TOTH: „Kto ma kopíruje, nikdy nebude mojou konkurenciou.“

Najľahšie je predstaviť si šperkára za stolom plným pekných vecí, ako ohýba drahé drôtiky. Šperkárka PETRA TOTH hovorí o tom, čo všetko predchádza tomu, aby si umelec mohol konečne za ten stôl sadnúť a čo všetko ešte treba urobiť, keď od neho vstane.

Neštudovali ste na VŠVU, nemáte umeleckú priemyslovku. Ako vyzerala vaša cesta od maturity až po chvíľu, keď sa vám začal plniť šperkársky sen?

Šperky som tvorila odmalička. Na strednej škole som ich predávala spolužiačkam. Mala som putovnú škatuľu plnú šperkov a moja mama s rodinou ju nosili po kamarátkach a kolegyniach. Vždy sa mi podarilo niečo si privyrobiť. Keď som skončila strednú školu, dala som si u bratovho kamaráta za takto zarobené peniaze naprogramovať e-shop. Mala som jeden z prvých, ak nie vôbec prvý e-shop na Slovensku, ktorý ponúkal ručne robené výrobky. Začala som ich predávať aj v stylingovom štúdiu, v ktorom sme pravidelne každý týždeň organizovali módne prehliadky. V tom čase som sa odhodlala osloviť Lýdiu Eckhardt, či by som nemohla šperky odprezentovať na jej módnych prehliadkach. Priznám sa, že som sa veľmi bála osloviť ju, odhodlávala som sa na to pol roka. S Lýdiou som potom spolupracovala asi päť rokov. Dodnes som jej vďačná.

Čo vás živilo, kým vám šperky začali zarábať?

Stále som predávala šperky cez e-shop a s manželom sme oslovovali predajcov, aby ich predávali v kamenných predajniach. Nebyť jeho, tak by som nemala odvahu ponúkať ich. Bola to doba, keď nás všetci odmietali a vyhadzovali, pretože ľudia na Slovensku kupovali len zahraničné značky a predajcovia mali strach predávať slovenského šperkára. Často nás posielali preč so slovami „robíte pekné veci, ale nie ste svetová značka, nemáme tu pre vás priestor“. Vtedy som si povedala, nevadí, budem na sebe pracovať, aj keby som tie šperky mala nosiť iba ja. Postupne sa však začalo e-shopu veľmi dariť, až tak, že som predajcov ani nepotrebovala.

Povráva sa, že na Slovensku prakticky neexistuje konkurencia, vraj tu netreba robiť veci úplne najlepšie, stačí iba o kúsok lepšie a všetci sú hotoví.

V našom odvetví to nie je až také jednoduché. Konkurenciu máme v prvom rade vo svetových značkách, ktoré ovládajú náš trh.

Keď tvoríte, na čom vám záleží? Dáte von to, čoho máte plnú hlavu alebo špekulujete skôr nad tým, čo by ľudia asi chceli?

Čo sa týka tvorcov módy a šperkov na Slovensku, je tu obrovská zmes rôznych prístupov a zákulisných bojov. Ja som si zvolila stratégiu vlastnej samostatnej cesty. Je ťažšia, ale nemôžem sa na nikoho vyhovárať a sťažovať sa môžem len sama na seba. Často sa mi zdá, že je tu málo ľudí, ktorí by verili vo vlastný inštinkt a chceli urobiť niečo nové, iné, výnimočné až revolučné. Boja sa toho a radšej si zvolia stratégiu priniesť to, čo je práve v móde a zvezú sa na vlne.

Je pre vás dôležité sledovať jedným očkom konkurenciu alebo sa na to treba vykašlať?

Denne mi klientky posielajú echá o tom, kto ma kopíruje, ja sa tým však  nezaoberám, neustále sa snažím vymýšľať nové projekty. Nemám čas nazvyš, ktorý by som mohla venovať „konkurencii“. Ľudia, ktorí ma kopírujú, nikdy nebudú mojou konkurenciou. Slovensko je veľmi malé. Každý, kto sa len trochu orientuje v našej móde, vidí, kto koho kopíruje.

