Eugen JURZYCA: „Hlasoví asistenti ako je Alexa alebo Siri, nás celý čas počúvajú. Aj naše súkromné rozhovory.”
Stretli ste suseda, s ktorým ste prehodili vonku pár slov o tom, ktorá kosačka na trávu je lepšia. Mali ste pri sebe mobil. Vrátili ste sa domov, niečo hľadali na mobile a ten vám začal pred oči podsúvať reklamu na kosačky. Máte pocit matrixu a nechce sa vám veriť, že to takto môže fungovať? Máme pre vás zlú správu. Zatiaľ totiž nikto nevyvrátil, že to tak nie je. Môže to tak fungovať, aj keď sa mnohí tvária, že to tak nie je. Tou najhoršou správou je, že ak to tak naozaj je, môžu si za to používatelia internetu sami.
S osobnými dátami ešte vo väčšom začali narábať nielen sociálne siete, ale aj Google. A to napriek novej legislatívne GDPR, ktorú prijala Európska komisia. V poslednom čase sa roztrhlo vrece s Cookies, ktoré vám nedávajú inú možnosť ako s podmienkami spracovania osobných údajov súhlasiť, ak si chcete z portálu prečítať aspoň vetu.
Americké monopolné giganty tak zo dňa na deň viac obmedzujú snahu chrániť osobné údaje používateľov. A to napriek opatreniam únie.
Eugen Jurzyca, bývalý minister školstva, nominant SDKÚ-DS, od roku 2019 poslanec Európskeho parlamentu, líder kandidátky SaS, je členom frakcie ECR, členom Výboru pre vnútorný trh a ochranu spotrebiteľa (IMCO), náhradníkom Výboru pre hospodárske a menové veci (ECON) aj členom Delegácie pre Strednú Áziu a Mongolsko.
Aj o tom, prečo si za zneužívanie osobných dát môžeme aj sami a kedy a prečo robí chyby aj Európska únia. Prečo by sme o ochrane osobných údajov mali hovoriť viac a všímať si viac aj rozhovory, ktoré ponúka aj Dalito.sk.
- Reklama nás všetkých „otravuje“, no vďaka nej sú niektoré online služby finančne bezodplatné.
- Nie je správne ak štát nedokáže uchrániť vlastné aplikácie.
- Ak máte rodinné fotky v obývačke je na vás, koho do obývačky pustíte.
- Je dobré, že sa aj na tieto veci pýtate, pretože aj vďaka tomu si možno veľa ľudí tie ochranné nastavenia nájde.
Únia sa už vraj odmieta iba prizerať na totálny rozvrat ochrany osobných údajov používateľov a jej obyvateľov, či si to už uvedomujú alebo nie. Opäť vraj pripravuje nové opatrenia. Aké? Dnes si na internete už neprečítate takmer ani riadok bez toho, aby ste (ne)dobrovoľne súhlasili so spracovaním osobných údajov.
Systém a monitorovanie ochrany osobných údajov v únii nie je dokonalý, avšak nesúhlasím s tvrdením, že je v totálnom rozvrate. Myšlienku potreby legislatívnej ochrany osobných údajov považujem za správnu. Je potrebné stále zdôrazňovať, že každého osobné údaje majú hodnotu a môžu byť zneužité. Na systéme nastavenom GDPR je určite čo zlepšovať, či už lepším nastavením pravidiel alebo ich lepším vymáhaním. Európska Komisia pripravuje novú komplexnú úpravu digitálnych služieb, pričom sa predpokladá, že nové pravidlá dajú každému spotrebiteľovi viac kontroly nad vlastnými dátami, tak, aby každý rozumel, komu dáva súhlas na aký zber dát.
Doteraz pravidiel na ochranu prijala viac, ale vyzerá to, že v reálnom živote ide skôr o kozmetické riešenia. Veď giganti ešte viac pritvrdili a dnes si už akoby s našimi dátami robia úplne čo chcú.
