačité. Postupne som sa oboznamovala s chodom kancelárie.
Rick Santorum pracoval striedavo vo Washingtone aj vo Philadelphii, takže obdive kancelárie museli byť v intenzívnom kontakte. A aj boli.
Ak ste si mysleli, že telefonické linky boli denné „žeravé“, tak ste sa mýlili. Pomáhal im internet. V tom čase som síce niečo o internete počula, ale o tom ako funguje a čo všetko nám umožňuje – o tom som nemala ani potuchy, a že niečo také ako world wide web existuje – fúha!
Pridelili mi moje vlastné e-mailové konto, zaškolili ma. Správy, informácie, rešerše, všetko sa to presúvalo, preháňalo cez internet, www a intranet. Fungovalo to bezchybne. Telefóny slúžili najmä na telekonferenciu a na vnútorné volania v rámci Capitolu.
Laura a Mike, Mike a Laura
Laura bola doslova môj anjel strážny. Bola temperamentná, plná života, vždy ochotná vypočuť aj pomôcť. Na jej zvláštny taliansky prízvuk som si rýchlo zvykla. Vedela dobre po taliansky, škoda, že ja nie.
Mike bol pravý opak Laury. Namrzený, povýšenecký a pre mňa s nezrozumiteľným pittsburgrským prízvukom. Jarda Jágr by mu určite rozumel. Nevedeli sme si nájsť k sebe cestu. Keď som sa ho niečo opýtala, alebo mu niečo povedala, pokrčil plecom a povedal niečo ako prepáč, ale nerozumiem. Ak sa aj on na mňa obrátil, musel to opakovať niekoľkokrát, aby som pochopila, čo odo mňa chce.
Trvalo to niekoľko dní, a bola som z toho dosť nervózna. Jedného dňa, keď ako obvykle odpovedal na moju otázku , že akože nerozumie, nevydržala som to. Nadýchla som sa a spustila som: „Som z Európy, na Slovensku pracujem ako tlačový tajomník politickej strany, z ktorej pochádza premiér, minister zahraničných vecí a v parlamente máme poslanecký klub. Moja angličtina, ktorá je tvojou rodnou rečou nie je dokonalá, ale snažím sa. Ty sa však moju rodnú reč nenaučíš asi nikdy.
Na druhý deň som dostala svoje prvé dve samostatné úlohy – rešerše a podklady pre „nášho“ senátora. Mike mi už viac neodpovedal, že nerozumie.
Tlačové konferencie
Zažila som dve tlačové konferencie. Obidve úplne iné. Tá prvá bola tlačová konferencia, na ktorú som pripravovala rešerše. Témy boli odlišné – stanovisko k ukončenému vojnovému konfliktu v Náhornom Karabachu a jeho dôsledky. Druhou témou bola príprava zákona, ktorý mal sprísniť podmienky psích chovných staníc.
Na druhej tlačovej konferencii som sa zúčastnila ako pozorovateľ. Bol to skôr brífing, ktorý sa konal vonku na tzv. swampe – vyvýšenom zelenom trávniku. Téma – preživší a pozostalí obetí bombového atentátu v Oklahome prehovorili.
V apríli 1995 atentátnici zaútočili na federálnu budovu v centre Oklahomy. Útok si vyžiadal 168 mŕtvych a 853 zranených. Do 11. septembra 2001 bol považovaný za najkrvavejší teroristický útok na americkej pôde.
„Pikošky“
Bola som pozvaná na obed do „nóbl“ reštaurácie. Sadli sme si iba v sprievode manažéra. Stoly boli pokryté bielymi damaškovými a perfektne vyhladenými obrusmi aj obrúskami, na stoloch ligotavé strieborné príbory, vo vázach živé kvety. Džbány s čerstvou vodou neustále dopĺňali. Čašník priniesol jedálny lístok, jemne sa uklonil a podal nám ho. Nevedela som sa rozhodnúť, a tak som nechala výber na hostiteľa. Viete čo nám priniesli? Na bielom porcelánovom tanieri hamburger a chipsy. Tak teda, dobrú chuť!
Jedla som tam však tú najlepšiu a najchutnejšiu „pastrami bagetu“. Kúpila som si ju v obyčajnom stánku za necelé dva doláre. Sadla som si na lavičku a za asistencie veveričiek som ju „zblajzla“ raz-dva.
Pán Stražan, ďakujem
Viete, že v každej kancelárii, či v reštauráciách rýchleho občerstvenia robia dvojakú „prekvapkávanú kávu“. Jedna nádoba má oranžový vrchnák – je to káva kofeínová, druhá má zlatý vrchnák a je to káva bezkofeínová (možno je to aj opačne). Všetci pijú za deň niekoľko veľkých šálok. Aj ja som pila – nechutila mi. Ešteže ma, dnes už nebohý, Erik Stražan zaviedol do Starbucks-u.
Erik Stražan bol jeden z najznámejších redaktorov Hlasu Ameriky. Jemu budem do smrti vďačná, že ma nenechal podľahnúť tzv. „Home Sick“ túžbe po domove. Pán Stražan, ďakujem a odpočívajte v pokoji.
Konečne voľno
Ak sa chcete v piatok večer navečerať v niektorej z Washingtonských reštaurácií, bez rezervácie to neskúšajte. Piatok večer totiž patrí rodinám. Všetci, ktorí robia kariéru a „makajú“ od rána do večera, piatok večer zasvätia práve rodine. Kino, divadlo, koncert – potom večera a prechádzka. Inokedy pokojná a moja obľúbená časť mesta – Georgetown – ožila.
Veľké potravinové supermarkety nájdete takmer na každom rohu, ale chlieb alebo pečivo na aké sme zvyknutí u nás doma, sme v nich nenašli. Zato sme objavili asi 20 druhov bielych sendvičov a nízkotučných sendvičov a rožkov. Nechutili, boli gumové a sladké.
Neďaleko nášho hotela sme našli maličký obchodík, ktorý patril istému Poliakovi. V „sklepe“ sme našli nielen chutný voňavý chlebík a pečivo, ale aj zrnkovú kávu, ktorú nám na požiadanie zomlel. A ešte aj moje obľúbené kvasené uhorky. Mňam.
Značkový alkohol a destiláty v supermarketoch nepredávajú. Na ten sú vyhradené špeciálne obchody z nepriehľadnými výkladmi a mrežami na vchodových dverách. A alkohol zabalia do papierových nepriehľadných tašiek alebo vrecúšok. V potravinách sú iba rôzne druhy značiek piva a vína.
Leto vo Washingtone sa začalo a ja som ukončila stáž u Ricka Santoruma. Čakala ma stáž na „pravej strane“ Capitolu.
Autorka Gabriela Nemkyová sa špecializuje na mediálne a komunikačné tréningy a na vzťah s verejnosťou viac ako 20 rokov. Po vyštudovaní Filozofickej fakulty UK, Odboru žurnalistika pracovala v médiách ako redaktorka. V roku 1992 sa stala redaktorkou Rádiožurnálu SRo, neskôr moderátorkou aj vedúcou vydania. V roku 1993, akceptovala ponuku Jána Budaja a Milana Kňažka a nastúpila na pozíciu tlačovej tajomníčky novovzniknutej strany Aliancia demokratov (neskôr Demokratická únia). V lete 1997 úplne zmenila oblasť pôsobenia, keď začala pracovať súkromnom IT sektore na pozícii marketingovej manažérky. V súčasnosti sa zameriava na komplexný marketing a PR.
Stáž v americkom Capitole – Senát, na zozname s Lewinskou (2. časť)