Cyklistka Andrea Filová: „Aby som sa udržala vo forme, jazdila som iba veľa kilometrov, avšak bezcieľne.“

Je nádejou ženskej slovenskej cyklistiky. Andrea Filová, ktorú priatelia volajú Aďa, má iba 17 rokov a športový talent, ktorý nerastie len tak niekde na strome. A hlavne neskutočné odhodlanie, ktoré dnes už medzi mladými len tak nevidieť. Na ceste preteká iba tretí rok a za tento krátky čas sa dostala aj do reprezentácie na dráhe. Jej ambície pritom siahajú oveľa ďalej. Musí však prekonať zdravotné problémy a zvyknúť si aj na vyššiu kategóriu – ženy.

Streli sme sa v čase pandémie koronavírusu, ktorá zasahuje aj do jej športovej prípravy. Ako povedala, cyklistika si vlastne našla ju, pretože sa narodila do cyklistickej rodiny. Bicykel bol jej druhým ja odmalička, keďže jej otec bicykluje už dlhé roky.

„Spočiatku sme spolu chodili na rôzne preteky ako fanúšikovia. Ja som vôbec nebola športový typ a ani som nemala záujem o šport. Zmena nastala v mojich 13 rokoch, keď som začala postupne serióznejšie trénovať a športovať,“ rozhovorí sa mladá dnes už pretekárka amatérskej cyklistickej ligy.

Pre seba jediný deň

„Zo začiatku to bolo také všelijaké, lebo väčšinou som v nej štartovala ako mladé dievča sama. Potom som skúsila Slovenský pohár, na ktorý ma presvedčil ocinov kamarát. Bolo nás tam zrazu 30 a ja som na prekvapenie skončila jedenásta. Vtedy ma to naozaj chytilo, a odvtedy už pretekám,“ spomína na súťažné začiatky Andrea, ktorej sa po prvých pretekoch totálne otočil život. V týždni má jediný voľný deň iba pre seba.

„Raz máme ľahší tréning, zvyšok sú ťažšie tréningy a preteky. Potom chodievame aj na sústredenia. Tento rok ich bolo menej ako obvykle. Naposledy som bola na dráhovom sústredení so slovenskou juniorskou reprezentáciou v Prešove,“ so sklamaným hlasom hovorí o roku, o ktorom ani nesnívala. Koronavírus zasiahol, ako mladého človeka aj športovca. Pandémia spôsobila, že často musí trénovať s otcom, keďže v ich klube majú väčšinou starších cyklistov.

„Ale čoraz viac chodím s mladšími, prevažne chalanmi, z iného klubu, kde nás vedie tréner. Tam je trochu náročné trénovať popri skúsenejších a silnejších cyklistoch. Síce bojujem doslova o holý život, ale dáva mi to veľa, chcem tak dokázať viac,“ opisuje situácia, ktorú ju Covid-19 prinútil prijať. Do prípravy v rámci možností dáva všetko, veď vďaka výsledkom v pretekoch postúpila už do vyššej kategórie. práve tieto prestupy sú pre mladého športovca najťažšie. Mnohí v tomto veku odchádzajú zo športovísk do zabudnutia.

Divoké pády

„V kadetkách nás bolo okolo dvadsať, ale prestup do vyššej kategórie nezvládlo veľa. Teraz už pretekáme spolu so ženami, pričom klasifikáciu máme ako juniorky oddelenú. Teda juniorky zvlášť a ženy – tie sú skúsené a oveľa lepšie pretekárky. Štartujeme aj s kadetmi, ktorí sú celkom divokí a hneď po štarte bývajú pády, takže je cítiť, aké je to nebezpečné,“ hovorí mladé dievča, vegetariánka, ktoré rovnako ako v iných športoch popisuje rozdielne situácie medzi vekovými kategóriami.

„Preteky som mávala do 50 km, ale teraz okolo 70. Dosť veľký šok bol po karanténe, keď som začala ako juniorka jazdiť kritériá so ženami, ktoré majú navyše aj ťažšie prevody (ja mám 52/14). Predtým boli 12-kilometrové trate, teraz musím zvládnuť 35,“ hovorí, nesťažuje si mladá pretekárka, pre ktorú je vyššia kategória výzvou.

