Krištáľové krídlo: Marcela V. Konrádová: „Nemusím byť ani v „značkovom“ tričku, poburujúce je už to, že sa ako občan ZŤP z fotky usmievam.“

Keď Marcela Václavková Konrádová oslovila do ankety Dalito.sk laureátov Krištáľového krídla 2018 a pýtala sa na ich recept na uznanie, ani len vo sne jej nenapadlo, že o dva roky bude patriť medzi nominovaných tohto rešpektovaného ocenenia osobností. Marcelu niekto tohto roku nominoval v kategórii Filantropia.

Spolupracovníčka Dalito nielen rada píše, ale ešte radšej pomáha druhým a to napriek tomu, že sama je ťažko chorá. K vzácnemu ochoreniu sa postavila čelom a tak za naj deň považuje ten, keď sa jej niekomu podarí pomôcť. Napriek tomu, že to sama vôbec nemá jednoduché. Je totiž stále dostatok aj takých, ktorí jej dokážu závidieť ešte aj tričko na fotografii, ktoré si kúpila v second hande či výpredaji.

Video Krištáľové krídlo 2019 s Marcelou Václavkovou Konrádovou

O nominácii na tohtoročné Krištáľové krídlo 2019 sa dozvedela tým najobyčajnejším spôsobom.

„Oznámenie mi pristálo v e-mailovej schránke. Prečítala som ho niekoľkokrát a domnievala sa, že ide o omyl. Mail som zatvorila a až keď mi prišiel druhý z tej istej adresy, vrátila som sa k nemu.  Otvorila som priloženú prílohu a keď som uvidela svoje meno, tak som pochopila, že nešlo o omyl,“ rozhovorí sa Marcela, ktorá už jedno ocenenie získala aj pre Dalito, a to za článok o (ne)podpore turizmu v Českej republike a na Slovensku.

Kto pozná Marcelu vie, že je to vlastne už zberateľka ocenení, pretože plány a sny doťahuje do konca. Napriek obrovskému zdravotnému hendikepu, pre ktorý leží v nemocnici aj mesiace. Každú nomináciu, každé ocenenie však prežíva rovnako, akoby bolo prvé.

„Zalial ma pocit ako pred štátnicami. List mal takmer dve strany, podľa toho sa stupňovalo aj moje napätie. Bola som prekvapená a dojatá zároveň. Neskutočne dojatá,“ opisuje prvé pocity Marcela, ktorá ak sa niekomu neozýva tak to znamená, že leží v nemocnici.

„Boli časy, kedy som tam, preležala vkuse sedem aj viac mesiacov. Aj keď sa dnes táto doba skrátila, počet mojich hospitalizácií sa neznížil. Nehovoriac o týždňových intervaloch cestovania za špeciálnou liečbou. V jednom roku absolvujem aj tri operácie, alebo v nemocnici ležím pre respiračné problémy. No naučila som sa tento čas využiť najlepšie ako sa dá,“ opisuje hospitalizácie Marcela, ktorá okrem liečby rovno v nemocnici aj veľa číta a ak jej to zdravotný stav dovoľuje, na notebooku pracuje aj odtiaľ.

„Tak som riešila aj žiadosti či listy o stretnutia pri výstavbe ihriska,“ spomína Marcela na neľahké časy, keď bola ešte aj z nemocnice nútená odvracať nájazdy ľudí, ktorí bezbariérové ihrisko na sídlisku Západ vo Zvolene vnímali ako ohrozenie zaužívaného sídliskového pokoja.

Marcela sa bez bariel nedokáže pohybovať, kosti jej zasiahli nádory natoľko, že opakovane jej ich ortopédi musia vyoperovať alebo bojuje s neurologickými diagnózami nôh. Myšlienku vybudovania bezbariérového ihriska nosila v hlave dlho.

„Už ako dieťa, keď som po opakovaných operáciách nôh pozerala na decká len spoza okna, som rozmýšľala, aké by to bolo, keby som mohla byť medzi nimi. Žiadna preliezačka tam však pre mňa nebola vhodná,“ spomína na ďaleké roky. Časom sa Marcela, aj pod vplyvom osudu, začala profesionálne venovať sociálnej pomoci a pomoci ľuďom so zdravotným znevýhodnením, za čo ju odmenil aj Európsky parlament.