Naopak, nestalo sa vám, že by vás niekto obvinil z toho, že ste rozvinuli cudzí nápad?

Boli také snahy. Ľudia vidia všetko svojím pohľadom a nie v širšom kontexte. Ktokoľvek, kto sleduje moju tvorbu už roky, vidí, že idem jednou línou a každý môj nový krok je len logickým vyústením predošlého. Problém majú najmä tí, ktorí si myslia, že vymysleli niečo, čo však už bolo dávno vymyslené a v histórii niekoľkokrát opakované. Móda je o recyklácii a pri každej recyklácii by mala prísť aj inovácia a posun. Dnes sú na Slovensku mnohí tvorcovia, ktorí robia módu inšpirovanú folklórom. No ich výstupy sú o niekoľko kategórií horšie, ako boli pôvodné kroje. Folklór nie je len o tom, že si pozriem výšivku a zle ju okopírujem a ešte horšie vyšijem. Krása našich krojov je namä v prepracovanom remesle. Keď si predstavím, že tie výšivky vyšívali ženy po nociach pri sviečke a urobili ich bez jedinej chybičky, tak akákoľvek povrchná napodobenina mi príde ako urážka našich koreňov.

Rastieme aj neúspechmi. Čo ste kedy neodhadli či podcenili? 

Budem úprimná. Každý krok či projekt, ktorý bol v mojej vlastnej réžii, zatiaľ vždy dopadol dobre. Som detailistka a vždy si dopredu premyslím každý krok. Vstupujem do všetkého s dokonalou víziou a tvrdo pracujem na jej splnení. To sa však nedá povedať o niektorých projektoch, ktoré som robila v spolupráci s firmami. Nedávno ma oslovila istá slovenská rodinná firma, aby som im navrhla produkt, na ktorý sa špecializujú, ale s mojím dizajnom. Vymyslela som celú koncepciu,  tvar – formu produktu a dala som vyrobiť obaly. A stroskotalo to práve na ľudskosti. Dokonca mnou navrhnutý produkt začali vyrábať vo vlastnej réžii a prezentovať ho ako  vlastný. Bolo to pre mňa veľké ponaučenie a momentálne spisujem žalobu. Chybou bolo najmä to, že som k nim pristupovala ľudsky, že som sa im snažila pomôcť a nepristupovala som k nim ako k biznis modelu. Vždy sa snažím vyberať si spolupráce, ktoré nie sú primárne založené na biznise, pretože si myslím, že tvorba by mala byť od toho úplne oprostená.

Od ľudí, ktorí sa živia remeslom, občas počuť, že reprezentujú krajinu, a pritom sa musia pretĺkať. Vraj im chýba podpora.

Pravdupovediac netuším. Samu seba by som však nedávala do kategórie remeselník. Celý náš tím tvorí značku. Sme fungujúca firma, riešime klasické firemné administratívne úkony ako ktorýkoľvek podnikateľ na Slovensku. Nedostávame žiadne dotácie, nevyhrávame súťaže, pretože sa do žiadnych neprihlasujeme. Myslím, že niektorí remeselníci sú akoby historicky zacyklení a nerozumejú, prečo sa ich produktu nedarí uplatniť sa v komerčnom prostredí, a tým pádom sa sťažujú, že by mohli aspoň od štátu dostať podporu. Nie som veľký zástanca dotácií, pretože to tvorí umelé podnikateľské prostredie založené na ilúzii. Remeslo má budúcnosť, má aj priestor na uplatnenie sa a dokonca si myslím, že každým rokom je viac a viac ľudí, ktorí vyhľadávajú kvalitu alebo produkty vyrobené na Slovensku. Lenže remeselníci chodia svoje produkty ponúkať na zlých miestach, tam, kde reálny klient nikdy nepríde. Prípadne na portáloch, na ktorých majú obrovskú konkurenciu, a stratia sa tam. Neinovujú, neučia sa, len stagnujú.

Vaša kariéra je jedna žeravá čiara. Šperky, rôzne kolekcie, vlastný parfum, oblečenie. Sú to veci pocitové alebo je v tom veľa zdravého, marketingovo podkutého rozumu?