Mám niekedy pocit, že chceme, aby všetko spravila EÚ a my len nečinne čakáme, čo sa bude diať. Málo sa vie napríklad o tom, že aj vďaka otvoreniu verejnej diskusie o zbere dát je už dnes možné na Facebooku alebo Google vypnúť si sledovanie aktivity na tretích stránkach. Často kritizujeme, že si na internete pozeráme nové tenisky a obratom nám Facebook zobrazuje reklamu na tento tovar. Ale toto všetko už dnes vieme obmedziť v nastaveniach. Zaujímavé by boli čísla, koľko čitateľov to má vypnuté a koľkí o tejto možnosti vedeli. Je ale pravda aj to, že to v nastaveniach môže byť pre niektorých používateľov náročné nájsť. V nových pravidlách, ktorých návrh by mala Európska komisia predstaviť začiatkom decembra tohto roku, komisia zatiaľ zvažuje viacero možností. Jednou z nich je povinné prednastavenie nulového zberu dát, pričom tie sa budú zberať len vtedy, ak si to v nastaveniach povolíte. To by mohlo zjednodušiť i prístup k nastaveniam o zbere dát.
Čo ale v prípade, ak to niekomu nevyhovuje už dnes?
Viem, že to, čo teraz uvediem je nepopulárne, ale je to realita. Pokiaľ niekomu nevyhovuje aktuálna politika zberu dát, služby gigantov nie je nikto povinný využívať. Sú to súkromné služby, za ktoré platíme práve vybranými údajmi. Je potrebné odlišovať medzi využívaním a zneužívaním dát používateľov online služieb. Reklama nás všetkých „otravuje“ no vďaka nej sú niektoré online služby finančne bezodplatné. Bude zaujímavé sledovať, či legislatívna zmena pravidiel zberu dát neovplyvní kvalitu a cenu týchto zatiaľ bezplatných služieb.
Možno by bolo dobré viac sa pýtať…
Veľmi zaujímavý by mohol byť napríklad verejný prieskum s otázkou, či sú používatelia online služieb ochotní za niektoré doteraz bezplatné služby platiť peniazmi či vybranými dátami a pokiaľ áno, ktorými. To sú podľa mňa relevantné otázky, ktoré sa je potrebné pýtať a na základe ktorých používatelia online služieb pochopia hodnotu dát, nastavia si osobné preferencie a limity toho, čo sú ochotní o sebe prezradiť a za akých okolností. Základom bude výrazne vyššia transparentnosť, t.j. aby sme presne vedeli, aké dáta o nás zbierajú, s čím súhlasíme, a čo už nie sme ochotní akceptovať. Už dnes viem povedať, že transparentnosť bude jeden z hlavných pilierov pripravovanej legislatívnej zmeny. Bude to aj moja priorita.
Dnes už dokonca na to, aby ste mali firemný FB musíte FB (e)poslať svoje doklady. Bez FB už podstate ani mnohí nemôžu podnikať. GDPR pritom už vyzerá ako lacný ťah EÚ, pretože giganty si s našimi dátami aj tak robia čo chcú.
Firemný Facebook a identifikácia firemného používateľa. Treba rozlíšiť, že nejde o spotrebiteľa ale o firmu, ktorá si napríklad od Facebooku kupuje reklamu. Toto sme riešili aj v návrhu správy Európskeho parlamentu o digitálnych službách. Žiadali sme, aby každá platforma vedela, s kým obchoduje, aby si spotrebitelia vedeli uplatniť svoje práva aj napríklad voči predajcovi, ktorý vám predal nebezpečný výrobok. V rámci debaty sa spomínala aj možnosť, že za nebezpečné výrobky predávané cez Facebook alebo Amazon by platformy sami mali niesť zodpovednosť v prípade, ak nie je možné skontaktovať predajcu. V tom prípade je iba pochopiteľné, prečo chcú platformy od predajcov doklady. Otázkou však nie je to, či je potrebné predajcov na platformách preveriť ale skôr to, ktoré informácie od nich žiadať a či sú tieto informácie platformou adekvátne chránené. Ak chceme, aby nás EÚ alebo štát chránil, musíme na konci dňa vedieť, kto pravidlá porušil.
EÚ už od februára 2019 vie, že ľudí sledujú cez GPS, ktoré musia mať používatelia non-stop zapnuté, ak sa chcú dostať k svojim účtom. Je normálne, aby to EÚ riešila už takmer dva roky a absolútne proti sledovaniu občanom EÚ ešte nezakročila?
