Minula som veľa peňazí pre dobrý pocit, lebo život nezastavíš „blackoutom“, ak áno, potom to už nie je život
9. máj je pre mňa výnimočný dátum. Tento deň sa narodila moja dcéra, vtedy bol aj Deň matiek a dnes je tento deň aj Dňom Európy a ja som sa až do koronavírusu vždy hrdila tým, že som Európanka. Som aj po COVID-19, aj keď ma únia na začiatku pandémie poriadne vytočila. Či skôr jej šéfka, ale tak, dám jej ešte v mojom srdci šancu. No a ešte končila pred 75 rokmi aj II. svetová vojna. Štvornásobný dôvod niečo dobré vykonať.
Chodím občas brigádovať, aby som si aj vyvetrala hlavu od počítača. Taká moja psychohygiena od sveta asociálnych sietí. A ešte mi za túto terapiu aj platia. Manžel sa smeje, lebo sa odtiaľ vždy vrátim vysmiata a vraj ako vymenená a ešte mu aj moju výplatu posielajú na jeho účet.
Robím celý predĺžený víkend a tam vonku som nesmierne šťastná a už aj opálená, či skôr totálne spálená. Ale naozaj šťastná, lebo robím so skvelými ľuďmi z celej strednej Európy. A toto ja naozaj môžem, kozmopolitnosť a rôznorodosť národov, jazykov, životných osudov. To som ja, na prvom mieste rodina, sloboda, až potom zdravie a „môj“ celý svet.
Od marca počúvam zo všetkých strán, ako koronavírus ničí ekonomiku a životy ľudí, ktorí prišli a ešte len naozaj prídu o možnosť dôstojne uživiť svoje rodiny. Ako máme podporiť miestnu ekonomiku tým, že začneme míňať peniaze, aby sme podporili jej reštart.
Keď sa ma manžel spýtal, čo by som si priala na Deň matiek aj Deň Európy povedala som mu, aby sme si spoločne vypili opäť kávu tam vonku a minuli veľa peňazí, aby sme niekoho podporili. Len tak, pre dobrý pocit. Najlepšie aspoň taký, aký ku mne prejavujú moji kolegovia, ktorí ma prijali medzi seba bez predsudkov a „súdení“.
Šichtu som končila o 17-tej. Prezliekla si firemné tričko, aby ma neoslovovali zákazníci s prosbami o odbornú pomoc a nerušene sme mohli s manželom míňať peniaze len tak, pre dobrý pocit. Ani sme nič nepotrebovali, naozaj veľký košík praskal vo švíkoch. Dokonca som si kúpila to, čo som aj vlastnoručne počas pandémie vytvorila. Na pamiatku, aby som nikdy nezabudla, kde ma v najhorších časom prijali medzi seba a vôbec nemuseli.
Minuli sme naozaj veľa peňazí a za ten dobrý pocit to stálo. Milujem tie chvíle, keď si s manželom zodpovedne užívame najkrajšie chvíle slobody a je nám úplne jedno, koľko to stojí.
Keď sme odchádzali, kolegovia sa mi smiali, že to čo zarobím desaťnásobne u nich rovno miniem.
Je to naozaj správne, ak môžeme aj podporíme. Lebo doba je a ešte len bude zlá. Svet síce nezachránim, ale som Európanka, ktorá miluje slobodu a svoju rodinu. A ak môžem urobiť čo i len maličký krôčik pre lepšiu Európu, urobím to vždy.
Toto všetko sa naozaj stalo. V demokracii som zodpovedná nielen k sebe, ale aj k ostatným. Stalo sa to však v Českej republike, kde politici ľuďom veria a nezatvárajú ich do povinných štátnych karantén, lebo istý Jožko Mrkvička urobil na začiatku chybu.
Urobila by som to aj na Slovensku, ale pre neprekonateľný strach z povinnej štátnej karantény nemôžem a vyzerá to, že ešte veľmi dlho nebudem. Roztrhli mi srdce, navždy. Kým vrcholoví špičkoví politici o ľudských právach len tliachajú, tam kde momentálne musím byť z dôvodu slovenskou vládou ponižovania vlastných občanov, som snáď pre lepší svet urobila niečo dobré aj ja. A ešte určite urobím.
O dva dni sa mi mal končiť môj vianočný darček. Dovolenka pri mori na druhej strane zemeguli. Nič to, ja svoju Jamajku prežívam teraz v záhradníctve, kde sa učím byť opäť šťastná. Jamajka počká, možno už čoskoro. Ale najprv odletím za vnučkou, lebo od mája lieta aj pražské letisko. Musím len počkať na svoju prvú linku do Oslo.
Konečne budem môcť objať mojich najbližších milovaných. Lebo život nezastavíš žiadnym „blackoutom“ ani v hlave a ani porušovaním ľudských práv, zhodou okolností počas 75. výročia výhry nad fašizmom. A keď áno, potom to už nie je život.