„Neustále hľadám spôsoby, ako skvalitniť život osobám s hendikepom. Keď som si naplno uvedomila, že na Slovensku úplne absentujú bezbariérové ihriská, už som len hľadala možnosti, ako niečo také vybudovať. No a potom nastala tá ťažšia fáza hľadania financií,“ hovorí o začiatkoch projektu, ktorý neostal len v počítači na nemocničnej posteli.

Marcela vôbec neuvažuje nad tým, či si Krištáľové krídlo odnesie aj domov. Nie pre to, že by jej to bolo jedno, ale pre to, že už teraz má neuveriteľný pocit zadosťučinenia, že si jej námahu a úprimnú snahu pomôcť niekto aj reálne všimol a bez jej vedomia aj nominoval.

„Krištáľové krídlo neberiem ako súťaž. Už to, že si niekto všimol moju činnosť v prospech komunity znevýhodnených považujem za obrovský úspech. Podstatné nie je vyhrať, ale to, že sa o rôznych problémoch bude hovoriť, že sa poukáže na problémy a možno aj budú riešiť,“ spresňuje Marcela, ktorá nie celkom rada spomína na obdobie, keď na projekt bezbariérového ihriska zháňala peniaze, bez ktorých to jednoducho nejde.

„Zháňanie financií je práca, ktorá si vyžaduje veľa času, snahy a odhodlania. A aj odmietania, na ktoré sa treba pripraviť. Vo všeobecnosti pomáhajú dve skupiny – jednou sú firmy, druhou jednotlivci. Tu obzvlášť platí, že čím urgentnejší a inovatívnejší je problém, ktorý sa snaží projekt riešiť, tým lepšie. Musí však riešiť relevantný problém inovatívne pre čo najvyšší počet ľudí. Často je pomoc založená aj na priateľských a partnerských vzťahoch a najmä na dôvere voči osobe, či projektu. Jednoducho, bez dôvery nemôžete robiť charitu,“ hovorí o najťažšej časti projektu Marcela, aj keď dodáva, že filantropia a charita nie je len o finančných prostriedkoch, ale aj láske a ľudskosti.

Dobrí ľudia na Slovensku už ukázali silu v Prešove pri výbuchu panelového domu. Sú však ochotní podporiť aj niečo iné ako aktuálne nešťastie, prípadne projekt, ktorý je ešte na papieri?

„Je to skôr otázkou priorít a vlastného nastavenia. Sú ľudia, ktorých to viac ťahá k niečomu čo vytvárajú, a tak skôr siahnu po inovatívnych či vzdelávacách projektoch. A sú ľudia, ktorí viac inklinujú k bezprostrednej pomoci v núdzi. A je to v poriadku. Každý má právo rozhodnúť sa, komu a akou formou pomôže. Ušľachtilé na tom je, že pomoc prichádza a ľudia sa ešte stále dokážu zomknúť pre dobrú vec,“ myslí si Marcela, ktorá sama v živote potrebovala pomôcť.

„Dvakrát v živote som sa dostala do situácie, kedy som ja sama musela niekomu písať, volať a prosiť o pomoc pre mňa samotnú. Bolo to veľmi nepríjemné, cítila som sa totálne neschopná pomôcť si sama,“ spomína Marcela, ktorá si pri realizovaním projektu ihriska prešla aj názorovými výmenami.

„Počúvala som, že cesta bez prekážok nevedie nikam a asi na tom niečo bude. Neviem, či ide rovno o polená, skôr to vnímam ako dobrý dôvod zamyslieť sa nad tým, či to, čo robím má skutočne taký prínos pre komunitu, aký tomu prikladám ja. Či to nie je len o tom, že to chcem a basta. Preto som sa prekážky naučila vnímať ako námet na diskusiu a argumentáciu. Pri ihrisku sa mi stalo, že lokalita, v ktorej malo stáť sa mi spočiatku javila ako jediná možná. Aj mestu.  Neskôr sa ukázalo, že porekadlo „viac hláv, viac rozumu“, môže do tejto témy priniesť iný pohľad. A aj prinieslo. Taktiež je to o uhle pohľadu. Pre niekoho je bezbariérové ihrisko prínosom, pre iných „opäť o ďalší kus zelene menej“. Všetko je to o prioritách,“ spomína na vyjednávania vo Zvolene.

Pre každú spoločnosť má charita a filantropia  iný význam, inú formu a poslanie. Ako ju vníma na Slovensku?

