Nie, náš problém nie je teraz ten najväčší

Kamarátka mi do telefónu povedala, že už nevie, či má doma zavraždiť najprv dve malé deti alebo manžela. Zasmiali sme sa cez slzy na jej vtipe, keď som sa jej pýtala, ako sa doma majú zatvorení v byte.

Povedala som jej, že si to neviem ani predstaviť, aké to má teraz ťažké a ona zasa mne, že si nevie predstaviť, ako to zvládame v krajine, kde nikoho nepoznáme a nemá nám kto pomôcť a ešte tak ďaleko od našej dcéry a vnučky. Každý v inej krajine, s inou hrozbou a tak ďaleko od seba. A ani jeden doma, spolu.

Ďalšia známa je zúfala, že sa s deťmi doma nestíhajú s manželom učiť. Medzi deťmi je rozdiel štyri roky, každé má iné učivo a každé dostáva iné termíny od učiteľov, dokedy musia úlohu poslať. Pritom obaja musia teraz pracovať ešte aj z domu rovnako, ako kedysi z kancelárie, do toho každý deň variť a podobne. Že už prestávajú vládať. Na to jej známa, ktorá žije singl povedala, že ale  aspoň nie je sama. Známu to ranilo.

Ty máš aspoň deti, ty nemáš aspoň deti, ty máš aspoň milujúceho manžela, ty si aspoň sama, ty môžeš aspoň robiť z domu, ty nemusíš aspoň robiť z domu, ty máš aspoň záhradu, ty sa nemusíš ešte starať aj o záhradu…

Je ten  najsprávnejší čas určovať kto je na tom horšie?

Pre každého je v týchto ťažkých časoch  práve tá jeho situácia najhoršia, najťažšia, najneznesiteľnejšia… A Akosi nevedomky ďalej pokračuje v jazde na vlne egoizmu, na ktorú sme sa nalodili už pred rokmi. Čo Ty! Ale čo JA!

Alebo: „My to máme ešte horšie!“ Povie do telefónu Slovenka (bez zákonného obmedzenia pohybu) zahraničnej Slovenke, ktorá má už týždne zákaz vychádzania v krajine, kde húfne zomierajú ľudia.

Vraj sa svet zmenil. Svet áno, ale jeho obyvatelia sa menia akosi pomaly. Mnohí pokračujeme v zažitom bez toho, aby sme si to konečne uvedomili, že sme na tom všetci rovnako.  Naďalej má každý svoje problémy, v danej rodine, pri danom človeku, v danej situácii. Nie je asi teraz ten správny čas sa predháňať, kto je na tom horšie, najmä, ak práve v týchto dňoch žijeme tak, ako sme si to zariadili doteraz.  Lebo najhoršie sú na tom iba tí, ktorí prišli o svojich blízkych, alebo v týchto dňoch doslova bojujú o holý život. Nič viac, nič menej. Teda aspoň podľa mňa, ale je možné, že sa mýlim.

Nie o všetkom vieme, nie o všetkom o tom druhom tušíme, najmä, ak ani v tieto ťažké dni ani nezavoláme.  

Každý má svoje trápenie, či sklamania týchto dni a každý to zvláda inak. Spoločne to však zvládneme lepšie a to aj tým, že zabudneme na to staré známe jenom „já, já, já, jenom já“. 

Chápme sa navzájom, podporujme sa aj slovom či záujmom. Zaujímajme sa o seba navzájom, vypočujme sa navzájom a už „tak v dobrom nezáviďme“. Pre niekoho to v dnešných časoch môže znamenať oveľa viac, ako balík chirurgických rúšok.

Lebo, nie, lebo náš problém nie je teraz ten najväčší!