Majonéza, treska a vajce miesto svadby. Zvládli rozkrádanie firmy aj pandémiu COVID-19

„Pred 31 rokmi som nevedela urobiť ani majonézu,“ zasmeje sa Zdenka Bendíková, výrobná riaditeľka úspešnej slovenskej firmy, ktorá sa venuje výrobe domácich majonézových a lahôdkových výrobkov. S firmou Perkins začínali s manželom Petrom ako mladí ľudia, ktorí od rodičov dostali na výber. Buď veľkú svadbu alebo na štart do manželského života peniaze do „kešene“.

„Mala som vtedy 23 rokov.  Hneď sme reagovali, že v žiadnom prípade veľká svadba! Iba rodičia a sestra. Nemala som ani biele šaty. Takže na štart nám ostali celkom slušné peniaze od rodičov,“ spomína si dnes už úspešná majiteľka rodinnej potravinárskej firmy, s ktorou som sa stretla vo Vysokých Tatrách neďaleko Popradu, kde sa po manželovej vojenčine presťahovali z Trenčína. 

Aj ich zasiahla pandémia rokonavírusu, s ktorou nebojovali len ľudsky, ale aj podnikateľsky.

„Budem úprimná. Žiadali sme nejaké peniaze, ale neboli vo forme, že by mali spoločnosť zachrániť. Našou oporou a veľkou pomocou boli kolegovia vo výrobe aj v administratíve.  Aj touto cestou sa rodina Bendikovcov chce poďakovať každému jednému kolegovi, každej jednej kolegyni,“ povedala s úctou podnikateľka, ktorá celý tím volá Perkinsáci. 

Aj oni zažili to, že mnoho zo zamestnancov muselo ostať doma pri deťoch, či na pandemickej PN. „Asi každá spoločnosť a podnik sa s tým musel popasovať. Napríklad my, zrušili sme nočnú zmenu a posilnili radšej dennú a poobednú. No a veľmi nám najmä vo výrobe majonézy pomáhali aj naši synovia. Opätovne sme sa všetci spojili a pracovali ako jeden tím,“ rozhovorí sa podnikateľka, z ktorej cítiť, že rodina a jej kolegovia sú pre ňu najdôležitejší. Jednoducho tím.

NEZASTAVUJEME a makáme

Podnikatelia urobili všetko pre to, aby nemuseli prepúšťať. A tak ľudia z mesta a ani regiónu neprišli o prácu napriek tomu, že aj oni museli zatvoriť svoje gastro prevádzky, čo sa samozrejme finančne odzrkadlilo aj na poklese tržieb.

„Išlo o značnú časť. Na druhej strane nás to vrátilo do roku 2008, kde sme sa naučili šetriť a hlavne si jasne pomenovať slabiny. U nás v rodine hovoríme, že NEZASTAVUJEME a makáme,“ spresní sympatická žena, ktorá sa mi priznala, že si išla oči vyočiť, keď počas pandémie vstúpila po prvý raz do bežného obchodu. Panika v nakupovaní, ktorú predvádzali niektorí zákazníci, ju zaskočila. Ale vraj, všetko zlé je na niečo dobré, teda v každej situácii sú pozitíva aj negatíva.

„Ale prevažovali tie pozitívne. Som presvedčená, že každé náročné obdobie môže byt prínosom pre spoločnosť i rodinu. Ako podnikateľská rodina sme si nemohli dovoliť ani jednu minútu ostať nečinní. I v rodine, ale i v spoločnosti sme sa museli ešte viac zomknúť a preskákať náročné časy spoločne,“ zvážnie Zdenka Bendíková.

„Keď som videla ten úvodný ošiaľ v obchodoch, keď mnohí vykupovali všetko, prepadol ma strach, ale žiadna panika a ani stres. Takže žiadne veľké zásoby som nerobila, len som si v duchu dookola opakovala, pokoj, žiadne veľké nákupy do zásob. Všetko s mierou a rozumom,“ spomína na začiatky pandémie.

„Keď sa dnes pozrieme na trh, ako taký, tak  nemám strach o nedostatok. Aj keď menej, ale nedostatok určite nehrozí. Ekonomika a trh sú otvorené a preto bude vždy dostupný nejaký tovar. Inak sme ako rodina fungovali počas pandémie v štandardnom režime. Jediné čo sme viac robili ako obvykle, vzhľadom na dostatok času, sme doma grilovali,“ usmeje sa pani Zdenka, ktorá spolu s manželom ešte ako gymnazistka vôbec netušila čo od života čaká.

