PÁLHÁZY: „Duševná bolesť patrí k najhorším. Vrátane vyhorenia.”
Vyštudoval vojenské lekárstvo na Karlovej univerzite v Hradci Královém. Jedna z jeho piatich atestácií sa mu po osamostatnení Slovenska zišla na poste riaditeľa Nemocnice v Ružinove. MUDr. Vojtech Pálházy sa do kontaktu s psychiatriou dostal pred 47 rokmi a viac ako 20 rokov radí a prednáša na témy v oblasti prevencie a výchovy k zdravému spôsobu života. Čím ho za tie roky psychiatria oslovila, prekvapila, sklamala a v čom vidí najväčší problém rastúceho počtu vyhorení, stresu či depresií?
Ako sa psychiater ako vy dopracuje k piatim atestáciám v štyroch rôznych odboroch? Dobrovoľne?
(smiech) Kedysi som sa na to díval ako na podraz osudu, dnes tomu hovorím šťastie. Ako prvú som si musel spraviť atestáciu z internej medicíny. Keď si zoberiete, že aj psychiatria ako odbor vyrástla z interny, ex post to vnímam ako veľké plus. Zmena zákona a predpisov ma však o tri roky prinútila urobiť si atestáciu zo všeobecného lekárstva, čo je už trochu širšia oblasť. Ako absolvent vojenskej medicíny som si z titulu funkcie, v ktorej som pôsobil, musel urobiť aj atestáciu organizácie zdravotníctva. Zišla sa mi, keď som tri roky šéfoval Nemocnici Ružinov. No a napokon mám dve atestácie z psychiatrie.
Za tie roky, čo pôsobíte v zdravotníctve, ako ho vnímate?
Začal by som historickým poučením od Platóna. Ako známy lekár, filozof a mienkotvorca svojej doby, cítil potrebu napísať otvorený list gréckym lekárom. V tomto historickom dokumente píše: „Je možno liečiť oči, a nevidieť celú hlavu? Je možno liečiť hlavu, a nepozrieť sa na celé telo? A či je možné liečiť telo, a nepoznať dušu človeka?“ A to skutočne platí. Často vidím a cítim, že naša dnešná medicína nie je tá, ktorá by bola budovaná na týchto Platónových základoch. Nie je na to čas ani trpezlivosť. Peniaze by sa možno aj našli, no rozhadzujú sa inak… A to všetko je na škodu pacientov.
Vy na tých základoch budujete?
Ja to ani inak neviem. Veď čo je základným poslaním medicíny a hlavnou úlohou lekára? Predsa zbaviť pacienta bolesti a zachrániť mu život. Tieto veci by mali byť zohľadnené už pri výbere medikov. Hoci neviem, ako by sa to dalo urobiť. No bolo by to treba veľmi urgentne!
Hovorili ste, že základnou povinnosťou lekára je zbaviť pacienta bolesti. Dá sa to vôbec pri „zlomenej“ duši?
Teraz ste trafili klinec po hlavičke. Duševná bolesť patrí k tým najťažším, najhorším. Na prvom zahraničnom kongrese, na ktorý som sa dostal po páde totality, bolo pre mňa šokujúcim zistením, že okrem Svetovej psychiatrickej spoločnosti existuje aj Medzinárodná psychoanalytická spoločnosť. Dokonca má ešte viac členov! U nás bola psychoanalýza kapitalistickým výmyslom, no je to cesta. Liečba ňou však môže u niekoho trvať aj desiatky rokov, kým sa pomaličky dostanete k jadru veci. Je to náročné na čas, vedomosti i získanie spolupráce pacienta. Často sa mu snažíte pomôcť aj proti jeho vôli, lebo vás nechce počúvať ani prijať tie veci.
Aké? Že škatuľka antidepresív jeho problém nevylieči?
Napríklad. Nedávno ku mne prišiel úspešný tridsiatnik. Pred sebou mal skvelú kariéru a život. Mal výborné zamestnanie na medzinárodnej úrovni, ktoré si, okrem iného, vyžadovalo aj veľa cestovania a medzinárodný vodičský preukaz. Budúcnosť mal s priateľkou krásne naplánovanú, no raz v noci dostal epileptický záchvat. Vyšetrenia zistili, že má v hlave niekoľkocentimetrový nádor. Našťastie nezhubný, dal sa vybrať. Poviete si, má šancu, že sa to nemusí opakovať, ale… Súčasná medicína mu naordinovala antiepileptikum, ktoré síce zabráni prípadným záchvatom, no minimálne na tri roky prišiel o vodičák a tým pádom aj o sľubnú kariéru. Staral sa niekto o jeho duševné rozpoloženie? A sme zase pri Platónovi. Môžete riešiť telo a nepoznať dušu človeka? Tu to začína!
