Norge Covid denník 3. deň štátnej karantény: Rúško ako nebezpečný biologický materiál

Šampanské na meniny od hotela sa nekonalo. Nevadí. Majú šancu na 50-tku o deň neskôr. Inak si už začínam zvykať. Až moc. Pod vplyvom množstva bežných hotelových hostí bez rúšok som si ho raz zabudla na chodbe nasadiť aj ja. Našťastie som nikoho nestretla. Ale mrzelo ma to takmer celý deň. Ľudia v karanténe ich totiž majú nosiť! Asi sa začínam adaptovať na nórske pomery rýchlejšie akoby sa patrilo.

Aj tie kľučky na dverách začínam už chytať ako domáci, nielen lakťom ako doma. Oblečenie mám už síce celé od dezinfekčných prostriedkov, ako všade striekajú, ale už aj tie dvere si otváram ako človek.  

Vonku je teplo. Päť stupňov. Na izbe viac než 25. Vetrám často, inak by som to neprežila. Slnko vychádza po deviatej ráno, zapadá po 15,30 hod. Asi si zvýšim dávku vitamínu D. Mám ho so sebou na polroka. Zbytočne. Môžem tu byť maximálne 90 dní. Ďalší 90 musím čakať na odchod za deťmi opäť doma. Pravidlá dodržiavam aj tu.  

Najzložitejšie sú pre mňa ako fajčiarku rána. Všade hrobové ticho a ja sa tak potrebujem vykašľať! Ale ako? Nechcem vyvolať paniku, že som už „kúpila“ Covid. Skúšala som to aj pod perinou, ale skoro som sa zadusila. Vonku pod oknami je to tiež podozrivé, počuť to až hore. Toto musím ešte dotiahnuť. Práve niekto na chodbe zakašľal! Ó Bože! Aká som šťastná, že v tom nie som sama! Covid nás naozaj naučí tešiť sa úplným maličkostiam.   

Nejako sa to tu zopsúva. Na raňajky som nedostala mlieko, „iba na výber džúsov“. Aj zeleninu mi vymenili za ovocie. Budem musieť zbehnúť na recepciu, čo to vystrájajú. Inak z raňajok som si spravila obed, z obedu večeru a z večere polnočnú. Raňajky sa totiž nedajú dojesť. Keď si predstavím, že nedojený kaviár, paštéty, džemy… vyhodia len pre to, že som v karanténe, odkladám ich radšej pre deti. Nie, nepatrím medzi paštikárov, áááni zďaleka, len nevyhadzujem jedlo. Nikdy a nikde. Viem kde je v Oslo Armáda spásy, v najhoršom to odnesiem neskôr tam.

...a stále sa točí

Vďaka cigaretám som zistila, že v karanténe sú Švédi (nefajčil, len prechádzal), Rumuni a najmä Poliaci. Aká je Poľsko veľká krajina som si naplno uvedomila až tu. Upozornenia pre hostí sú totiž nielen anglicky, ale aj poľsky. Mrzí ma, že „Východný blok“ na seba upozorňuje neporiadkom nielen okolo popolníkov, ale aj košov a pred dverami hotelových izieb. Radšej sa tvárim, že som domáca. Už sa ma Poliak spýtal, či som Nórka. Inak zisťujem, že bývam neďaleko letiska, z ktorého pravidelne odlietajú lietadlá najmä do Poľska. Nórske médiá už hlásia preplnené karanténne hotely.

Stále sa neviem vynadívať na tých nórskych dôchodcov bez rúšok, z ktorých tu evidentne nikto neurobil nesvojprávne malé deti. Pekne zaparkujú pred hotelom a šup na obed alebo večeru do hotela bez rúšok. Stále nad tým hýkam, takže hýkam cez okno asi od 11,30 hod až do 23,00. Z niektorých mám pocit, že to do toho hotela ani nezvládnu, sotva idú. A bez rúšok. Potom neustálom nielen Matovičovom kázaní je to pre mňa pohľad pre bohov, na ktorý si stále neviem zvyknúť.

Biologická hrozba

Začínam si všímať aj to, ako málo áut tu natankuje na pumpe 1 l diesel za 1,35 eur, asi o 30% drahšie ako u nás doma. Zato elektrické nabíjačky fičia na plné obrátky. Vedľa je nákupné centrum. Keby niečo, je tam aj lekáreň. Verím, že ju potrebovať nebudem.