Prázdne obchody a vlašák

Po revolúcii v roku 1989 zrazu v obchodoch neostalo nič. Ani to, čo tam bolo dovtedy.

„Dokonca ešte aj manželskú posteľ sme si museli kúpiť pod pultom. Napriek tomu, že sme mali peniaze, nevedeli sme zohnať ani práčku. Tak sme začali uvažovať, že radšej peniaze vložíme do podnikania. Manžel jedného dňa prišiel domov, že vydražil vtedajší Zdroj (lahôdky),“ spomína si na začiatky dnes už úspešná podnikateľka.

Spoločne si pri káve zaspomíname na majonézové šaláty a tresku, na ktorej sme si v socializme pochutnávali v lahôdkach ešte pri vysokých stoloch na „stojáka.“  Zasmiali sme sa aj na ženách za pultom v bielych plášťoch, ktoré na taniere kládli  10 či 20 dkg „vlašáku.“

„V tom čase to bola ešte malá výroba v Poprade. Známe vlašské šaláty, či ruské vajcia.  Keď manžel prišiel domov, skoro som odpadla, lebo ako gymnazisti sme žiadnu špecializáciu nemali a postupne sme si ju museli dopĺňať. Manžel mal vtedy 25 a ja 23 rokov.  Dokonca som bola v tom čase na materskej. Prišiel domov, sadli sme si v kuchyni, že fajn, máme Zdroj a teraz čo?!“ vrúcne sa na minulosti zasmeje pani Bendíková, ktorá ako prvý krok vo firme neurobila to, že povyhadzovala všetkých pôvodných zamestnancov.

„Problémom však bolo, že za komunistov ľudia vo výrobe veľa vynášali z podniku domov. Mali sme čo robiť, aby sme ich od tohto „socialistického návyku“ odnaučili. Na taký nepredaný odliv výrobkov sme neboli pripravení.  Pre firmu sme robili maximum, ale stále sme boli v červených číslach ,“ spomína si na ťažké začiatky matka troch detí s tým, že od krachu firmy ich delil milimeter.

Slovenský rodinný príbeh

Úsmev z tváre sa jej počas celého rozhovoru aj tak nestrácal. Až doma som si uvedomila, že pani Zdenka sa počas celého rozhovoru takmer vôbec nesťažovala napriek tomu, že aj ich zasiahla pandémia koronavírusu a aj oni mali podnikateľské začiatky naozaj ťažké.  Vo firme museli urobiť zásadné zmeny, ktoré postavili výrobu na nohy a dodnes ich príbeh patrí medzi inšpiratívne rodinné príbehy na Slovensku.

„Dodnes u nás robia kolegyne, ktoré začínali ešte v bývalom Zdroji ako učnice. Keď môj muž povedal vynášaniu výrobkov z firmy dosť, zrazu sa to všetko rozbehlo. Asi až vtedy sa stal skutočným manažérom,“ opäť sa zasmeje  pani Bendíková, ktorú som počas celého rozhovoru nepočula jediný raz povedať slová ako riaditeľka, podriadení, či nadriadení. Vždy iba kolegyne, kolegovia.  

Od majonézy po zjazd

Rovnako, ako keď mi začala vysvetľovať jej prvé začiatky s novými chuťami receptúr, na ktorých spolupracovala s kolegami, ktorí vo firme pracujú doteraz.

„Za čím si naozaj stojím je to, že firme som vždy dodávala energiu , chuť do práce a zmien. Samozrejme, doma som chcela vytvoriť aj zázemie. Som presvedčená, že ak to funguje doma, bude aj v podnikaní. Na začiatku chodil manžel domov zlomený. Robil od rána do noci. Musela som na neho tlačiť, aby sme aspoň cez víkendy chodili do prírody. Bolo to dôležité, aby sme to všetko zvládli. Trvala som na tom, aby sme každý víkend trávili s chlapcami na lyžiach,  ktorí vtedy mali 2 a 3 roky,“ spomína si na začiatky matka, ktorá vďaka tomuto prístupu s manželom vychovali aj slovenského  olympionika, lyžiara Martin Bendíka.