Čo teda takému zlomenému človeku pomôže vyliečiť boľavú dušu?
Pozrite sa, naše telo funguje ako počítač. Má svoj hardvér (mozog, bunky, synapsy…), no na to, aby to dobre fungovalo, potrebuje aj dobrý softvér (zmena životného štýlu, strava, dýchanie, výživové doplnky či vitamíny). Keďže ten software už niečo stojí, nastáva u pacientov fáza overovania. To je v poriadku, stačí však, že natrafí na človeka, ktorý ho začne presviedčať, že investícia napríklad do vitamínov sú vyhodené peniaze, alebo mu budú zbytočne zaťažovať pečeň, a máme na stole každodenný boj s pacientom, ktorý odmietne počúvať naše odporúčania. Napríklad aj aby zmenil životný štýl či stravu. Garancia vyliečenia je v nedohľadne…. Toto je ten kríž, čo si musí psychiater niesť.
Je to jedna z vecí, čo vás na vašej práci sklamala či prekvapila?
Sklamalo ma to, že som v psychiatrii niekoľkokrát zažil „hurá systém“ so zázračnými liekmi či injekciami, ktorý tvrdil, že máme všetko vyliečené. Napríklad, keď prišli prvé antidepresíva. Hovorilo sa – konečne! Lenže… Každý z nás je rozdielny. Keby mala depresia len jednu schému, stačí jeden liek a nepotrebujeme stovky ďalších. Žiaľ, takto to nefunguje.
Predpokladám však, že aj duševná bolesť sa vyliečiť dá. Koľko percent z toho sa pripisuje liekom, koľko vôli pacienta?
Ja tvrdím, že lekári a syntetické lieky sú v tomto smere schopné urobiť zhruba 20 – 25 % toho, čo urobiť treba. Zvyšok je v tom človeku. No je to môj pohľad, nemusíte so mnou súhlasiť.
Keď sa na vyhorenie, depresiu či iné psychické problémy pozriete z vašej dlhoročnej praxe, je toho po ´89 roku viac?
Je. Vtedy tu totiž bola atmosféra trhového hospodárstva absolútne neznáma. Ľudia sa učili za chodu. Často mali nesprávne predstavy a možno aj plány. A keď k tomu mali možno aj smolu, prípadne natrafili na nesprávnych ľudí, je veľa takých, ktorí zlyhali, lebo nevedeli ako ďalej. Chodil ku mne jeden pár, ktorý si na podnikanie vzal pôžičku. Tri roky nemali jediný voľný deň. Ľudia z obce, kde podnikali, ich prosili o prácu. Po pár týždňoch však zistili, že ich práve tí ľudia začali okrádať. Bol to pre nich ten najväčší podraz. Podnikateľské prostredie, štát a politické zázemie doteraz nefungujú tak, aby pomohli strednej podnikateľskej vrstve tvoriť podstatnú časť príjmu štátu. Učili nás, že Lenin vraj povedal – vývoj spoločnosti musí byť plynulý a pokiaľ doba nie je zrelá na zmeny, tak sa to nepodarí preniesť. Myslenie ľudí, politikov a pravidlá musia určitým spôsobom vyspieť a vyzrieť.
Prichádza ku vám viac starších či mladších ľudí?
Viac tých mladších. Aj z toho dôvodu, že v určitej vekovej vrstve ľudí vidíte ten prístup – ja nie som blázon, nepôjdem k psychiatrovi. U tých mladých už to rezonuje. Veď v Amerike je módou mať osobného psychiatra. Ľudia však vo všeobecnosti ťažšie prijímajú, že keby platilo – nehovor nikomu to, čo by si nechcel, aby povedali tebe, prostredie by bolo hneď lepšie.
Je dôvodom vyhľadania psychiatrickej pomoci aj zlyhanie a neúspech?