Treba povedať, že sledovanie bez povolenia používateľom je dnes v EÚ nezákonné, preto je nesprávne hovoriť, že sa to deje bez akejkoľvek odozvy. Väčšina vyšetrovaní prebieha práve od roku 2018, odkedy platí GDPR smernica, ktorá dáva možnosť pokutovať firmy až do výšky 4% ich ročných globálnych tržieb. Poďme na váš príklad. Podľa mňa máte na mysli prípad Google z roku 2018, kedy vedci z Princeton University zistili, že Google zbiera dáta o polohe, aj keď mu na to používateľ nedal súhlas. Problém tohto prípadu je, že aj keď Google prestal sledovať polohu, neprestal sledovať aktivitu v sekcii „Web & App Activity”, pri ktorej zbiera aj údaje o polohe. Takže Google sa bránil, že používateľov nesleduje stále, „len“ pri každej aktivite. Aj toto nastavenie sa dá vypnúť, ale práve publikovanie zistení nás na to upozornilo. Tento prípad je preto o tom, že ľudia nepoznajú všetky špecifiká aplikácií a nastavenia zariadení, na ktorých aplikácie používajú. Verím, že sa podarí nastaviť nové pravidlá tak, aby sme dosiahli vyššiu mieru transparentnosti aj v tomto smere. Uvidíme tiež, aké výsledky prinesie vyšetrovanie írskych regulátorov, ktorí vedú vyšetrovanie tohto prípadu, keďže Google má svoju centrálu práve v Írsku. Je ale dobré, že sa aj na tieto veci pýtate, pretože aj vďaka tomu si možno veľa ľudí tie nastavenia nájde a zmení podľa svojej preferencie. Spoločenská debata je pri každej veľkej téme dôležitým prvkom pre zmenu.
Politici sa akoby tvária ako chránia naše údaje, pritom samotný štát ich “vypúšťa“ do sveta. Dokonca tie najcitlivejšie do éteru, pretože nedokáže vyvinúť bezpečnú aplikáciu. Je to normálne?
Správne to určite nie je. Predpokladám, že narážate na medializovanú bezpečnostnú chybu pri zozname testovaných ľudí na COVID19. Súhlasím že, štát by mal mať kvalitnú kontrolu zabezpečenia údajov.
Áno, ide o únik týchto údajov. Ako má teda občan veriť politikom, keď oni samotní nedokážu chrániť ani tie najcitlivejšie informácie?
Občan má na výber, komu bude veriť, za koho bude vo voľbách hlasovať. Má možnosť si overiť, či volebná kandidátka a program danej strany ponúka odborníkov a riešenia na tie oblasti, ktoré ho zaujímajú. Ak nie, znižuje sa šanca, že túto oblasť budú riadiť správne a bez chýb.
Viem, že sa tejto téme aktívne venujete aj na pôde Európskeho parlamentu. S akým výsledkom?
Ja som sa téme aktuálne venoval v Európskom Parlamente, a viem povedať, čo som presadzoval. Koho to zaujíma viac, odporúčam navštíviť môj Facebook profil. Môžem spomenúť aspoň pár príkladov, čo sa mi aj reálne podarilo presadiť do správy Európskeho parlamentu o digitálnych službách, ktorej som spolutvorcom a ktorá by mala byť jedným zo zdrojov nového návrhu Komisie:
- Maximalizácia úžitku spotrebiteľov – aby sme pri ochrane spotrebiteľa neprichádzali s opatreniami, ktoré zvyšujú povinnosti pre podnikateľov bez ohľadu na dopad na celý trh. Teoretický príklad, 40 ročná záruka na autá znie fajn, no takéto autá by boli o toľko drahšie, že to celkový úžitok spotrebiteľov zníži.
- Najprv analýzy – aby EÚ zavádzala iba také pravidlá, ku ktorým má analýzy a ktoré sú naozaj potrebné. Aby sme si boli istí, že nové pravidlá fungovanie platforiem zlepšia a nie naopak.
- Aby bolo zrušenie konta na sociálnej sieti alebo platforme rovnako jednoduché, ako jeho vytvorenie. Dnes je zrušenie konta pre niektorých používateľov často tak náročné, až si to zrušenie spotrebiteľ rozmyslí.
Nech sa páči, niekoľko ďalších praktických príkladov, ktoré sú tiež v správe obsiahnuté:
- aby si spotrebiteľ mohol vybrať jednu aplikáciu na písanie správ, ktorá mu najviac vyhovuje a bude môcť napísať aj kontaktom na iné aplikácie (tzv. interoperabilita)
- aby platformy neobsahovali dlhé podmienky používania, ktoré nikto nečíta – navrhuje sa zaviesť povinnosť písať podmienky aj so zhrnutím tak, aby im rozumel aj bežný spotrebiteľ,
- ustanovenie presných pravidiel ako sa brániť, aby bol odstránený príspevok (komentár) napr. na sociálnej sieti vrátený naspäť v prípade, že neporušuje zákony.
