Rodičov som nevidela rok a nie, nie je mi lepšie

Nevideli sme sa viac ako rok. Od ich poslednej hádky, ktorá mi roztrhla srdce. Vlastne videli, raz, na pohrebe. Do poslednej chvíle som verila, že tam neprídu. Však o blízkom zosnulom nepovedali za posledných viac ako dvadsať rokov nič pekné, naopak. A aj presne toľko ho preto nevideli. Prišli aj tak, bez hanby a pokory, ako to vedia len oni, moji rodičia. Prišli by aj na môj pohreb?

Je to už rok, čo som rodičov nepočula a ani nevidela. Mala by som sa cítiť lepšie, veď som konečne našla odvahu eliminovať ľudí, ktorí mi ublížili najviac v živote. Dlhodobo, nie len nejaké obdobie, ale vlastne celý život. Týrali ma ako také mača, ktoré na záhrade porodí túlavá mačka a nikto ho nechce.

Mala by som sa cítiť lepšie, ale necítim sa tak. Malo mi to pomôcť, zabudnúť na moje traumy, ale nepomohlo. Nočné mory sa len znásobujú.  

Nie je deň, kedy by som na „tiež rodičov“, ktorí ma celý život nielen psychicky týrali nemyslela. Nie je dňa, kedy by som nerozmýšľala nad tým, či u nich nemám zazvoniť. Či to tak predsa len nie je správne. Manžel tvrdí, že nie a viem, že mi chce len to najlepšie. Ale ja sa stále trápim. Vraj som urobila všetko, čo som mohla, ale naozaj? Trýznia ma výčitky aj keď nemajú rácio.

Nie je dňa, kedy by som na nich nemyslela aj počas pandémie. Ovalili ma mdloby pri každom zazvonení mobilu, či mi niekto neoznámi, že jeden z nich zomrel. Dokonca ma prepadli hrozné myšlienky, že by to koronavírus všetko aspoň vyriešil, ukončil, to trápenie. Manžela som poprosila, ak by som to bola ja, aby rodičom nedal ani vedieť…

Niekto raz napísala, že keď sa on od tyranov odstrihol, konečne začal žiť. Ja zatiaľ nie, zatiaľ to bolí…

U nás už zomierali ľudia na COVID-19, keď Slovensko ani netušilo, čo to je. Nezavolali ani vtedy. Až keď sa opäť pohádali ako psy a opäť padali u nich trestné oznámenia, vtedy mi otec napísal sms, či som v poriadku. Vedela som, že nemôžem reagovať, že zasa rieši iba seba a mamu a zasa ma len do niečoho zatiahne. Keby som mu do telefónu len povedala, bože, to je strašné, už by to pri ich ďalšej hánke, ktoré vedú vlastne non-stop, vytiahol, veď aj ona to povedala, aké to je strašné a už by som zasa, ani neviem ako, lietala v tej špine nenávisti, pohŕdania a vulgarizmov. Viem to podľa toho, že vždy mi nezabudne aj pripísať,  neboj, mame nepoviem, že som ťa kontaktoval…

Nevidela som ich rok, čakala som, že to bude lepšie, ale nie je.

Keď som na pohrebe išla pozdraviť a pobozkať mamu, striaslo ju a odvrátila sa. Otec pôsobil zmätene a mne bolo veľmi nepríjemné. Našťastie to odvrátenie matky vidím dodnes, pomáha mi to vždy, keď sa opäť začnem zamýšľať nad tým, že im zavolám, že prídem.  

Na to, ako ju striaslo, si pripomínam vždy, keď príde na mňa clivota, za rodičmi.  Spomeniem si na to vždy, keď ma prepadne zlý pocit, že som možno naozaj ja tá zlá, možno som naozaj ja všetkému na vine…  

Mala som vďaka rodičom detstvo, ktoré neprajem nikomu na svete. Dodnes vidím svojho otca, ako nás ako deti s mamou zobudili, aby sme sa pozreli, ako si otec ide v kuchyni vystreliť puškou mozog. Ráno sme, ako vždy, išli do školy. Dodnes sa budím na zážitky z detstva, ktoré ma budú strašiť do konca života. A k nim sa pridali ešte aj výčitky, a tak pred nimi chránim seba aj svoju rodinu.  

Nie, nie som taká silná, ako som si myslela. Cítim sa ako obeť únoscu so  Stockholmským syndrómom. Nosím vo svojej hlave celoživotnú traumu, ktorá otriasla mojou psychikou až do základov natoľko, že sa od nich asi neviem odpútať navždy.

Bojím sa, že raz zomriem bez odpovede na otázku, prečo práve mňa tak nenávideli, prečo ma tak nenávideli? Prečo mi tak veľmi v živote ubližovali pre ich vlastnú frustrovanosť a nepripustili žiadny môj životný omyl? Lebo celý ich život bol jeden veľký omyl?

Prečo mi nedokázali odpustiť jedinú chybu v živote, či mladícke nerozvážnosti  a prečo sa nikdy nedokázali úprimne tešiť z mojich životných úspechov? A vôbec, kedy už konečne prestanem hľadať na tieto otázky odpoveď?

Často si ich predstavujem, ako už veľmi starí, imobilní, opustení a veľmi nešťastní ľudia sedia v záhrade a premýšľajú, ako všetko v živote strašne pokazili a ako tu vlastne zbytočne žili.  Tak nejako si predstavujem ich posledné chvíle života. Prepadá ma ľútosť za nich, strašná, mám chuť sadnúť do auta a utekať za nimi. To mi hovorí srdce, rozum však auto nenaštartuje a ani nevytočí číslo.

Radšej si spomeniem na posledné kruté sms-ky, lebo „sa zasa hádali a bili“… a potom si spomeniem, ako ju striaslo, keď ma videla po roku.

Strašne mi chýbajú rodičia, strašne, rovnako veľmi, ako veľmi sa bojím, že zasa urobím chybu, že zasa odpustím a oni mi zasa zasiahnu do môjho života tak, ako to vedia len oni, kruto a presne, na to najcitlivejšie miesto. Najväčší strach mám však z toho, že nikdy nedostanem odpovede na otázky, ktoré celý život hľadám.

Autor Mullerovie: Pod týmto pseudonymom zverejňuje redakcia Dalito.sk názory autorov, ktorí z objektívnych dôvodov nemôžu verejne písať pod vlastným menom.