Som len občan vzduchoprázdna

Problém: Svetom sa šíri záhadný vírus? Riešenie: Tak zavrieme hranice a stopneme medzinárodnú dopravu.

Toto riešenie bolo najjednoduchšie, no nemyslím si, že najsprávnejšie. Bolo sebecké. Nie len od Slovenskej republiky, ale od všetkých štátov.

Vyvolení na vedúcich postaveniach sa rozhodli: My sa zavrieme, ochráňme a tí čo ostali za hranicou, tých môžme obetovať. Napokon, čo je za dverami, to nevidno.

Domnievam sa, že toto rozhodnutie bolo v rozpore s niekoľkými základnými ľudskými právami. Ľahko sa robia rozhodnutia, no nikto v skutočnosti nezobral zodpovednosť za ich následky, nikto nepomohol tým, ktorým toto rozhodnutie ublížilo.

Pomýlené hodnoty

Úprimne, viac problémov v ľudských životoch spôsobili opatrenia proti šíreniu Covid19, než vírus samotný. Mohla by som vám rozprávať veľa príbehov. Odlúčenia od rodiny, strata zamestnania, istoty, psychické problémy…

Dotklo sa to aj mňa. Ostala som sama uviaznutá v cudzej ďalekej krajine takmer 3 mesiace, ako turista, ďaleko od domova, rodiny.

Naša vláda chcela ochrániť občanov? Prečo ich teda nezaujímalo, či ja ako občan som v bezpečí? Či som sa vírusom nenakazila, či mám dostatočnú zdravotnú starostlivosť a či mám vôbec čo jesť, kde spať?

Taktiež či doma nemám náhodou rodinu, o ktorú sa niekto musí postarať. A nezaujímalo to ani slovenskú ambasádu v danej krajine, ani ministerstvo a samozrejme to nezaujímalo ani vládu danej krajiny, veď ich občan nie som.

Cítila som sa ako bez identity, národnosti. Kto ochráni tých, čo ostali za hranicou? Naša krajina ich označila ako hrozbu, pre krajinu v ktorej ostali sú cudzincami. Ostali tak v akomsi vzduchoprázdne. Stali sa občanmi vzduchoprázdna.

Predražené repatriačné lety

Po dlhých strastiach a niekoľkých zrušených letov, stratených peňazí, obrátila som sa na Lufthansu, leteckú spoločnosť, ktorá si ako asi jediná z európskych aerolínií nejako vybojovala, že ich lety budú fungovať naďalej. Akože “repatriačné” nemecké lety, alias zlatá baňa. Pretože, samozrejme, tieto lety nie sú dobrou vôľou nemeckej vlády na záchranu občanov. Zaplatila som za to asi 3-násobok ceny bežnej letenky a to som sa nedostala do našej sladkej rodnej Zeme, ale do Frankfurtu.

Nekonečná cesta domov

A tak sa začala moja nekonečná cesta domov, naprieč svetom. Dokopy som prestupovala asi 5x. Akože nikomu nevadí, že ak by som nejaký vírus mala, tak to takýmto spôsobom roznesiem po celej Európe? Viete, koľkých ľudí som stretla, na koľkých miestach som sa ocitla, koľko vecí som kade-kde pochytala? Nikto nechodil za mnou so Sanitolom a nedezinfikoval.

Takže, nech myslím ako myslím, nejde mi do hlavy to zatvorenie letísk. Pretože dostať sa rýchlo a efektívne z bodu A do bodu B je asi menšie riziko, než prejsť bodmi od A po Z.

Otázky bez odpovedí

Prečo nenechali ľudí samých a jednoducho sa dopraviť do svojich krajín? Určite, turizmus sa stopnúť mal, ale to je jednoduchá rovnica ako sa to dalo zvládnuť.

Letenku by bolo možné zakúpiť si len do vlastnej krajiny. Keď si Slovák bude chcieť kúpiť letenku na Floridu: neumožníme mu to. Keď si Slovák bude chcieť kúpiť letenku na Slovensko: výborne, nebudeme musieť posielať vládne špeciály, dostane sa domov na vlastné náklady, priamou cestou bez prípadného roznášania vírusu po svete, doma sa zase zapojí do systému a bude prispievať k normálnemu chodu krajiny (a prípadne svojej vlastnej rodiny) + dopomohlo by to ekonomike, keby sa letecký ruch úplne nepozastavil. Práveže lety domov mali byť za zvýhodnenú cenu!

Hnevám sa, som sklamaná, vyčerpaná. Nikto mi nevráti ten stratený čas, čo som bola proti mojej vôli “zavretá” za hranicami. A keď sa mi konečne (bez hocikoho pomoci) podarilo dostať sa naspäť, aj tak som zavretá, v karanténe. Či už v inej krajine alebo v tej vlastnej.

Stále som tak len občan vzduchoprázdna. A nikoho to netrápi, ba naopak som považovaná za hrozbu. Hrozbu pre “slovenských občanov”.

Autorka: Lujza Svobodova