Roky som sa veľmi snažila, ale nedokázala som to a už ani nedokážem

Keď sme sa pred sedemnástimi rokmi nasťahovali do nového domu, naozaj veľa peňazí sme v rámci stavby investovali aj do verejného okolia domu. Nádherný anglický trávnik, stromy a ozdobné kríky na verejnom priestranstve robili radosť všetkým, nielen obyvateľom domu. Starala som sa najlepšie ako som vedela dodnes. Aj pár susedov. Od dôchodcov, právnikov, či lekárov.

Vlastne sme sa snažila zachrániť to, čo ostalo po „odbornej záhradníckej firme“ mestskej časti a tých, ktorí do verejného priestranstva neinvestovali ani cent, ale devastovali ho len tak. Buď výsadbu vždy “záhradnícka tiež firma” doslova pri “ošetrovaní” zdevastovala, alebo svoje dokonali  ostatní “tiež obyvatelia” mesta.

Po tých dlhých rokoch už do zveľaďovania občianskeho priestoru investujem energiu a peniaze stále menej a menej. Napriek tomu som na ulicu vyšla opäť. Naposledy som za štyri hodiny, ktoré potom musím v práci doháňať v noci, opäť nestihla všetko. Nemohla som sa však už pozerať na zdevastované kríky v okolí nášho domu. Kedysi to bola výkladná skriňa a ukážka verejnej prírody a životného prostredia, v ktorom by mohli žiť obyvatelia aj slovenského mesta. Nielen iných svetových metropol.

Zdevastované zadusené okrasné kríky už ledva pod nánosom buriny a odpadkov prežívali. Urobila som jednu tretinu. Viac som opäť nevládala napriek tomu, že som si priniesla aj mnou zakúpené špeciálne záhradné nástroje. Nevládala som veľkými nožnicami strihať poškodené a choré kríky, ktoré po 17 rokoch už iba roznášajú choroby a dosluhujú.

Mestská časť ich totiž za tie dlhé roky ošetrila iba dvakrát. Aj to som bola opäť za hysterku, ktorá opäť len vypisuje a zaťažuje úradníkov mestskej časti.  Naozaj som sa dlhé tie roky snažila  sama a pravidelne, ale nestíhala som to tak, akoby mohla firma, ktorá na záhradníckych prácach v mestskej časti zarába.

Odkaz našej  mestskej časti z odboru prírody je jasný: „Urobte si to sami, my vám BIO odpad odnesieme.” Snažila som sa, veľmi som sa opäť snažila, ale s prírodou prehrávam.

Vždy mi záležalo v akom prostredí žijem. Nie som typ človeka, ktorý len nadáva a sťažuje sa. Veci k lepšiemu sa snažím robiť aj sama, bez ohľadu na to, či za to platím dane alebo nie.  Vždy som, celé tie roky, prikladala ruku k dielu, keďže kedysi vykradnuté rozpočty mestskej kasy vraj nedovoľujú sa o prostredie starať viac. Snažila som sa, veľmi som sa snažila, aby som nemusela vyvaľovať oči v zahraničí, v akom peknom prostredí dokážu ľudia v iných štátoch a mestách žiť.

Dnes som sa však opäť zranila. Na kopci som sa pošmykla a padla na chrbticu, ktorá mi drží len tak, akosi úplnou náhodou. Opäť išla okolo mladá asi o 15 rokov mladšia suseda, ktorá deti nemá a stará sa len o seba, manžela a psa. Do Bratislavy sa prisťahovala. Mesta, ktoré je aj jej hlavným mestom.

Raz mi povedala: „Vy by ste si mali kúpiť vlastnú záhradku. Aj som rozmýšľala, že by sme si ju mohli kúpiť spoločne!“ Neveriacky som na ňu pozrela a dodala: „Ja nepotrebujem vlastnú záhradku, keď sa nestíham starať ani o moje životné prostredie. Mne nezáleží len na mojom, ale aj na spoločnom prostredí, v ktorom si tu žijeme!“ Sklopila oči a vyparádená sa radšej vyhovorila, že ona už musí utekať. Úplne zabudla, že pôvodne sa išla prejsť so svojim psom.

Zranená a spotená som sa naďalej snažila vyhrať boj nad burinou a zdevastovanou zeleňou.

Raz išiel okolo chlapík, na ktorom už na prvý pohľad bolo jasné, že posledných 20 rokov nepracoval. Napriek tomu niekomu do mobilu hovoril, aby mu objednal malé pivo, že už ide. Bolo ráno, tesne pred deviatou.

Opäť som sa, ako vždy, zamyslela sa sama nad sebou, či som normálna. Veď doma ma čaká množstvo práce za počítačom a ja tu hrdlačím na verejnom priestranstve a som na smiech celej spoločnosti. Len preto, že mi záleží na prostredí v ktorom žijem, aj keď nie je moje, ale spoločné.

Chvíľu som ešte s burinou bojovala. Ale už iba chvíľu. Potom som to zabalila a povedala si, že stačí. Už naozaj stačí.  Ale pochopila som nasledovné. Nezachránim svet a ani nedokážem suplovať samosprávu. A už vôbec nemôžem zmeniť myslenie ľudí, ktorí si vidia iba po prach vlastného bytu, či domu.

Dnes som veľmi chcela, veľmi, ale nedokázala som to. Možno to dokážem nabudúce. Možno. Ak vôbec nejaké nabudúce ešte bude. Po tých takmer dvadsiatich rokoch mám totiž toho už naozaj dosť.

Roky som sa veľmi snažila, ale nedokázala som to a už ani nedokážem. Vlastne už nikto na ulici.

https://www.dalito.sk/tak-nam-treba-volicom/