„Keďže som doma ešte nevedela urobiť ani majonézu, ktorú dnes nájdete v obchodoch (smiech), na nových receptúrach som začala  spolupracovať s nemeckým odborníkom. Komunisti dovolili trvácnosť šalátov iba  48 hodín.  Nástupom obchodných reťazcov sme však potrebovali až do 30 dní.  A tak som musela vycestovať do Nemecka, keďže sme s takou trvanlivosťou nemali skúsenosti. Učila som sa to ako malé dieťa. Overené chute sme ale prispôsobili slovenskému trhu.  Prišla som napríklad s tým, že chceme pokračovať vo výrobe tresky. Hovorím nemeckému odborníkovi v laboratóriu, že chceme tresku, ale neviem ako sa robí. Pozrel na mňa, že čo vlastne od neho chcem (smiech).  Povedala som si do frasa s chlapom! Zobrala som rybu, majonézu, rovno to so zeleninou rozmixovala a hovorím mu, že toto chcem!  On na mňa pozerá, no veď si si to rovno aj sama urobila! (smiech). S hrôzou povedal, že takto pokaziť rybu! (smiech). O treske nevedel nič. Pomohol nám iba s tým, ako tresku vyrobiť, aby vydržala 30 dní. Našim chutiam však vôbec nerozumel (smiech) ,“ smeje sa na spomienkach v nemeckých laboratóriách pani Zdenka.

Pravá majonéza opäť až v Nemecku

Nemci im pomáhali aj s majonézou.

„Viete, kedysi  majonéza bola čisté maslo. Rovno ste ju mohli natrieť na chlieb. Časom už však nikto nechcel 100% olejovú a poctivú majonézu. Ľudia začali žiť zdravo. Tak sme aj my museli ubrať. Opäť som vycestovala do Nemecka, kde sú naozaj prísne normy na kvalitu aj chuť. Vtedy sme po prvý raz začali mať pocit, že možno z toho nášho podnikania aj niečo bude, nie len dlhy!“ povie usmievavá podnikateľka, ktorá so smiechom dodala, že úplne spokojný pocit z podnikania od roku 1992 ešte vlastne nepocítila.

„Veľmi veľa sme museli investovať do technológie . Najhoršie na tom je, že všetky nerezové linky sme museli kúpiť na kapacitu, ktorá nás ďaleko prevyšuje. Projektované sú na naozaj veľkú výrobu a my sme stále rodinným podnikom. Problémom je pre nás moderné stravovanie. Ľudia tak po pôvodných slovenských majonézových výrobkoch až tak nešiahajú. Majonézu nahrádzajú jogurtmi. Ale my si stále radi pochutíme na pravých majonézových produktoch! A sme zdraví!“ opäť sa milo zasmeje výrobná riaditeľka rodinnej firmy, ktorá má už približne 100 zamestnancov.

Zamestnanec ako šafran

 „Zohnať 100 dobrých zamestnancov je dnes nadľudský výkon.  Mladým sa do potravinovej výroby nechce. Kedysi mala každá firma svoje odborné učilište. Dnes chcú všetci študovať manažment. Keď to pôjde takto ďalej, raz nebudú mať koho manažovať,“ po prvý raz zvážnela majiteľka firmy Perkins,  ktorá si dodnes oblieka biely plášť.

 „Keďže mám na starosti aj výrobu, v mimoriadnej situácii viem zastúpiť kohokoľvek. Nepracujem tak, že sedím v kancelárii a manažujem. Keď treba, do výroby nastúpia aj synovia. Máme aj zložité linky, ale bežnú prácu napríklad pri aspikových výrobkoch a Henry vajci dokážem urobiť dodnes.  Kedysi sa to volalo Ruské vajce, ale už si nespomeniem prečo sa to prestalo vlastne takto volať,“ zamyslí sa výrobná riaditeľka, ktorej sú bývalé ruské vajcia naďalej TOP výrobkom. 

Starý dobrý “socík”

Zdenka Bendíková dodnes uprednostňuje výrobu potravín, ktorá sa od čias socializmu nezmenila.

