Nesúďte, kým naozaj nepoznáte, lebo nepoznáte

Dostali sme milé pozvanie od majitelia reštaurácie, ktorú sme podporovali pred a budeme aj po korona pandémii. Veľmi sa tam dnes teším a už niekoľko dní rozmýšľam, či o tom napíšem. Ako príklad toho, ako nás koronavírus mal naučiť možno aj tomu, ako neviditeľne jeden od druhého závisíme. Myslela som, že budem niekoho možno inšpirovať. Ako si hostí vážiť, prípadne, ako sa dá užívať si život, aj keď máme plnú hlavu starostí.   

Uvidím, lebo pri niektorých komentároch počas pandémie ma celkom prešla chuť inšpirovať a radšej si život užívať, kým ešte môžem. Aj so všetkými starosťami. Bude totiž ešte horšie.

Boli aj takí, ktorí mi písali, ako si dovoľujem zaradiť zdravie až za rodinu a slobodu. Tým, ktorí mi za to stáli som odpísala, že to vyčítajú žene, ktorá prišla o päť detí a ešte aj bojovala s rakovinou. Normálnejší sa ospravedlnili.

Akoby mnohým stačilo zopár zamyslení v stĺpčekoch a už majú pocit, že o autorovi vedia všetko, pritom netušia zhola nič.

Alebo mi nadávali do chválenkárok a bohatých paničiek, ktoré nemusia poriadne robiť a majú ma posadiť do pokladne. Pritom to písali žene, ktorá vďaka manželovi naozaj pracovať roky nemusí, napriek tomu počas pandémie do obchodu naozaj nastúpila.

Keď som po takmer 20 rokoch odchádzala zo spravodajstva, kolegovia si šuškali, že sa mi aj tak čudujú, načo som tak drela. Ale ja som chcela vtedy aj teraz, lebo mám dve ruky a hlavu a nikdy som si nepotrebovala od manžela pýtať. Na prvú brigádu som nastúpila v lete 1985 a odvtedy som mimo školy pracovala vždy. V záhrade, umývala som riady, žehlila, strážila deti… až kým som sa po prvý raz nezamestnala. No a dnes opäť aj okrem Dalito.

Cudzí ľudia ma výsmešne za záclonami svojich bytov posielali do prvej línie, pritom kým oni sedeli za počítačom a šírili zlo, ja som v nej už bola. Vyskúšala som si aj dezinfikovať nákupné košíky bez ohľadu na to, že som tam prišla na luxusnom SUV. Jeden takýto deň mi dá viac, ako čítanie trollov a nenávistných komentárov. Dodnes som za túto skúsenosť vďačná. Keď ma tam bol pozrieť manžel (strašne sa o mňa bál) povedal, že je na mňa hrdý a ja som bola na seba a pred ním nesmierne pyšná.

V komentároch mi nadávali závistliví ľudia, ktorí vôbec netušia o mne zhola nič, ani to, že nadávajú človekovi s ťažkým zdravotným postihnutím. Nie je jednoduché s tým žiť a pracovať, ale dá sa aj to ak človek naozaj chce a ja chcem a dokážem to.

Po korone ma už nemôže zasiahnuť  žiaden troll. Mám úžasnú rodinu, najlepšieho manžela o akom som ani nesnívala, skvelú dcéru so všetkými chybami a vnučku, ktorú milujem nadovšetko. Spoločne sme prežili také nádherné roky so všetkými starosťami, že… Ako som na začiatku korony ako člen najohrozenejšej skupiny povedala manželovi: „Nevadí, prežila som s tebou takých nádherných 23 rokov, o ktorých mnohí iba snívajú a nikdy ich nezažijú. Žila som s tebou prenádherný život a s dcérou a vnučkou tu aj tak ešte ostane najlepší otec a „bestefar“ na svete!“