„Charita sa formovala od praveku. Dobročinnosť nadobudla rôzne formy, ktoré boli adekvátne dobe – od jednoduchej pomoci človeka človeku, až po budovanie komplexných charitatívnych zariadení. Prichádzala nevtieravo, potichu s odhodlaním pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Naučila ľudí dávať, byť človekom – ľudským a dobrým. Dnes je opäť (a možno ešte stále) chápaná ako súhrn činností v prospech tých, ktorí sú v núdzi. Teda aspoň tomu chcem veriť a verím. A možno mám na nose stále tie ružové okuliare,“ zamyslí sa Marcela Václavková Konrádová, pre ktorú bolo nakrúcanie videoklipu k jej nominácii obrovským zážitkom.

„Stresovala som najmä pri výbere oblečenia, predsa len najčastejšie na sebe mám pyžamo. No natáčanie mi spríjemňovali mladí kameramani, ktorí sa snažili moju trému čo najviac zjemniť a maskérka, ktorá ma rozosmievala spoza kamery,“ spomína s nadhľadom na nakrúcanie Marcela, pre ktorú je charita a filantropia jej druhé ja.

„Charita je pre mňa niečo, čo sa prelína celým mojich životom. Už ako malá som pomáhala slabším, starala sa o bezvládnych. Až neskôr som pochopila, že pomáhanie má viac foriem a aj svoje pravidlá. Charita sa v bežnom vnímaní  snaží zmierňovať okamžité utrpenie, biedu a núdzu. Filantropia je už jednou z modernejších foriem darcovstva. Snaží sa riešiť problémy spoločnosti podporou vzdelávania, inovácií a rozvojom ľudí, aby si boli schopní sami pomôcť, a neboli odkázaní na almužny. V ideálnom prípade sa snaží selektívne riešiť problémy spoločnosti tak, aby boli spravodlivejšie a lepšie,“ vysvetľuje nominantka Krištáľového krídla za filantropiu, na ktorú keď sa pozriete, máte pocit, že je vylúčené, aby toto útle a chrabré žieňa vládalo ešte pomáhať druhým.

„Snažím sa v ľuďoch nachádzať to dobré, podporovať tie schopnosti, ktoré v sebe majú, skvalitňovať ich životy a prinášať svoj pohľad na vec. Napokon som súčasťou komunity osôb so zdravotným znevýhodnením, som jednou z nich.“

Marcela sa zadumá, prehodí si barle na druhú stranu, zahľadí sa na podlahu a zhlboka sa zamyslí nad otázkou, že celkovo medzi ocenenými v rôznych súťažiach po celom nielen Slovensku sú držiteľmi ocenení za charitu aj ľudia, ktorí v občianskom združení či nadácii za to berú aj plat. Či to je ešte stále charita. Marcela totiž ihrisko postavila bez nároku na akúkoľvek finančnú odmenu pre seba.

„Hm… Myslím si, že najlepšia cesta k osobnému šťastiu je cez pomoc druhým. Zažila som to a chcela by som každému dopriať, aby to zažil tiež. Charita je o pomoci, utrpení a jeho zmierňovaní. Hodnota tejto práce je postavená na celkom inú kvalitatívnu úroveň. Podľa mňa dobrá a svedomitá práca v prospech spoločnosti na ľubovoľnom poste je vždy veľmi zmysluplná. A či už niekto za to berie aj peniaze, alebo to robí len ako dobrovoľník, je už na každom z nich,“ nabrala odvahu na vyjadrenie svojho názoru tak, ako ju poznajú všetci.

„V každej modernej spoločnosti sa stretávame s fungovaním troch sektorov, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a tvoria ucelený, fungujúci systém pomoci. Tretí sektor, pod ktorý možno zahrnúť aj charitatívne organizácie, dopĺňa činnosť štátneho a súkromného sektoru a odbremeňuje ich od mnohých povinností, ktoré dokáže zabezpečiť aj efektívnejšie. To, že niekedy nevytvárajú zisk, neznamená, že nemôžu za svoju prácu dostávať aj plat. Niektoré organizácie zamestnávajú platených odborníkov na kľúčových pozíciách, ktorých prácu dopĺňajú dobrovoľníci. Je to skutočne rôznorodé,“ vysvetľuje Marcela, ktorá je ale presvedčená, že charitu je možné robiť aj bez toho, že by na nej človek zarobil čo i len euro.