Vraj trend je nahrádzať klasické rodné čísla anonymnými kódmi. Je to správna cesta a významne to môže obmedziť rôzne zneužitia a krádeže identity. Naozaj môžeme hovoriť o trende, keď všetko trvá tak dlho, že už o chvíľu ani nebudeme mať čo chrániť, lebo všetko je už verejné a GDPR je ako roztrhaný kalendár na „cucky“?
Správnou cestou je tie dáta chrániť tak, aby sa k nim nikto neopravený nedostal. Či už sa jedná anonymné kódy, o rodné číslo alebo číslo účtu.
Svet šokoval dokument „The Social Dilemma“. Aj vás, alebo ste o tom vedeli?
Každopádne, filmy prispievajú k celospoločenským diskusiám. A až keď sa začneme aj o tieto témy ako spoločnosť zaujímať, vieme veci posunúť k lepšiemu. Ako som spomenul vyššie, v Európskom Parlamente som pracoval na správe o Digitálnych službách, ktorá sa dotýka práve nastavenia nových pravidiel pre všetky platformy a online služby: od sociálnych sietí ako Facebook, cez vyhľadávače (Google, Bing), až po online trhoviská (Amazon, AliExpress) alebo ostatné platformy ako je Airbnb. Aj na základe výsledku tohto vyše pol ročného procesu v Európskom parlamente pripraví komisia návrh nových pravidiel pre fungovanie online služieb, preto rozhovory o téme lákali pozornosť zahraničných médií. No nemal som pocit, že slovenských občanov či médiá téma zaujíma. Pripomínam, že všetky informácie od správy až po pozmeňovacie návrhy vrátane mojich kontaktných údajov sú verejne dostupné na stránke Európskeho parlamentu, dokonca preložené do slovenského jazyka. Myslím si, že základným predpokladom toho, aby sme mnohé oblasti vedeli riešiť je zvýšenie povedomia verejnosti, čomu určite pomáhajú aj vami spomínané filmy.
O obchode s osobnými dátami a doslova o sledovaní hovoria inžinieri, ktorí aplikácie vymýšľali. Existuje dnes vôbec niekde na planéte ešte miesto, kde sa človek môže schovať? Váš parlamentný kolega Štefanec pre Dalito povedal, že internet nám všetkým dal obrovskú slobodu a je len na nás ako s ňou naložíme. Tak ako s ňou máme naložiť, keď nás už vlastný počítať počúva a vidí aj so zalepenou kamerou?
Myslím, že pán Štefanec má pravdu. Sloboda výberu však vyžaduje aj prevzatie zodpovednosti za vlastné činy. Sami by sme mali citlivejšie vnímať, kde a komu poskytujeme údaje. Vypnutie sledovania aktivity mimo Facebooku má nastavené podľa mňa naozaj minimum ľudí. Iné moderné technológie, napríklad hlasoví asistenti ako je Alexa alebo Siri, nás celý čas počúvajú aby zistili, či ich zrovna nejdeme osloviť s nejakým pokynom. Počúvajú teda aj naše súkromné rozhovory.
Preto je voľba zase na nás. Môžeme využívať tieto služby s tým, že nás počúvajú ale nemáme istotu, že tie dáta nevyužívajú aj mimo nutného, napríklad na reklamu topánok, o ktorých sme sa rozprávali. Alebo si počkáme najprv na zákony, ktoré nás budú chrániť pred zneužívaním týchto údajov napríklad na spomínanú reklamu. No aj regulácia so sebou prináša množstvo rizík nakoľko nie vždy sa zákonodarcom podarí nájsť správnu rovnováhu medzi ochranou a slobodou občanov. Veľa ľudí žiadalo štát, aj EÚ, aby sa lepšie chránili osobné dáta. Potom prišlo GDPR a hneď na to aj vlna kritiky na toto nariadenie.
Momentálne sme v štádiu, keď nás do aplikácií núti aj štát, dokonca si ľudia musia kupovať inteligentné telefóny, aby ich mohol sledovať. To je naozaj ochrana súkromia? Sú ľudia, ktorí sú predsa k súkromí takí zodpovední, že práve preto takéto telefóny odmietajú. Môže do toho štát obyvateľov nútiť, aby ich vymenil za inteligentné? A potom ešte štátu aj uniknú najcitlivejšie dáta ich používateľov?
Štát k tomu nikoho nenúti, ak máte na mysli e-Karanténu, bola to len možnosť ako sa vyhnúť štátnej karanténe. Pokiaľ viem, táto aplikácia fungovala nakoniec len niekoľko dní. Krízu v tomto rozsahu sme tu nemali. Je dobré prinášať riešenia a nemôžeme počítať s tým, že pri takejto kríze pôjde všetko bezproblémovo. Preto si nemyslím, že je správne zovšeobecniť chyby spravené počas takejto krízy.
Sietnice, otlačky, fotografie tváre … toto všetko si už vyžadujú aj rôzne štáty EÚ, neprehnali to už? Tvrdenie, že sú štátne aplikácie bezpečné je niekoľkokrát predsa prelomili hackeri…
Je to otázka hľadania rovnováhy. Na jednej strane máme právo na súkromie, na druhej strane chceme bezpečnosť na uliciach a rýchlo vedieť odhaliť teroristov. Efektívna ochrana a plnenie úloh štátu vyžadované občanmi predpokladá zásahy štátu do práv jednotlivca, ktoré však musia byť proporcionálne. Preto potrebujeme určiť, ktorá forma obmedzenia slobody jednotlivca prispieva k ochrane verejného záujmu a v čom ide štát nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu týchto záujmov. Na konci dňa musíme hodnotiť celkový dopad: je daná technológia prínosom pre spoločnosť prevažujúca možne riziká? Ak je odpoveď áno, tak pracujme na tom, aby sme tie riziká minimalizovali. Pri návšteve najchudobnejších krajín vám nikto nebude skenovať sietnicu, asi ani nebudete mať signál a teda nezanecháte žiadnu digitálnu stopu, napriek tomu bezpečne sa tam, aspoň podľa niektorých indexov, cítiť nebudete. Druhý extrém je Čína, tam vás naozaj skenujú „na každom rohu ulice“. A vy nemáte na výber s tým nesúhlasiť. Osobne si myslím, že Európa je v otázke rovnováhy medzi slobodou, anonymitou a bezpečnosťou na tom dobre.
Mnohí sú dnes už presvedčení, že EÚ hasí problémy Európanov neskoro, neflexibilne a hlavne akoby na oko. Pandémia ukázala jej neschopnosť prijať jednotné opatrenia pre Európanov. Nie je to podľa vás hanba, že tak slabo chráni vlastných obyvateľov pred aj pomýlenými krokmi jednotlivých krajín a ich vlád?
V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že EÚ nie sú oni, EÚ sme my, je to 27 členských štátov, ktoré spolu spolupracujú, komunikujú a majú k tomu vytvorenú infraštruktúru. Následne tu máme otázku právomoci, t.j. čo EÚ robiť môže a čo nemôže. EÚ vo viacerých smeroch nemá právomoci, lebo sme si ich legitímne nechali na národnej úrovni. EÚ nie je federácia ako USA. Zdravotníctvo je čisto naša národná záležitosť, v otázke otvárania hraníc majú členské štáty tiež vysokú mieru flexibility. Existujú pravidlá, na základe ktorých môžeme aj v Schengene zatvoriť hranice na určitú obmedzenú dobu. Nemyslím, že je správne chcieť od EÚ, aby riadila všetko a po tom, čo kríza pominie, budeme chcieť, aby nám do ničoho nerozprávala, nakoľko my si to spravíme lepšie. Európska Únia, tak ako aj Slovensko, Taliansko či Portugalsko, nebola na túto situáciu pripravená. Teraz je ale dôležité konať na základe dát a analýz, nenechať sa stiahnuť emóciami a operatívne sa učiť z chýb, ktorým sa zrejme nevieme v tejto situácii vyhnúť.
Používatelia dokola počúvajú, že problémy s monopolnýmu sociálnymi sieťami sú veľké a v Európskom parlamente sa nimi „zaoberáme“. Ľuďom však tieto nič roky nemeniace výroky už nestačia. Konkrétne, kedy a čo sa zmení?
V prvom rade treba pomenovať, čo konkrétne sú tie monopolistické problémy a potom sa pozrieť, aký je trend v dlhšom období. Vidíme, že aj sociálne siete postupne pribúdajú. Problematické je hlavne zbieranie dát, použitie týchto dát a zneužívanie tohto postavenia na trhu. Samotný monopol nie je nevyhnutne zlý, problém je vtedy, keď svoje postavenie začne zneužívať.