V komentároch pod moje myšlienky o ohrozenej demokracii sa niektorí zamýšľali iba nad tým, že mám manžela vysokého manažéra, napriek tomu bývam v malom prenajatom byte v Prahe. Zamyslela som sa aj ja, aké hodnoty majú dnes niektorí ľudia.  Ak je niekto úspešný v zamestnaní, nemôže bývať v malom prenajatom byte? Musí automaticky vlastniť veľkú drahú haciendu, aby ukázal, že na to má? Každý podľa jeho hodnôt, tie moje sú však založené na inom. Na slobode, spoznávaní a užívaní si života s rodinou. To som naozaj taká divná, ak sa z výletu z Francúzskej riviéry vrátim s plným autom kvetín a stromov zo záhradníctva a nie topánok a kabeliek?

Pracujem veľa a baví ma to. Nevadí mi pracovať od skorého rána do neskorej noci. S manželom sme rovnakí, ale keď vyhlásime dosť!… voľné chvíle si užijeme tak, že na to ešte roky spomíname.

Áno, na dnešné pozvanie na grilovačku sa nesmierne teším. Opäť tam pôjdeme pešo 7 km tam, 7 km späť. Pred MHD a taxi máme stále rešpekt a večer pohár vína pri rieke musí byť. A opäť sa s manželom budeme hodiny rozprávať o všetkom možnom a opäť budeme plánovať. Milujem tie chvíle, keď chodíme po virtuálnej mape sveta prstom a raz sny pretavíme do reality.

Teším sa na skvelý personál, ktorý odvádza úžasnú prácu, lebo ako nám pri poslednej návšteve povedali, jednoducho tam patria. Viem, akú ťažkú prácu majú, ale vidím, ako ich teší a presne toto ja môžem, vidieť ľudí, ktorí svoju prácu milujú. Som totiž aj naďalej nohami na zemi aj s hodnotami a tie si dovolím tvrdiť, mám aj na základe prežitého ako tak na „porádečku“.

A áno, opäť si dám na seba to najkrajšie s dlhým rukávom, čo nájdem doma. Lebo kým sa niekto bude opäť hádzať o zem, aká som „bohatá“, ja si tam opäť budem skrývať doráňané ruky z brigády. Lebo, práveže žijem normálny život,  ničím výnimočný, tvrdo pracujem, od rána do noci, často celé víkendy, buď za počítačom, alebo v „mojom“ milovanom záhradníctve. Lebo ostať nohami na zemi je pre mňa dôležité.

Pracujem od 15 rokov, dnes mám čoskoro 50 rokov, celý život som sa vzdelávala a vzdelávam sa ďalej. Takže sa nikdy už nebudem nikomu ospravedlňovať za to, ako žijem. Lebo nie vážení, mne nikdy nič nepadlo rovno z neba. A budem pracovať, kým budem vládať, alebo skôr môcť. S doráňanými rukami schovanými aj v kostýmoch. Lebo to som ja a iná už nebudem. A ani nechcem.  

Čo som tým vlastne chcela napísať? Neviem, možno len toľko, že keby niektorí  menej súdili a viac sa zamysleli nad vlastným životom, viac spoznávali, viac sa vzdelávali… a tým viac od seba a spoločnosti ako takej žiadali, nemuseli by sa jedného dňa triasť od závisti pri pohľade na život iných, aj keď netušia o nich nič a vidia len to „pekné“.   

Skúste to aj vy, ak ste doma nespokojní, naozaj sa to dá. Aj ja som to zatiaľ dala a verte mi, nemenili by ste so mnou, aj keď nikdy by som nevymenila rodinu a slobodu za zdravie, aj keď viem, čo je to o zdravie prísť.

P.S. Je polnoc, obaja ešte pracujeme s notebookmi na nohách pred televízorom (nikto z nás dvoch nepozerá),  aby sme si to dnes večer opäť užili na plno. Lebo to, ako žijeme, ako chceme žiť, je len v našich rukách. Takmer každého jedného z nás. A koho objektívne nie je, až takým treba načúvať a pomáhať. A áno, tá ruka na fotografii je moja.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)