„Necítim nič , že by bolo pre mňa vo firme niečo ťažké. Som šťastná, že sme pred rokmi vymenili veľkú svadbu za tresku a Ruské vajcia. (smiech)  Určite boli aj chvíle, že sme si hovorili, načo nám to je, prečo to robíme, je nám to treba?! Neľutujeme ale ani deň. Veď vďaka tomu naše deti môžu vrcholovo športovať . Dcéra sa zasa venuje koníkom. Vďaka športu pochodili kus sveta, čo je pre nás dôležité. Vďaka firme patrím aj medzi tých šťastných, ktorí celé roky nemajú obmedzený pracovný čas. Nič by som neurobila inak. Maximálne by som na začiatku neprijala niektorých ľudí, ktorí nás sklamali,“ zamyslí sa spolumajiteľka potravinárskej firmy, ktorá pôsobí ľudsky.

„Samozrejme v práci bývam aj vážnejšia. Stále so smiechom hovorím, že sme taká sociálna firma,“ opäť sa rozosmeje riaditeľka, ktorá si poctivých zamestnancov váži.

„Naozaj mi veľmi záleží na veľkom priateľstve so zamestnancami. Toto asi nenájdu vo veľkých firmách. Keď  za mnou prídu, že niečo potrebujú, nikdy ich neodmietnem. Často si s nimi vypijem kávu a porozprávame sa. Mali sme zamestnancov, ktorí odišli do zahraničia, ale vrátili sa s tým, že toto im chýba,“ spokojne povie Zdenka Bendíková, ktorá firme vďačí aj za to, že tým, že ju s manželom riadia, môžu byť spolu viac.

Ponorka? To je čo?

Ponorkovú chorobu vraj ešte nezažili.

„Naozaj sme  24 hodín spolu. Stále sa nás pýtajú, ako to môžeme vydržať.  Manžel je veľmi rodinne založený a nepatrí k mužom, ktorí “musia” mať doma stále upratané a navarené. Celý život si vychádzame v ústrety a asi aj vďaka tomu máme dodnes našu rodinnú firmu. Nikdy som ani nezažila, že by nejaký, napríklad obchodný partner radšej komunikoval s manželom ako so mnou, ženou.  Dokonca odborník z Nemecka komunikoval výlučne so mnou. Nikdy sa nesmial, že som receptúry vymýšľala systémom pokus – omyl. Na čo som naozaj pyšná, je môj recept Rodinnej nátierky, ktorá dodnes patrí medzi naše TOP výrobky. Časom sme vybudovali aj vlastné laboratórium. Mám veľmi šikovnú kolegyňu, vedúcu lahôdkovej výroby. Má neskutočné chuťové bunky. Vždy dám na ňu. To, čo tam ona cíti, ja niekedy vôbec,“ hovorí s úctou o kolegyni podnikateľka, ktorá sníva o tom, že po krajine vybuduje sieť lahôdok.

Stres z pokazeného

Zopár predajní už má aj v Poprade a Trenčíne.

„Vo veľkých mestách by to boli také klasické lahôdky, aké poznáme zo socializmu, ale určite by sa v nich už sedelo, aby zákazníci nejedli po stojačky,“ prezrádza riaditeľka, ktorá chce do siete zapojiť  aj menších slovenských výrobcov mäsových a syrových produktov.

„Mohla by som si dovoliť už ostať doma, ale, keďže mám pracovnú dobu ako potrebujem, tak nechcem.  Mám to tam rada v dobrom aj v zlom čase a našich ľudí tiež. Jediné čo ma denne stresuje je pocit zodpovednosti  Či sa nejaký výrobok nepokazí a niekomu neublíži. Ten pocit zodpovednosti v potravinárstve je naozaj veľký, je to veľmi náročné. Denne si hovorím, Bože, len, aby sa nič nestalo, veď sú to potraviny! Minimálne dvakrát do mesiaca sú u nás hygienici a kontrolujú nás aj veterinári. Ale viete, stále sú to iba potraviny. Čítala som raz dobrú  knihu, že keď si raz niečo zlé predstavíte, tak to vo vzduchu musíte rýchlo prekrížiť, aby sa to nestalo. Tak zatiaľ sa mi to darí,“ opäť sa zasmeje pokorná majiteľka potravinárskej firmy, ktorá pôvodne chcela študovať pedagogiku. Nakoniec aj vďaka rodine a zamestnancom zvládla aj koronavírusovú pandémiu a spoločne bojujú ďalej.