Väčšinu z toho, čo viem, som sa naučila sama. Prečítala som množstvo marketingových kníh, stretávala som sa s ľuďmi z marketingu a snažila som sa ich počúvať. Natália, ktorá pre mňa pracuje, vyštudovala masmediálnu komunikáciu a neustále sleduje svetové trendy v social media marketingu. Celkovo však k marketingu pristupujem intuitívne, tak ako ku všetkému. Ak cítim, že niečo bude dobré, tak sa potom snažím urobiť maximum pre to, aby som to zrealizovala. Mnohé projekty prišli náhodou a keby som si ľudsky nerozumela s ľuďmi od nich, nikdy by som sa do toho nepustila. Ostatné záležitosti ako produkt, kampaň, predaj, sú pre mňa druhoradé. Vtedy príde moje druhé ja, ktoré rieši každý jeden detail a neskutočne tvrdohlavo trvá na tom, aby sa splnilo všetko do bodky tak, ako to vidím v hlave.

Čo všetko sa dá naučiť z marketingu zahraničných šperkárov?

Všetko, len treba pozorne sledovať a analyzovať. Marketing je veľakrát v dnešnom svete, kde je pretlak produktov, najdôležitejší. Je to však niečo, čo sa každým dňom mení. Ľudia menia správanie, politická situácia má veľký vplyv, dokonca aj ročné obdobia. Veľmi dôležité však je neurobiť si umelý marketing. Ľudia nie sú hlúpi, vedia, kedy ich klamete. Samozrejme, hovorím o poctivom podnikaní, nie o podvodných firmách. Chcú vedieť kto ste, prečo to robíte a čo chcete vašou prácou dokázať. Ak budete v tomto úprimní a budete to vedieť sprostredkovať nenútene, nepotrebujete žiadne marektingové koučingy. Stačíte vy a váš dobrý produkt.

Lenže takto dávate von seba. Ľudia sa zaujímajú nielen o vaše šperky, ale aj o vaše názory. Netvorilo by sa človeku lepšie v anonymite?

Tvorilo. (úsmev) Toto bol pre mňa ten najväčší boj. Nie som typ, ktorý potrebuje byť na výslní. Nerada sa fotografujem, natáčam. Väčšinou som tichá, hanblivá a hĺbavá. No keď občas odhalím niečo zo súkromia či názorov, tak sa mi vráti neskutočná pozitívna spätná väzba. Ľudia mi píšu, chcú poradiť. Inšpirujem ich, dodávam im silu a vtedy si poviem, že to stojí za to.

Pedant si nepomôže, občas ho práca pohltí a potom často strádajú najbližší.

Minulý rok som mala asi najťažší v živote. Mala som ročnú dcéru, ktorá takmer vôbec nespávala. Zabudla som, čo je spánok. Uviedla som novú kolekciu, ktorá sa nám za dva mesiace vypredala, ďalšiu pančúch, ktorá sa tiež hneď minula. Šperky sme mali v najväčšej sieti predajní šperkov na Slovensku. Neustále som pracovala, bola som  pod obrovským stresom a unavená. Ľudia nás neustále kontaktovali, predajcovia tlačili, bolo toho tak veľa, že mi nezvýšil čas na nič iné ako na prácu a dcéru. Nikdy som nechcela dopustiť, aby som bola otrokom vlastnej práce. Dnes vidím, že sa mi to podarilo, niektoré veci už zostali, žiaľ, natrvalo poškodené. Takže začínam od znovu, ale som vďačná za všetky životné skúsenosti.

Slovensko sa ešte stále nesie na folklórnej vlne. No nebude to trvať večne…

Keď som pred desiatimi rokmi prišla s prvou kolekciou inšpirovanou folklórom, málokto na Slovensku vedel, čo to je. Ľudia brali folkór ako niečo archaické a zabudnuté. Trvalo desať rokov, kým sa z toho stala takáto vlna a osobne si myslím, že za chvíľu je po nej. Ja viem presne, aké budeme mať smerovanie, pretože som bola pri zrode tejto vlny. Tí, ktorí na ňu dnes len povrchne nasadli, to budú mať oveľa zložitejšie ako ja.

Autorka: Soňa Košíková