Najťažšie znáša jediné, že sa v týchto dňoch nemôže pre pandémiu pripravovať tak, akoby si predstavovala. Nielen pre profesionálneho pretekára je to trauma, svoje sny majú aj mladí amatéri, ktorí si ale v týchto dňoch len s ťažkosťami môžu povedať, že do prípravy dali všetko. Nedali a nie je to ich vinou. O ich bytí a nebytí totiž rozhodujú epidemiológovia a nie ich príprava a výsledky.

„Počas korony som nevedela, či vôbec nejaké preteky budú. Vždy na začiatku sezóny si spisujem kalendár a podľa toho sa pripravujem na tréningu. Či už na časovku, roviny alebo kopce. Aby som sa udržala vo forme, jazdila som iba veľa kilometrov, avšak bezcieľne. O prvých pretekoch som sa dozvedela dva týždne vopred. Pritom asi dva-tri týždne trvá, kým sa dostanem do intenzity, treba sledovať tepy a pod.,“ so smútkom v hlase hovorí mladá pretekárska nádej Slovenska, ktorej sa vďaka koronakríze rúca svet.

Aďa iba minulý rok najazdila okolo 8000 kilometrov, tento rok mala v pláne trochu viac, no zdravotné problémy jej prekazili plány. Momentálne je na 7000.

Stav bezmocnosti

Ako tvrdí, nikdy takýto stav bezmocnosti necítila, vždy sa pripravovala cielene a na maximum, dnes však nevie, čo bude zajtra. Nikdy na preteky nenastupovala s tým, že by niečo v príprave podcenila. Dnes ten pocit nemá, pretože vlastne ani nevie ako sa má pripravovať, okrem toho, v príprave jej nepomohli ani zdravotné problémy.

„Nikdy som doteraz prípravu nepodcenila, Vlastne raz, keď som prvýkrát dostala kozu (špeciálny časovkársky bicykel), nevedela som klopiť zákruty, pršalo a pokazila som preteky, lebo som s tým nebola zžitá. Keď na nej dlho nesedím, je to celkom iné. Vždy pred časovkou chvíľu trvá, kým si zvyknem,“ priznala Aďa.

Do vyčerpania

Aj jej výkony, tak ako všetkých vrcholových športovcov, bývajú na hranici ich fyzických síl. Rovnaké pocity, že to už viac nejde, prežíva aj Aďa.

„Počas pretekov sa snažím sústrediť na dýchanie a na technické veci. Ale keď som v balíku, musím byť v strehu, stále myslieť a sledovať všetko okolo seba. Keď idem osamotene, už mám v hlave všeličo možné. Cyklistika je ťažký šport, ale krásny. Som dosť namotivovaná, nestalo sa, že by sa mi nejako nechcelo. Ak sa náhodou počas pretekov prihodí, že už-už ma súperky utrhnú, tak myslím na to, že keď jednoducho chcem byť ako ony, tak musím zamakať a snažiť sa. Veľmi sa nemotivujem, ale keď vidím okolo seba ľudí, ktorí tvrdo pracujú a snažia sa niečo dosiahnuť, dosť ma to povzbudzuje,“ prizná cyklistka, ktorú lepší motivujú k ešte lepším výkonom.

S inými bicyklami na iné terény

Aďa okrem cesty jazdila aj cyklokros a dráhu. Na dráhe v stíhačke je vicemajsterka Slovenska. „Moja anatómia pritom nie je na dráhu vhodná, ale baví ma to. Minulú sezónu som jazdila tiež cyklokros, ale skôr len preto, aby som to skúsila,“ zasmeje sa sympatická reprezentantka Slovenska.

„V dráhovej reprezentácii som bola minulý rok ako kadetka, na sústredenie ma zobrali aj tento rok, ale bohužiaľ som kvôli zdravotným problémom a nedostatočným výsledkom vypadla. Čiže táto sezóna bola veľmi slabá z mojej strany. Výsledky neboli vôbec také, ako predtým.  Môj sen dostať sa do reprezentácie a ísť na reprezentačné výjazdy sa trochu skomplikoval. Pevne však verím, že o rok sa aspoň na jeden nejaký výjazd dostanem. Treba sústavne dobre jazdiť, aby si ma všimli reprezentační tréneri,“ zvážnie Andrea, ktorú už v mladom veku život skúša tak, ako mnohých dospelých po tridsiatke.