Čo je to úspech? Môj známy hovorí: podnikanie je o tom, že keď máte 1000 dobrých nápadov, tri dotiahnete do praxe a z nich sa ujme jeden, ste úspešný človek. Aj ten, kto vie, čo úspech zahrňuje a je pre to ochotný niečo obetovať, však občas tiež potrebuje poradiť či prekonať nejakú krízu. S ním sa pracuje ľahšie. Lebo ak tú hranicu prekročí a neporadí sa, môže sa to prejaviť v ťažšej psychickej forme.
No ako tú hranicu, za ktorou nás čaká vyhorenie či depresia, neprekročiť? Dnešné pracovné tempo je šialené. Ťažko nachádzame čas na seba…
Čas si musíme nájsť vždy. A to direktívne! Inak sa vyčerpáme. Začína to sebapoznávaním. Musíte poznať svoje hranice, a tie vám vytvoria váš reálny plán. Albert Einstein hovoril, že tri hodiny človek spať musí, štyri môže a päť už je prepych. On sa poznal. Sám na sebe som počas štúdia pozoroval, že 3 – 4 dni vydržím ťahať do pol tretej ráno, ale príde sobota a musím to dospať. Samozrejme, inak si rozdelíme čas, keď študujeme, inak, keď máme prácu či rodinu. A to je tá individuálna stránka veci. Dá sa do nej zasiahnuť, ale nie nadlho a beztrestne. Lebo nemyslieť na následky je najlepšia cesta k vyhoreniu.
Čo ak k nemu dôjde? Musím zmeniť život od základov?
Nie nevyhnutne. Len treba pozornosť sústrediť na veci, ktoré sú momentálne najdôležitejšie na prežitie. Ostatné tým neignorujeme, iba ich odložíme na neskôr a sústredíme sa na splnenie hlavného cieľa. Predstavme si hodnotový systém ako regál s poličkami, kde máme jednotlivé hodnoty. Určitú cenu má pre nás život nášho dieťaťa, vzťah s manželom či možnosť ísť do divadla. Psychiatria má pre to pojem „biologicky správna matka“, ktorý sa dnes zase tlačí dopredu. Tá bez váhania obetuje svoj život, keď usúdi, a nemusí to byť správny úsudok, že týmto činom zachráni život dieťaťa. Život dieťaťa je vysoká hodnota. Aj vlastný život. Takže základné pravidlo je vedieť obetovať hodnotu na nižšej poličke, aby ste zachránili tú na vyššej.
Dobre, no predstavme si, že mám plný kalendár, do ktorého si vyznačím dni, kedy budem medzi 18. a 19. hodinou cvičiť. Ako si to v sebe nastaviť tak, aby som tú hodinku vnímala ako čas pre seba, nie ako ďalšiu povinnosť?
A sme zase o krok späť pri sebapoznávaní. Základom je poznať svoje potreby. Viem, že ich musím dodržať, tak ich treba akceptovať už pri plánovaní týždenného programu. Nemôžem každému všetko sľúbiť, splniť a rozdať sa. Ak to robím, ničím sám seba. Tým nikomu nepomôžem. Preto musím mať v dennom poriadku zachytené určité základné body a z nich nesmiem ustúpiť, lebo by to bol ústupok voči sebe. Inak moja nenahraditeľnosť skôr či neskôr skončí, dôjde k vyčerpaniu, zlyhávaniu a tým je ten pád o to väčší. Od vyčerpania nie je k depresii ďaleko.
Zažila som vyhorenie, prešla si sebapoznávaním a usporiadala si hodnotový rebríček. Čo ešte spraviť pre to, aby sa to nevrátilo?
K udržiavaniu spomínaného ľudského softvéru patrí napríklad relaxačné dýchanie, ktoré by sa mal naučiť každý. Odporúčam ho štyri až šesťkrát denne po 15 minút. Vhodné je tiež prijímanie vitamínov, ktoré sú dôležité ako stavebné kamene v mozgu a nervovej sústave. Nevieme, čo všetko škodlivé s jedlom do seba prijímame, poznáme však kopec vecí, ktoré by sme prijímať mali, no nerobíme to. Treba na to myslieť, lebo potom máme šancu, že ten náš hardvér bude fungovať a slúžiť dlhšie. Keď tento funguje, môžeme vylepšovať aj softvér.
Takže prevenciou je aj sebadisciplína?
Jednoznačne. Bez nej nedokážete nič.
Čo najhoršie robia ľudia, keď už vyhoria?