Celkom mi to prekáža, že v Nórsku  rúško vnímajú iba ako označenie „nebezpečného biologického materiálu“. Škoda, lebo v mojich končinách som si naň už za takmer rok zvykla a ostalo mojou bežnou súčasťou života. Tu sa to zasa musím učiť naopak.  Však aj tak všetci dobre vedia, že som prišla s negatívnym PCR testom, tak čo hysačia. Ale OK, rešpektujem to. Keď si spomeniem na tú nedôstojnú hrôzu, čo predvádzala Matovičova vláda na hraniciach a v karanténnych táboroch kde nedôstojne deportovali vlastných občanov proti ich vôli, som rada, že som rada.

Veľmi ti to prajem

Prestávam cez okno odolávať obrovskej reklame na bezlepkové hamburgery z Mekáča od výmyslu sveta. Musím zistiť, ako sa obaly z neho dostali na našej chodbe do odpadkových košov. Varia tu výborne, ale mekáč je mekáč najmä pre celiatika, ktorý o takom výbere doma môže iba snívať.   

Priatelia mi píšu, ako mi to prajú. Že som našla odvahu a vypadla z toho covidového blázinca doma. Ako sa tešia, že sa konečne stretnem s deťmi. Ako mi to prajú a nie „tak v dobrom závidia“, lebo vedia, že kým oni s Covidom bojujú vo vlastných domovoch so svojou rodinou a deťmi pod strechou, ja stále bez detí a ešte aj mimo domu. S dvojtýždňovou prestávkou už od februára. Takže slovo závidieť pri mne už z úcty nepoužívajú. Vedia, že mi nemajú čo závidieť, ani v dobrom. Používajú radšej: „Ja ti to tak prajem!“  Už iba týždeň. To už predsa DÁM!!!

Štátna kontrola

Po 22,00 hodine prišli do hotela nórske úrady. V krajine sú preplnené karanténne hotely a tak vláda prijala nové opatrenie. Kto sa vie separovať mimo hotelov môže podpísať vyhlásenie a ísť tam. Potrebuje na to samostatnú izbu, toaletu, kúpeľňu a kuchyňu. Túto vymoženosť u dcéry nemám, takže ostávam v hoteli. Ak tu nejaký štátny úradník nevie po anglicky, tak to bol práve ten “môj”. Nakoniec sme sa dohodli, že aj ten papier, čo mi dával podpisovať bude v angličtine, že ho v nórčine nepodpíšem a že ponúknutý PCR test zadarmo vo štvrtok odmietam. Nie je povinný, prišla som do krajiny evidentne zdravá, tak nevidím dôvod zaťažovať nórsky rozpočet a ohrozovať aj seba ešte viac. Pochopili, prijali.

Boli úctiví, slušní, vyzerali unavene, miestami až bezradne. Miestami som mala pocit, že im to je až trápne, ale to nič nemenilo na tom, že keď som sa vrátila do izby roztriasli sa mi kolená aj vyleteli slzy. Asi zo stresu. Už som si pri nich predstavovala, ako ma za vlasy ťahajú späť na trajekt a ja sa nakoniec k deťom nedostanem. Vlasmi sa totiž vyhrážal slovenský policajt Slovenke na hraniciach, ktorá na jar nechcela nastúpiť do plného autobusu cudzích ľudí. Pritom prišla na hranice s PCR testom. To čo na jar predviedla slovenská vláda s vlastnými občanmi na hraniciach ma bude strašiť do konca života, ale to pochopí len ten, kto zažil a ten, koho sa to týkalo. Samozrejme, nórske úrady za to nemôžu akú traumu vyvolali u vlastných občanov slovenské úrady, ktorú si budú niesť do konca života. Po štátnej večernej “prepadovke” na hoteli som už nedokázala zaspať. Strašne som túžila byť už pri deťoch…

Tretí deň v karanténe inak ubehol rýchlo aj vďaka blahoželaniam k meninám. Potešili. Zachmúrila ma však priateľka, ktorú poznám 50 rokov. Stretli sme sa totiž spolu už v jasliach, keď sme nemali ani rok. Nedeľné doobedie behala po Bratislave, aby zistila, že predsa v nedeľu sa netestuje! Zalieval ju pot, zimnica, cíti sa naozaj zle. Rozlúčili sme sa s tým, že mi dá výsledok testu určite vedieť. Mám o ňu strach…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)