Nevzdáva sa rovnako, ako v živote dospelí. Životné komplikácie a prípadný neúspech ju neodrádzajú, naopak nakopnú dopredu. Mladá športovkyňa sa totiž nechce zaradiť do šedého priemeru.

Priemernosť nestačí

Má svoje sny a urobí pre ne všetko. Možno to nakoniec nevyjde, ale aspoň bude mať pocit, že pre to urobila v živote maximum. Tak rozmýšľa mladé žieňa, ktorému priemernosť nestačí.

Na šport, ktorý si vybrala aj vďaka rodine nedá dopustiť. Napriek tomu, že je mimoriadne fyzicky náročný, stáleho ho považuje za celkom romantický a zážitkový.  

„Nesúvisí to síce s priamo s  pretekaním, ale v začiatkoch som išla Cyklojazdu Trnava – Rysy, vyše 300 km. Fakt som sa bála, či to vôbec prejdem. Akurát som oslavovala 15. narodeniny a podmienkou účasti bol práve tento vek. Bolo to nakoniec super, asi 200 účastníkov, niekoľko zastávok na občerstvenie a torta pre mňa. Atmosféra bola o to väčšia, že mi všetci začali spievať k narodeninám,“ spomína Andrea Filová na preteky, na ktoré vlastne nikdy nezabudne.

Aďa sa zatiaľ teší z výsledkov po Slovensku, ale určite nepatrí medzi tých, ktoré by ju uchlácholili.

„Tak za túto nešťastnú sezónu ma potešilo asi to, že som vicemajsterka Slovenska na dráhe. O to viac si to vážim, že ma predbehla iba naozaj úspešná a talentovaná pretekárka, ktorá má šancu dostať sa do profesionálov,“ na môj tlak zo seba vydá Aďa, ktorá pôsobí skromne.

„Za minulú sezónu ma potešilo asi tretie miesto na Majstrovstvách Slovenska v časovke do vrchu. Veľmi som sa vtedy tešila. Vôbec som nedúfala, že dokážem predbehnúť tie baby, čo som nakoniec porazila. To bol najkrajší výsledok minulej sezóny,“ spomína na časy, keď sa ešte na preteky mohla pripravovať plnohodnotne bez Covidu.   

“Naozaj, veľmi si cením pódiové umiestnenia zo SP v cestnej cyklistike z minulej sezóny. Veľmi som sa tešila napríklad z 3. miesta na MSR v časovke do vrchu. Na dráhe to bolo určite víťazstvo SP v stíhacích pretekoch jednotlivcov alebo tohtoročné striebro na MSR v tejto disciplíne. Možno sú to malé úspechy, ale veľmi si ich cením,” povedala gymnazistka, ktorá jazdí za Cyklistický klub AB Sereď, ale veľkú časť tréningu absolvuje s Cyklistickým klubom Olympik Trnava.

Oddych ako luxus

„Najviac ma inšpiruje Orla Walshová. Začala s cyklistikou neskoro, mala zlý životný štýl a teraz je v reprezentácii Írska, trénuje šprint a je niekoľkonásobná národná majsterka, prekonala rekord. Je úžasný príklad toho, ako sa dá vypracovať z mínusu naozaj vysoko,“ hovorí mladá cyklistka, ktorá si nemôže dovoliť oddychovať v takom štýle ako bežný mladý človek.

„Väčšinou si nemôžem oddýchnuť viac ako tri dni, lebo potom jednoducho nemám čo robiť a bezcieľne sa prechádzam po dome. Ale inak rada maľujem,“ zasmeje sa vyšportovaná mladá žena, juniorka.

„Cyklistika je ťažká a treba byť veľmi odhodlaný, ale oplatí sa to. Naozaj,“ zvážnie na záver športovkyňa, ktorej najväčšou túžbou je reprezentovať svoje rodné Slovensko.

Autorka textu: Alžbeta Nahálková, stážistka Dalito.sk, študentka druhého stupňa štúdia na FMK UCM v Trnave

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)