Najhoršie je to, že to nechajú zájsť až do takého stupňa, keď už nevedia vyhodnotiť, že potrebujú pomoc odborníka. Toto je základ, lebo tam sú už potom tie tmavé okuliare také tmavé a všetko tak stráca význam, že nič pre nich nemá hodnotu. A to je to najhoršie. Už deti treba viesť k tomu, že keď sa mi pokazia hodinky, idem k hodinárovi, nie k obuvníkovi…
Čiže pri pomoci je asi dosť dôležitá aj úloha rodiny. Ako sa zachovať, aby ten druhý pomoc neodmietol?
Záleží to vždy aj na tom, aké sú v rodine vzťahy. A zase sme pri „biologicky správnej matke, otcovi či rodine“. V rodine sa ľudia lepšie poznajú, vidia tie signály. Preto sa treba veľa rozprávať. Človek je tvor spoločenský, tak sa vytvárajú putá a rozoznávajú signály či je to len smútok alebo niečo viac. Veď môžem byť aj smutný, ak sa mi niečo nepodarilo. To je prirodzená reakcia. Preto máme city, aby sme hodnotili náš život a čo sa s nami deje. Depresia je už chorobný smútok. Tam treba zasiahnuť a podľa možností to nenechať zájsť až tak ďaleko.
Ktoré signály napovedia, že nejde len o bežný smútok či únavu, ale napríklad o vyhorenie?
Kľúčovou zložkou syndrómu vyhorenia, inak nazývaného aj syndróm vyhasnutia či vyprahnutosti, je emočná vyčerpanosť, „opotrebovanosť“ a často aj celková únava. Tieto hlavné zložky vychádzajú z chronického stresu. Symptómami úplného vyhorenia je veľká únava, depresia a stavy úzkosti. Sprevádzané je aj poruchami pamäte, sústredenia, spánku či tráviacimi problémami.
Dnes bežne ľudia používajú pojem – som vyhorený. Už to znie takmer ako banalita. Nakoľko je tento syndróm vážny?
Americká psychologická asociácia opisuje stav syndrómu vyhorenia ako úplné vyčerpanie a nezáujem človeka o veci, čo vedie k poklesu pracovného výkonu. A americký psychológ David Ballard ho opísal ako konečné štádium chronického stresu. Ak sa nelieči, môže mať katastrofálny dopad na zdravie ľudí, ich šťastie, vzťahy aj pracovný výkon. Pozor, vyhorenie sa neprejavuje ihneď. Je výsledkom dlhodobého pôsobenia a len dlhodobý trend odhalí, či ním naozaj trpíte.
Aká je prevencia pred vyhorením?
Dôležité je sebapoznanie a z neho vyplývajúci hodnotový systém. Nájsť si nepracovné aktivity po práci, odpojiť sa od internetu či telefónu, dostatok spánku, organizácia svojho času v práci i súkromí, pozitívne naladenie. A ak máte niečoho po krk, skončite s tým. Ak to nejde okamžite, vytýčite si hranicu dokedy, prípadne čo treba urobiť, aby ste mohli skončiť, a urobte všetko pre to, aby ste to vedeli splniť.
10 príznakov syndrómu vyhorenia
• Vyčerpanie – neustála únava bez ohľadu na vykonávanú činnosť.
• Nedostatok motivácie – máločo vás v práci nadchne.
• Frustrácia, cynizmus, negatívne emócie – nezáleží vám na tom, čo robíte.
• Kognitívne vyčerpanie – problém sústrediť pozornosť na iné veci, vyššia zábudlivosť a neschopnosť pamätať si.
• Slabý pracovný výkon – v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi.
• Medziľudské problémy v práci – viac konfliktov či vyhýbanie sa kolegom.
• Znížená starostlivosť o seba – nezdravý spôsob života.
• Pracovná posadnutosť – prílišná starostlivosť o prácu, aj keď v nej nie ste.
• Nespokojnosť – dlhodobý pocit nešťastia a nespokojnosti s kariérou, životom.
• Zdravotné problémy – depresia, obezita, zažívacie či srdcové problémy.
Autorka Monika Chybová vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, no ešte počas školy sa začala venovať žurnalistike. Ako novinárka pôsobí už 20 rokov, prevažne v printových médiách, no skúsenosti má aj s písaním scenárov či televíznou novinárčinou. Ostatné 4 roky sa venuje najmä príbehom a rozhovorom.
Môže vás zaujať: