Juraj Benetin: „Strašne sa teším na štvrtkový otvárací koncert na Pohode.”

Je známy hudobník aj uznávaný architekt. Líder a spevák skupiny Korben Dallas Juraj Benetin pochádza z Bratislavy, v ktorej našiel aj svoj naozajstný domov. Tu žije, realizuje svoje projekty a tvorí muziku. Na ten pocit, keď pred plným Námestím SNP v Bratislave na proteste „Za slušné Slovensko“ spieval slovenskú hymnu nikdy nezabudne. S kapelou práve vydal svoj najodvážnejší album. Rovnako odvážny, ako je aj jeho nový projekt, ktorý zmení Banskú Bystricu.  Ako zvláda obe profesie, čo si myslí o slovenskej spoločnosti a prečo sa teší na Pohodu, sa dočítate v rozhovore Radky Bačíkovej.

Ste hudobník aj rešpektovaný architekt. Profesie, ktoré si na dosiahnutie top úrovne vyžadujú maximálnu koncentráciu, veľa času a pozornosti. To nemôže byť jednoduché.

Tie dve veci sa skvelo dopĺňajú. Hudba je úplne slobodná subjektívna vec. Architektúra je komplikovaná a mala by byť „objektívne“ kvalitná, lebo je všade okolo nás a nedá sa jej vyhnúť.

Ste lídrom a spevákom skupiny Korben Dallas, ktorá koncertuje po celom Slovensku. Muzika je pre vás ako architekta asi relax.

Áno, je to relax. Je skvelé mať architektúru, ktorá ma baví a profesionálne napĺňa a večer byť niekto úplne iný. Som taký vlkolak a je to super. (smiech)

Nielen ako speváka vás poznajú účastníci protestov “Za slušné Slovensko” na bratislavskom Námestí SNP. Zaspievali ste slovenskú hymnu pred takmer 50 000 ľuďmi. Aký to bol zážitok?

Na celý život.

Čo sa podľa vás v našej krajine, prípadne v politike, zmenilo viac ako rok od protestov po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej?

Ja sám som zmenil vďaka týmto stretnutiam názor na našu spoločnosť. Dnes jej viac verím. Myslím, že zmena k transparentnejšej a spravodlivejšej spoločnosti je v našich silách.

Chystáte sa aj na letné festivaly. Jedným z nich je aj 15. ročník festivalu Mateja Drličku – Viva Musica, kde si zahráte s Braňom Kostkom, Katarziou, Janou Kirschner či Danom Bártom. Už ste s niekým z tejto zostavy koncertovali?

Áno, sú to naši kamaráti. Letné koncerty v Tržnici fungujú super, tešíme sa na tento veľký žúr.

V súvislosti s Danom Bártom mi hneď napadne jazz. Aký máte k nemu vzťah? 

Hrať jazz je nad naše teoretické aj praktické schopnosti, ale improvizácia nás baví vo všetkých jej podobách.

Na Pohode asi predstavíte aj svoj nový štúdiový album Bazén. Zvláštny názov…

Náš anglický producent Eddie Stevens v prvom maily napísal: It´s time for your swimming pool album. Je čas na váš bazénový album. Album, pri ktorom kapela opustí svoje zabehnuté prostredie, nahrá ho v bazéne, jaskyni, alebo na horách kde experimentuje. A taký je aj výsledok. Bazén je náš najodvážnejší album.

Vystupujete tam po prvý raz, asi to bude iné, ako keď ste na Pohode boli ako diváci.

Mali sme radi Pohodu už ako diváci, máme ju radi aj ako kapela. Je to možnosť ukázať nový album veľkému množstvu ľudí. Je fantastické, že sme dostali taký skvelý „slot.“ Hráme v sobotu večer pred siedmou na hlavnom pódiu medzi dvoma headlinermi. Waw!

Ste aj súčasťou projektu Bolo nás jedenásť, kde ste v spolupráci s osobnosťami ako Milan Lasica, Martin Valihora, Dorota Nvotová, Braňo Jobus či Michal Kaščák vzdali hold Jarovi Filipovi. Aké to pre vás bolo?

To je neuveriteľná zostava. A stále narastá. Bolo nás jedenásť a už nás je asi tridsať (smiech). Strašne sa teším na štvrtkový otvárací koncert na Pohode.

Nie celkom dokážem zaradiť vašu hudobnú tvorbu do nejakého z mnohých už existujúcich štýlov. Mám si to vysvetliť tak, že sa nechcete škatuľkovať?

Je to hudba pre ľudí, ktorých baví pozorne počúvať hudbu aj texty. Nie je to veľmi žánrová hudba, čo je niekedy aj prekážkou, lebo ľudia si často dnes púšťajú hudbu, aby sa dostali do nejakej nálady. Keď si pustíte náš album, zažijete všetky nálady čo chcete aj nechcete za 50 minút (smiech).

Keď v kapele tvoríte piesne, ide o individuálne diela členov, alebo je to viac-menej tímová práca?

Je to tímová práca. Na začiatku je text. Väčšinou z pera nášho basgitaristu Lukáša Filu. Nasleduje skica alebo demo pesničky, väčšinou moje, a pokračujeme na skúškach, kde všetci spolu dotvoríme pesničku do finálnej podoby. Tým sa ale život skladby nekončí. Niektoré skončia len na albume a internete, kde aj skladby, od ktorých sme to nečakali môžu ožiť, ako napríklad skladba Ľahká. Niektoré sa prebojujú do koncertných playlistov a potom sú súčasťou nášho kapelového života roky a stále sa vyvíjajú a žijú ďalej.

Ako architekt máte so svojim tímom za sebou mnohé veľké projekty v Bratislave. Viem však, že už pracujete aj na veľkom projekte rozsiahleho areálu v srdci Banskej Bystrice.

To je naša srdcovka. Ide o územie bývalej továrne Slovenka v centre mesta. Môže tu vzniknúť krásna mestská štvrť, ktorá rozšíri pešiu zónu Banskej Bystrice promenádou na nábreží. Pre nás je skvelé na chvíľu opustiť Bratislavu.

Aké sú vaše ambície v obidvoch pracovných oblastiach? Je niečo, čo by ste ešte vo svojej kariére túžili dosiahnuť ako hudobník aj ako architekt?

V hudbe by som v podstate len chcel, aby to vydržalo. Tak ako to je dnes, ma to nesmierne napĺňa a keby sme to takto mohli robiť aj v sedemdesiatke, budem šťastný. V architektúre by som najmä chcel, aby projekty, ktoré teraz kreslíme a budú hotové za 10 rokov, dobre fungovali a mohol som kráčať po meste so vztýčenou hlavou.

A súkromie?

Snažíme sa s rodinou spolu veľa cestovať – uniknúť z denného stereotypu na miesta, kde máme na seba veľa času. Ale aj keď sme v Bratislave, cítim tu naozajstnú oporu a zázemie. Naozajstný domov, kde sa cítim najlepšie. Osobný a rodinný pokoj je ten najväčší projekt. Cítim, že tomu by som sa mal teraz venovať najviac. Tento projekt si však, na rozdiel od tých architektonických a hudobných, radšej nechám pre seba (úsmev).

Zdedili vaše deti po vás nejaký z talentov?

Môj starší syn krásne kreslí, uvidíme, čo z toho bude. Budem sa ale snažiť ich viesť k samostatnosti, porovnávanie s otcom je na nič.

Na Pohode bude aj návrhár Fero Mikloško.

Fero Mikloško: „Ja ešte prezidentku nevnímam ako módnu ikonu.”