Denník z osady: Róm či… cigáň! Gádži v osade – zoznámenie

Som tu, v cigánskej osade, ako jej sami obyvatelia hovoria. Asi dva kilometre za obývanou časťou mesta, pri potoku pod horou sa skrýva jeden z prvých dvojpodlažných domov v okolí. Dlhý, s dvoma radmi samostatných bytov nad sebou, dávno stratil svoje niekdajšie kúzlo. Na prvý pohľad dlhodobo zanedbávaný, momentálne poskytuje zvýhodnené nájomné bývanie dvanástim rodinám, takže asi osemdesiatim ľuďom.

Opadaná omietka, vyčnievajúce kusy tehál, rozpadajúce sa drevené schodisko, diera v mieste, kde boli pôvodne dvere do spoločných priestorov, zápach žumpy. Na neupravenom priestore pred domom sú vyložené dva drevené stoly a okolo nich na laviciach posedávajú domáci.

Vchádzam medzi nich nesmelo, prekvapená dlhou cestou, ktorú bolo treba uraziť z obce peši, bez chodníka, bez dopravnej značky upozorňujúcej na prítomnosť chodcov na vozovke, priamo po hlavnej ceste.

Po cigánsky

Vybavená obavami a predsudkami nemám so sebou nič. Peniaze, kľúče aj telefón ostali pre istotu doma. Jediný môj spoločník je zošit. Sú v ňom texty cigánskych piesní, ktorým napriek veľkej láske k folklóru úplne nerozumiem. Potrebujem pomoc a pýtam sa, či niekto vie po “rómsky”.

To slovo mi ako folklóristke ide z úst ťažko, ale nechcem riskovať a snažím sa byť korektná. Pár prekvapených pohľadov, ktoré sa ku mne zdvihnú, mi stačí, aby som pochopila a okamžite sa opravujem. Na môj druhý dotaz, či vie niekto po “cigánsky” sa pár ľudí zdvihne a odchádza. Zostáva so mnou Jano.

Pomaličky, kúsok po kúsku, sa prehrýzame starými piesňami, ktoré gádžovia nikdy nepočuli a na ktoré väčšina cigáňov už zabudla. Keď vidím, že Jano sa trápi, aby dal niektorým frázam zmysel, opatrne sa zapojím so svojou obmedzenou znalosťou a navrhujem riešenia.

Jekh romano lav perel pre buter dumi

Cigánsky jazyk zďaleka nemá toľko slov, odtieňov a úrovní reči ako ten náš. Jekh romano lav perel pre buter dumi. Jedno cigánske slovo má viac významov. Napriek tomu, že ich jazyk neovládam tak ako oni (tí, ktorí vedia), dokážem previesť cigánske texty do slovenčiny lepšie, a to z dvoch dôvodov.

Za prvé viem lepšie po slovensky a za druhé sa viem lepšie vyjadrovať. Učia nás to od malička v škole, rozoberať texty básní, prekladať z cudzích jazykov, rozumieť metaforám. Aj keď je slovenčina náš spoločný jazyk, niektoré jej súčasti ostávajú pre našich tmavších spoluobčanov, neprístupné a neprebádané.

Zacítila som zmenu

Pár cigánskych viet z mojich úst a nálada sa mení o stoosemdesiat stupňov. Nie, že by sa nám vrhlo ďalších desať ľudí na pomoc, navonok je všetko rovnaké, ale aj tak cítim zmenu. Na verandách pred dverami bytov sedia, medzi (vždy a všade) prítomnými visiacimi opratými plachtami a obliečkami, cigáni.

Tvária sa, akoby len tak vonku postávali a fajčili, ale viem, že nás počúvajú. Sledujú každé naše slovo a uvažujú. Ak sa im niečo nezdá, vykrikujú zo svojich úkrytov v prádle správne odpovede. Občas nastane kolízia, tvrdenie proti tvrdeniu, a vtedy privolajú na pomoc najstaršiu generáciu.

Pracujeme takmer tri hodiny. Ku koncu sú už miesta okolo stola, kde sme predtým sedeli len s Janom, všetky obsadené. Niektorí si vyniesli von hrnčeky s kávou alebo čajom. Po nejakom čase ponúknu aj mňa. Napriek tomu, že je veľmi teplo a po ceste do osady som vysmädnutá, odmietam. Nie som si istá či sú hrnčeky dostatočne čisté, aj keď neviem presne definovať čo znamená dostatočne, predsudky “bielych?”

Len dve deti

Po niekoľkých hodinách odkladám zošit a skúšam navodiť bežný rozhovor. Na moje prekvapenie je väčšina ochotná hovoriť. Ženy podstatne viac než muži a na väčšie množstvo tém, ale to zistím až neskôr.

Zatiaľ hovoríme o tom, ako mali cigáni za socializmu prácu a o tom, že pán Ravasz je veľmi dobrým splnomocnencom vlády pre rómske komunity. Prekvapená počúvam Jana ako hovorí, že má len dve deti, a že si nevie predstaviť, ako by sa postaral o celý kŕdeľ. Až oveľa neskôr sa dozviem, že tri maličké deti mu, kvôli zanedbaniu starostlivosti, zomreli a jedno z dvoch žijúcich detí sa narodilo ako nemanželské, v čase, keď bol Jano vo väzení.

Je čas sa rozlúčiť. Čakajú ma tri kilometre domov a nechcem sa motať po hlavnom ťahu na sever Slovenska po tme. Chýbajú mi ešte nejaké texty a tak využívam ich dobrú vôľu a dohodneme sa, že prídem v rovnakom čase hneď na druhý deň. Jano sľúbi, že prinesie (rozumej vynesie z bytu na dvor) gitaru a že si ich skúsime aj zaspievať. Na druhý deň však ani vidu ani slychu nielen po gitare, ale ani po Janovi.

Pokračovanie nabudúce.

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.