„Áno, a za tým si stojím. Veľa organizácií alebo jednotlivcov funguje na dotáciách viažucich sa len na konkrétny projekt. Dostanú peniaze na materiálne veci, ktoré na realizáciu potrebujú, avšak peniaze na mzdy, odmeny a honoráre absentujú,“ vysvetľuje mladá žena, ktorá má čo robiť, aby pri jej ochorení a statuse znevýhodneného občana zaplatila šeky.

„Poviem na rovinu, že je to ťažké. Mám invalidný dôchodok, ktorý mi nepokrýva ani len náklady na liečbu a doplatky za lieky. Ak by som žila sama, nevyžijem z toho. Môj zdravotný stav mi už neumožňuje pracovať ako väčšine ľudí. O to náročnejšie je hľadať si platenú prácu z domu. Príležitostne vypĺňam centovo honorované dotazníky, vyrábam hand made výrobky, pečiem pre širšie okolie, píšem PR články pre firmy, prednášam na školách, občas niečo moderujem,“ nesťažuje sa, len odpovedá na otázku žena, ktorá sa aj v tejto jej situácii stretla s ľudskou závisťou.

„Nemusím byť ani v tom „značkovom“ tričku, pre niektorých je poburujúce už to, že sa ako občan ZŤP z fotky usmievam. Áno, to sa naozaj stalo. Jedna pani ma atakovala, že asi nie som taká chorá, keď sa z každej fotky usmievam.  Vždy, keď sa mi to stane si poviem, že to skôr vypovedá o nich, ako o mne. Musím však povedať, že ma to vždy zaskočí,“ priznáva sa mladá žena, ktorá na pomoc nikdy nečakala a ani nečaká. Bojuje sama ako vládze. Občas úspešnejšie, občas menej a občas jej naopak pomôže niekto len tak.

„Pomohli ľudia aj mne a nie raz, napriek tomu, že patrím medzi tých, ktorí ťažko pýtajú pomoc. No mám vôkol seba ľudí, ktorí vnímajú „aj môj svet“ a keď vycítia, že potrebujem pomôcť, sú tu. Skutočne mi pomohli, či už dostať sa z vozíka na barle, rehabilitáciou alebo úhradou doplatkov za lieky, ale i splniť si sen, ísť plávať do teplého mora! Som za nich nesmierne vďačná!“ spomína so slzami v očiach na prejav ľudskosti, ktorá sa k nej dostala bez toho, že by o to prosila.   

Marcela Václavková Konrádová je presvedčená, že ak niekto nejako pomôže, nemal by sa hanbiť s tým ísť na verejnosť.   

„Robiť dobré skutky jednorazovo je jedna vec, ale robiť dobré skutky tak, aby bol celý môj život dobrým skutkom, a to aj vtedy, keď to nevidieť, tak to už je druhá. Je to niečo, čo vyžaduje vernosť tomuto princípu. Každý deň a každú chvíľu. Ide o dobré skutky, ktoré sú súčasťou nejakého základného vnútorného životného postoja. A to, že niekto sa tým pochváli nevnímam ako niečo zlé. Naopak, je dobré, keď ľudia poukážu na to, čo sa v našej spoločnosti, či komunite deje, čo sa im podarilo. Nikdy totiž neviete, koho vašim skutkom inšpirujete, kto sa k vám nezištne pridá.“

PhDr. Marcela Václavková Konrádová, MBA, cert. Mgmt.

Marcela Václavková Konrádová je dobrovoľníčka, predsedníčka a zakladateľka občianskeho združenia Prístav nádeje. Stojí za zriadením prvého bezbariérového ihriska na Slovensku, vďaka ktorému bola ocenená v kategórii „Projekt roka˝ cenou Srdce na dlani. Vnáša sociálne inovácie do každého ďalšieho projektu. Súbežne bola zriaďovateľkou Tréningového centra pre hendikepovaných v podobe Chránenej kaviarne s knižnicou „Prístav˝, kde zamestnávala osoby so zdravotným znevýhodnením. Za uplynulých 8 rokov v rámci charitatívneho projektu „Daruj krajšie Vianoce˝ pomohla skvalitniť život takmer 500 ľuďom. V roku 2019 Prístavu nádeje, ktoré vedie, bolo udelené ocenenie sTOPa v kategórií Top subjekt, neformálna skupina.

Môže vás zaujať: