Takto fungujú terasy v Nórsku aj v decembri

Keď som Vianoce 2019 prežila v Nórsku bola tam strašná zima. Aspoň teda pre mňa. Miestni ju síce označovali za najteplejšiu za posledných 50 rokov, ale ja som mala pocit, že ju neprežijem. V okolí mesta síce napadol sneh, ale v meste to bola pre mňa tá najnepríjemnejšia zima, ktorá sa mi až bolestivo dostávala pod kožu. Hnusná a suchá podkožná arktická zima.  

Vystrojená najteplejšími kúskami aké mi môj kufor ponúkol, vyrazila som na slávnu promenádu Aker Brygge v Oslo. Na jar a v lete to tam milujem. Promenáda plná ľudí, spokojne posedávajúcich v kaviarňach a reštauráciách, všade pokoj, relax a oddych. Maximálne business inteligencia s kávou v ruke, ktorá si odskočila oddýchnuť z office. To je to, čo neskutočne milujem pri cestách do zahraničia. V každom veľkom meste musím na vlastnej koži zažiť atmosféru miestnych promenád. V Oslo som si to ale nevedela v decembri predstaviť. Túžila som však spoznať aj túto vianočnú atmosféru nórskeho veľkomesta. A mala som, tak ako vždy, velikánsku chuť na mušle na víne.

Od mora fúkal chladný vietor. Mrholilo tak, že som mala pocit, že rovno na mne pristávajú všetky kryštály slanej vody vo veľkosti golfových loptičiek. Bola mi taká zima, že som celkom zreteľne cítila, že ma až udierajú.

Napriek tomu som sa na promenáde prechádzala medzi pokojnými ľuďmi.  Mnohí z nich boli domáci, ktorých rýchlosť chôdze ničím nepripomínala tú moju doma. Žiadny zhon, rýchly krok domov z práce, zamračené tváre, či ruky v horolezeckých rukaviciach vyťahané od nákupov. Proste promenáda s atmosférou, akú zažívate v lete pri mori kdekoľvek na svete počas dovolenkovej sezóny.  

Reštaurácie spoza zamrznutých okien takmer praskali vo švíkoch. Čo ma však šokovalo najviac, ľudia napriek zime, hmle a mrholeniu sedeli aj na terasách, ktoré neboli takmer nijakým spôsobom chránené. Nebolo ich veľa, ale sedeli a zďaleka nielen fajčiari či psíčkari, ktorí majú zákaz vstupu celoročne.

Fascinovali ma reštauračné terasy s ľuďmi rovno pri mori, od ktorého fúka celý rok. Takmer nikde sklenená stena až po strop, za ktorú by ste sa mohli schovať pred nepríjemným, nórskym decembrovým počasím. Všade množstvo kožušín a ohrievačov, umelých krbov či reálnych pahrieb. Pravdou je, že kto mohol, sedel radšej čo najbližšie k stene reštaurácie, ale inak absolútna nórska pohoda. Bol decembrový, vianočný, piatkový večer a miestni si užívali život aj vianočné večierky akoby bolo vonku 15 stupňov Celzia.

Ako rodená kávičkárka, nedalo mi to. Chuť po káve a mojich milovaných mušliach, pre mňa v neštandardnej situácii, boli silnejšie ako ja. Vyhrabala som teda posledné zvyšky stredoeurópskej odvahy a sadla si na nórsku terasu tesne pred Vianocami aj ja. Samozrejme to nebola žiadna večera “alá France” a aj víno som rýchlejšie vymenila za čaj s rumom, ale ten zážitok za to stál.

Okamžite bolo na mne vidieť, že som turistka. Na rozdiel od miestnych som si sadla zababušená od hlavy až po päty. A vôbec som si nevedela predstaviť, ako sa za tým stolom a pri mušliach budem môcť hýbať. Po veľmi krátkom čase som však pochopila. Pod a pri ohrievačoch a v kožušinách mi ostalo tak teplo, že najprv išla dole čiapka s kožušinovým brmbolcom. Mala som pocit, že mi na hlave zbĺkne. Potom išiel dole šál, ktorý pod ťarchou tepla začal vykazovať všetky znaky nasiaknutého kvapalného stavu môjho vlastného potu.  No a na záver išla dole bunda, ktorá sa do piatich minút stala najzbytočnejším zvrškom môjho ošatenia. A zrazu…. bolo teplo. Na nohy som si hodila deku a večera na terase v kožušinách a pri krbe v nórskom decembrovom Osle pri mori sa mohla začať.

Počas večere som však prezieravo jedným okom sledovala aj fínske sauny oproti, ktoré sa hojdali na mori. Telefónne číslo na ich okamžitú objednávku bolo dostatočné veľké, aby som dovidela a v prípade krízového stavu (tesne pred mojim zamrznutím) ho vytočila miesto záchranárov. Nebolo však treba.

Je to pre mňa zážitok na celý život. Spomeniem si naň vždy, keď čítam, ako na Slovensku bojujú reštaurácie a ich zákazníci s hygienikmi aj s Covid-19 naraz. V tomto plne chápem obe strany. Hygienikov aj podnikateľov. Keď to však s gráciou dokážu v nórskom Oslo ešte aj v decembri, mohlo by to fungovať aj na Slovensku. Možno naozaj stačí len investovať do zimného chodu reštaurácie. Samozrejme, ak vôbec ešte niečo za tie dlhé mesiace nefungovania majiteľom ostalo.

Možno nás nakoniec tá korona naučí aspoň posedieť si vonku na terasách aj v decembri. Že by naozaj platilo, že všetko zlé je na niečo dobré? Možno.  Hm… hlúposť! Korona nebola, nie je a ani nebude na nič dobrá. Nikdy a na nič…