Otvorený list vláde: „Toľko ľudí koľko “pre istotu” zavrel za prvé mesiace v čele najsilnejšej strany Igor Matovič nezavrel ani Gustáv Husák!“

Vážená vláda SR, vážený premiér Matovič,

som učiteľka tanca, pracujem dobrovoľne a pravdepodobne ako jediná nerómka na Slovensku, vediem rómsky folklórny tanečný súbor. So znalosťou komunity a jazyka sa k tomu pripájajú aj iné povinnosti, súvisiace najmä so školskými povinnosťami detí žijúcich vo vylúčených lokalitách (a nezmyselnými požiadavkami ich vyučujúcich).

Mám 19 ročného syna, ktorý je tiež štátnym občanom SR. Žije v Prahe a momentálne sa učí na prijímacie skúšky na vysokú školu. Pred nástupom súčasnej vlády som žila striedavo v Prahe a v Hriňovej.

Od nástupu pána Matoviča do čela Slovenskej politiky som syna nevidela. Protiústavné zatváranie ľudí do štátnych karanténnych zariadení nás zastihlo na opačných stranách hranice. Pri žiadosti o výnimku a vstup na české územie z titulu inštitútu zlúčenia rodiny mi MV ČR zdelilo, že nárok som stratila dňom keď sa syn stal plnoletým.. A syn za mnou prísť nemohol bez toho, aby sa vyhol štátnym táborom Igora Matoviča.

Už mesiace sa mi zdá, že sa naša krajina zbláznila.

Vážená vláda, vážený premiér Matovič.

Chcela by som upozorniť vládu a krízový štáb, že pri všetkých “uvoľňovacích” opatreniach úplne zabúda, že v zahraničí žijú a pracujú tisíce ľudí, ktorí nie sú pendleri, nepracujú vo “vybraných lokalitách” a nechodia na Slovensko na 24 hodinovú otočku. 

Sú to slovenskí občania dlhodobo žijúci a pracujúci v okolitých krajinách, ktorí pravidelne na Slovensko dochádzajú za svojimi rodinami, ktoré mnohokrát aj finančne alebo inak podporujú.

Ide napríklad o zamestnancov slovenských firiem, ktoré majú pobočky v zahraničí alebo zamestnancov zahraničných firiem, ktorí pravidelne dochádzajú na Slovensko, pretože tu majú rodičov, súrodencov, starých rodičov, deti a priateľov. Mnohí z nich chodia do zahraničia na tzv “týždňovky” a zbytok rodiny nechávajú doma.

Ale aj ostatní, ktorí nechodia tak často, majú právo navštíviť svoje rodiny bez toho, aby trávili týždne v karanténach, rovnako ako Slováci žijúci doma, ktorí majú rodinu v zahraničí.

Pred vypuknutím korona krízy bol na Slovensku veľký nedostatok pracovnej sily a firmy sa pokúšali prilákať našich občanov pracujúcich v zahraničí späť. A toto má byť spôsob ako tomu “pomáha” štát?

Diskriminovať vlastných občanov žijúcich momentálne v zahraničí a podmieňovať ich príchod domov zatvorením do karantény teraz keď je situácia v okolitých krajinách aj u nás pod kontrolou a riziko komunitného prenosu minimálne? Alebo ich „vpustiť  dnu“ na 48 hodín?

Sme jedna z dvoch krajín sveta, ktorá vlastných občanov zatvára do štátnych zariadení ako zločincov. Ústava SR hovorí, že štát takto môže postupovať ak má predmetná osoba infekčnú chorobu….ale my zatvárame ľudí pre istotu?! Koľko percent tých, čo sme zatvorili do štátnej karantény bolo pozitívnych na covid 19 a nenakazili sa až priamo v štátnom tábore? Kto nám povie pravdu?

Demagogické opakovanie zo strany premiéra o tom, že vďaka štátnej karanténe sme odhalili toľko a toľko pozitívnych je trápne a neuverí mu snáď ani žiak základnej školy.

Pozitívnych ľudí odhaľujú testy a nie štátna karanténa. Pred jej zavedením sme mali systém domácej karantény, ktorý fungoval a nebol dôvod zmeniť ho na opatrenie, ktoré je nielenže nehumánne a nedôstojné, ale porušuje základné ľudské práva. Toľko ľudí koľko “pre istotu” zavrel za prvé mesiace v čele najsilnejšej strany Igor Matovič nezavrel ani Gustáv Husák! 

Nový korona vírus tu s nami ostane a nemôžeme sa pred ním zatvárať donekonečna. Všetky opatrenia, ktoré štát v súvislosti s ním prijal mali jediný cieľ, a to, rozložiť počet prípadov vyžadujúcich hospitalizáciu v čas tak, aby nedošlo ku kolapsu zdravotnej starostlivosti. Toto sa viac než podarilo, tak o čo Vám, pán premiérovi ide?

Len nedávno Ste sľubovali, ako budete premiérom všetkých občanov, ale hneď po nástupe sa tvárite, akoby nikto iný okrem epidemiológov okolo vás neexistoval.

Nepočúvať odborníkov zo všetkých oblastí riadenia štátu je trestuhodné a ja sa hanbím za to, že Slovensko má premiéra, ktorý pre osobnú vidinu víťazstva, v nejakej neexistujúcej súťaži o najnižší počet pozitívne testovaných, neváha priviesť krajinu k hospodárskemu kolapsu a jej obyvateľov k nezamestnanosti, príjmovej chudobe a zúfalstvu.

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.