To ale neznamená, že rôzne zmeny neprídu skôr, pretože ak hovoríme o monopole, tak to je oblasť pre protimonopolné autority, ktoré už dnes rôzne aktivity vyšetrujú. Posledné roky pribudli viaceré rozsudky, spomeniem € 1,5 miliardovú pokutu pre Google za praktiky v online reklame alebo predošlú pokutu € 4,3 miliardy eur za prednastavený Google vyhľadávač na Android mobiloch.
Ako som spomenul. Európska Komisia má vydať legislatívne návrhy na úpravu fungovania online služieb približne o mesiac. Mala by vychádzať z verejných konzultácií, zo štúdií a správy EP, z konzultácie s členskými štátmi a podobne. Dať dokopy také množstvo údajov, názorov a nájsť to jediné „správne“ riešenie vyžaduje čas.
Niektorí si myslia, že aj nevinné fotografie zo súkromia na sociálnych sieťach sú bezpečné. Sú?
Každý má svoju definíciu bezpečnosti. Ak na ulici niekto nechá nezamknutý bicykel a spolieha sa na to, že je nezákonné ho ukradnúť a preto je to bezpečné, asi si poviete, že to je hlúposť. Podľa mňa je to podobné aj na sociálnych sieťach a všeobecne na internete. Každý používateľ by si mal nastaviť vlastnú mieru ochrany, mal by prevziať primeranú časť zodpovednosti za svoje aktivity a poznať následky týchto aktivít, čo sa týka napríklad aj zodpovednosti rodičov za online aktivity svojich detí. Podľa mňa by používatelia internetu mali byť opatrní a ostražití, proaktívne sami vyhľadávať bezpečnejšie opatrenia tak, ako to robia mimo online sveta. Od nastavení pravidiel ochrany na Facebook a Google, až po rozhodnutie, aké fotky dáte na sociálnu sieť. Môj názor je, že tak, ako by som si kúpil kvalitný zámok na bicykel, aby som predišiel krádeži, nedával by som na internet ani také súkromné fotky, ktoré by v prípade krádeže boli pre mňa citlivé. Ak máte rodinné fotky v obývačke, je na vás, koho do obývačky pustíte.
Vraj každý má právo byť „digitálne zabudnutý“ a dosiahnuť vymazanie všetkých dát o sebe z registrov aj databáz.
Toto právo naozaj vďaka GDPR máme, rovnako, ako aj právo si všetky naše dáta stiahnuť. Šéf Facebooku sám o tom vymazaní nehovoril úplne presvedčivo. Aktuálne ale tvrdia, že do 90 dní tieto dáta vymažú, prípadne časť z nich Facebook nevymaže ale anonymizuje, napríklad históriu prihlasovania. Zároveň časť dát, napríklad, ak ste niekomu napísali správu, ostávajú uložené v konverzácii toho priateľa.
Čo ale v takom prípade, ak ma k digitálnej stope naopak núti členský štát EÚ?
Minulý týždeň som zachytil správu, že do Maďarska sa bude dať ísť iba s povinnou karanténou počas ktorej vás budú sledovať cez mobilnú aplikáciu. Je to ich právo, nikto vás nenúti ísť predsa do Maďarska. Na druhej strane, digitálnu stopu zanechávate s mobilom aj bez tejto aplikácie.
Digitalizácia je nutná, ale EÚ jej jasne neurčila hranice. Máme ešte šancu dostať sa z toho von a opäť žiť ako normálni ľudia, možno aj bez digitálnej stopy ak o ňu nestojíme, dodržiavame zákony, len jednoducho si svoje súkromie vážime maximálne?
Digitalizácia napreduje naozaj rýchlym tempom a je pravda, že regulácia často reaguje s oneskorením. Príprava solídnej legislatívy, vytvorenej na základe dát a dobrých analýz si vyžaduje čas. My sami sa učíme uvedomovať a chrániť si svoje digitálne súkromie. Nespoliehajme sa len na úniu či na štát, ale pristupujme k digitálnemu priestoru zodpovedne už dnes. Každý môže zahodiť mobil a fungovať bez neho alebo môže množstvo dát o sebe zodpovedne minimalizovať. Digitalizácia mi dnes trochu pripomína beh za udržateľnosťou. Tiež sa robili a robia chyby, či už spaľovanie biomasy alebo pestovanie repky olejnej. A tiež tu platí, že sa netreba spoliehať len na štát či EÚ ale aj na občana a jeho prístup k životnému prostrediu. Výsledné predpisy budú záležať od zvolených politických lídrov. Je to na nás, ja nám Slovákom ako aj Európanom držím palce.
Pozn. redakcie: v texte sa nachádza komerčný odkaz