Už by som sa nechcela hanbiť
Nechcelo sa nám domov. Vracali sa s kamarátkou z nákupov potravín a drogérie v Rakúsku. Využiť deň bez práce sme chceli naplno a v Rakúsku sa cítime vždy nejako inak. V krajine, ktorá nie je o nič krajšia ako naša. Len je nejaká čistejšia a usmievavejšia.
Mám rada tento deň raz do roka, keď si užívame nielen výber kvalitných produktov, ale najmä ochotných a usmievavých ľudí. Ochotný personál a všade čisto.
Tesne pred hranicami sme sa zastavili na kávičku. Nechcelo sa nám ísť domov. Obsluha samí Slovák. Ale taký iný, na rakúsky spôsob. Čašníci usmiati od ucha k uchu, ochotní pre vás urobiť čokoľvek a nechýbala ani otázka ako sa máte. Rozmýšľali sme, či keď sa po službe vrátia domov na Slovensko, ostanú tiež rakúski, alebo slovenskí.
Téma pri káve bola jediná. Ako je možné, že na parkovisku plnom áut stáli len dve luxusné autá, Maserati a Mercedes najvyššej triedy a práve tieto jediné so slovenskou poznávacou značkou tak na „sedláka“. ŠPZ, ktoré majú upozorňovať, že majiteľ nie je „obyčajný človek“. Ostatné autá rakúskych šoférov boli jazdená stredná trieda, za ktorou sa na Slovensku nikto neobzrie. Všetky patrili rakúskym dôchodcom, ktorí si na terase vychutnávali kávu. Na tej istej terase, kde každému bolo jasné, komu luxusné autá patria. Dvom mladým Slovákom, ktorí jediní na kreslách nesedeli, ale teatrálne ležali s ešte teatrálnejším prejavom.
Dvaja mladí Slováci, majitelia luxusných áut nikomu nedali na výber. Počúvať ich museli všetci v kaviarni. Napríklad, aké jednoduché je niekoho podplatiť tam hore, či „tam mať svojho človeka“ na to, aby ste urobili naozaj veľmi veľký štátny biznis.
Tajne som dúfala, že rakúski dôchodcovia im nerozumejú. Aj tak som sa išla ako Slovenka od hanby pod zem prepadnúť, keď sme počuli tú „obchodnú rozpravu“ o naozaj veľkom obchode. Či podvode alebo korupcii?
V kaviarni sme zažívali ten pocit, keď sa hanbíte za druhého. Medzi rakúskymi dôchodcami, ktorí už zjavne na drahé auto môžu zabudnúť. Nežijú totiž v tej „správnej a vyvolenej“ krajine, kde to ide tak rýchlo aj vďaka „našim ľuďom“.
„Samozrejme, nesúhlasím s vojnou na Ukrajine, ALE…“
Snáď sa dožijem toho, že toto už na Slovensku počuť nebudem. Ľudia, ktorí totiž v živote naozaj niečo dokázali a na tom aj zbohatli sa totiž takto nesprávajú. Nepotrebujú poukazovať a demonštrovať svoju silu a bohatstvo navonok a umelo tak vzbudzovať „rešpekt“.
Raz mi jeden dôchodca, úspešný slovenský podnikateľ hovoril, ako si kúpil na dôchodok nové kabrio. Zastal v Rakúsku pred obchodom a prihovoril sa mu domáci dôchodca. „Vy ale máte krásne auto! Museli ste byť naozaj šikovný človek, keď ste si na takéto auto zarobili. Naozaj, klobúk dole.“ Uznanlivo pochválil slovenského dôchodcu rakúsky.
Raz sme hostili návštevu z Izraela. Ona slávna režisérka, on slávny vysokoškolský profesor. Len čo sme sa zvítali, ona ešte slávnejšia sa spýtala, že cestou z letiska si všimli to, čo zatiaľ v Európe nikde nevideli. Veľmi mladí ľudia u nás šoférujú veľmi drahé autá. Že normálne je, aby najdrahšie autá šoférovali starí ľudia, ktorí už v živote niečo dokázali aj zarobili. Že ako je to možné, že u nás je to naopak. „U vás sa naozaj tak rýchlo dajú zarobiť veľké peniaze?“ Spýtala sa.
Chcela by som veľkú zmenu, v našich hlavách. Aby som sa už za správanie a „demonštráciu silu“ nikdy nemusela hanbiť. Aby som sa za rodáka nemusela hanbiť. Aby u nás už neplatilo, že niekto zbohatne „na našich ľuďoch“ a ešte sa za to vôbec nehanbí.
A, aby sme nezávideli, ale priali každému slušnému a šikovnému človekovi. Takí sa však aj na káve v Rakúsku správajú úplne inak. Aj za to som v novembri 1989 stála na námestí.