Výpoveď je stres podobný úmrtiu v rodine
Autor PhDr. Marek Navrátil, Ph.D., MBA je psychológ. Narodil sa v Brne, žije v Prahe. Momentálne zastáva pozíciu HR Advisory Head & Executive Search Consultant pre britskú spoločnosť Human Capital Advisory Group so sídlom v Londýne. Doktorát z psychológie získal na Masarykovej univerzite, MBA absolvoval na Nottingham Trent University.
Čo prežívajú ľudia, ktorí si vypočujú túto jednoduchú oznamovaciu vetu?
“Máte výpoveď.“ Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami. Rozbúšilo sa mi srdce a zovrelo krk. Keby existovala záchranka na zranenie duše, tak psychický stav po výpovedi by bol dôvodom pre jej okamžité privolanie.
Výpoveď to je trauma.
S koncom pracovného pomeru končí naša profesionálna identita. A spoločne s ňou umiera i brand zamestnávateľa v nás. Značka, na ktorú sme často boli veľmi hrdí. Z milovanej firmy sa stáva firma nenávidená.
“Vyhodili ma.“ Výpoveď z práce patrí medzi desať životných udalostí s najvyšším stresovým potenciálom. Podobne ako úmrtie v rodine, rozvod, alebo zranenie.
Výpoveď nás zraňuje. Je to veľké zranenie nášho ega. Strácame pozíciu v pracovnom kolektíve, sebaúctu. Pochopíme to, až keď začnú naši spolupracovníci na chodbe uhýbať našim pohľadom. A my ich.
“Už to vieš, že končím?“ S výpoveďou nastupuje hanba, že sme to nechali dôjsť tak ďaleko.
“Vo výpovedi“ strácame sebavedomie a do času, než sa nám v novej práci začne dariť, to s nami nebude žiadna sláva. Vo všetkých ohľadoch a smeroch.
Nedobrovoľný odchod zo zamestnania nás ale aj mobilizuje. Už nemusíme premýšľať, či a ako dlho ešte chceme v tejto práci ostať. Nemusíme odkladať vylepšenie na našom životopise a “rozhúpať sa”. Konečne začíname konať.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)