Štát sa nesmie správať ako hrubokrký výpalník

Keď ministerstvo vnútra posiela faktúry za stravu v zariadeniach, do ktorých polícia umiestňovala občanov zrejme nezákonne, a vyhráža sa exekúciou v prípade neuhradenia, správa sa ako drzý výpalník. Zjavne ráta s tým, že ľudia nechcú mať problémy, preto radšej zaplatia.

Minister vnútra ani premiér dodnes neboli schopní odpovedať, na akom právnom základe boli ľudia umiestňovaní do povinnej štátnej karantény v štátnych zariadeniach. Nejde o to, že by povinná štátna karanténa ako taká bola vec nutne zlá. Zlé a neprípustné je, ak politici, resp. štátne orgány konajú spôsobom, ktorý je nezákonný (alebo o zákonnosti rozhodnutia či postupu existuje dôvodná pochybnosť) a pochopenie pritom žiadajú len jednosmerne, od občanov.

Rozhodnutie o povinnej štátnej karanténe môže byť v budúcnosti opäť na stole. Je tu však precedens, ktorý nie je vyriešený a oprávnené pochybnosti pretrvávajú. Právnici, najmä ústavní, by preto túto tému nemali nechať bokom. Vyjadrenie bývalého predsedu Ústavného súdu a dnes predsedu súdnej rady Jána Mazáka, podľa ktorého štátna karanténa ako európska rarita je „porušením zákonov a základných práv“, je jasné a jednoznačné.

Postoj právničky Slavomíry Henčekovej, ktorá sa rozhodla takúto faktúru nezaplatiť (pretože takto môže „vyvolať spor o to, či boli opatrenia zákonné alebo nie“) môže byť vnímaný ako občianska neposlušnosť, no v danej situácii je namieste.

Malo by byť vo verejnom záujme ujasniť, či je takéto konanie štátu zákonné alebo nie. Prípadne upraviť legislatívu tak, aby v budúcnosti pochybnosti nemuseli vznikať.

Kým však pochybnosti zostávajú, štát by nemal posielať faktúry. Žiadala by si to aspoň elementárna slušnosť a politická kultúra. A obyčajná (alebo ak chceme úprimná a odvážna) veľkorysosť k občanom.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)