Norge Covid denník 5. deň v štátnej karanténe: Bohužiaľ, matrix existuje

Napriek štátnej hotelovej Covid karanténe som našla odvahu a naštartovala som auto. Už päť dní sledujem, ako som v tme pri príchode zaparkovala mimo vyznačených čiar. Neprekážala som nikomu, ale ten pohľad z okna ma iritoval. Napriek tomu, že mi nikto nezakazuje ísť von a pri dodržiavaní odstupov a nosenia rúška sa aj prejsť,  z hotela okolo recepcie som ako „vycepovaná“ Slovenka vychádzala so stiahnutým zadkom či ma niekto nezatkne.

Urobila asi 49 krokov, nastúpila do auta a preparkovala ho správne. Vypla motor a vrátila sa do hotela. Bola to zatiaľ najkrajšia a najdlhšia prechádzka po krásnej nórskej krajine odkedy som prišla. Kolená, ktoré celé dni sedia na posteli v tureckom sede mi ďakovali, akoby som vystúpila na najvyšší kopec v okolí.

Začínam sa rozčuľovať, sledujem nórske médiá

Na prvý pohľad nemám dobré správy. Takmer milión Nórov bojuje s príznakmi koronavírusu. Srandou však je, že len pripomínajú Covid, pretože v skutočnosti ide o „vianočnú alergiu“. Ani som netušila, že niečo také existuje. Podľa nového prieskumu ju má 960 000 Nórov, čo je asi o 200 000 viac ako pred rokom. „Vianočná alergia“ znamená, že ľudia majú alergické príznaky na ozdoby a vône, ktorými sa na Vianoce bežne obklopujú.

Ale táto správa ma dostala najviac. 85% Nórov je presvedčených, že spravodajstvo nórskych médií o koronavírusovej kríze im pomohlo lepšie predchádzať šíreniu infekcie.  „Výsledky ukazujú, že Nóri majú veľkú dôveru v orgány i médiá, pokiaľ ide o informácie, ktoré dostávajú o koronavíruse,“ poznamenal pre Norway Today profesor Erik Knudsen. Dokonca 43% respondentov uviedlo, že má veľkú dôveru v to, že nórski novinári a redaktori, ktorí referujú o koronavírusovej kríze, majú dostatočné znalosti, aby o nej mohli podať správne informácie. Mám pocit, že žijem paralelný matrix.

Do Nórska aj bez testu

Inak zistila som, že do Nórska vás pustia aj bez testu PCR, teda presnejšie, môžu, ale aj nemusia. Samozrejme toto som nenechala na náhodu, ako sa niekto pri naloďovaní alebo hraniciach vyspí. Ale fascinuje ma, ako tu krajina funguje na základe možností, nielen príkazov a zákazov. Toto je presne svet, po ktorom túžim 31 rokov, a ktorého sa už doma určite nikdy nedožijem. Slobodný a demokratický so zodpovednosťou. Nielen s vyhrážkami, trestami až prenasledovaním, lebo to slovenská vláda jednoducho inak nevie. Lebo si nevie poradiť s pomýlenými hlavami, ktorých je menšina, dopláca však na to väčšina. Musím si pozrieť tlačovú konferenciu po rokovaní nórskej vlády. Zatiaľ však na to stále iba hľadám odvahu. Bojím sa, že to čo uvidím mi zoberie už aj to posledné zrnko nádeje, ktoré mi od apríla ešte silou mocou ostalo. Ak vôbec. Ak to preženiem, niekedy je mi až ľúto, že už nemôžem politicky emigrovať, keďže vraj žijem už v demokracii. Možno tej európskej, slovenská má však od právnej demokracie podľa mňa mentálne desaťročia šialene ďaleko.

Bohužiaľ, matrix existuje

Čím dlhšie som tu, tým viac rozmýšľam, prečo a čím som si „zaslúžila“ to, ako sa ku mne správa moja vlastná vláda. Čo som komu urobila, keď aj mne nadával premiér do štekajúcich psov za hranicami a podobne. Prečo sa vlastne tak správa k vlastným čestným a pracovitým občanom, ktorí ju platia a má im slúžiť? Túžila som po krajine, kde sa oplatí žiť. Tohto roku som však stratila nádej, a dožiť v nej už budem iba musieť. Príliš dlho som túžila, verila, dúfala…

Prečo nami, ktorí vieme čo je demokracia so zodpovednosťou , tak opovrhujú? Čo som im urobila okrem toho, že som sa tam narodila a dodnes platím dane, odvody a iné a túžim len, aby sa ku mne správali slušne a s dôverou?

Viete, v nórskej štátnej karanténe som si iba opäť potvrdila, že nie, nie je, Nórsko len o peniazoch, ako to radi mnohí menej nároční tvrdia. Je to o ich slovenskej do neba volajúcej xenofóbii, malosti, nenáročnosti-takzvanej skromnosti, uzavretosti, niekedy až zlobe z ich vlastnej neschopnosti otvoril myseľ… Je to o ich hlavách, nie mojej, v ktorých mnohým niekto permanentne kazí software dodnes. Ako je možné, že ešte aj viac ako 30 rokov od revolúcie sú mnohí Slováci takí lacní, skromní až bezduchí, že si nevyžadujú od života a volených politikov viac?

A prečo to celé píšem? Aby niektorí aspoň tušili, ako nedôstojne na Slovensku žijeme. A určite to nie je len o rope a peniazoch. Určite. Naozaj si niekto ešte na Slovensku myslí, že keby sme mali zásoby plynu a ropy ako Nóri, že aj my by sme od Nežnej revolúcie vytvorili najbohatší Štátny fond na svete pre budúce generácie ak zdroje vyčerpajú? Naozaj si to ešte niekto na tom krásnom Slovensku myslí? Mimochodom, z krásy ešte nikto nezaplatil šeky…   

Som zlá len preto, že sa nenechám zastrašiť ani pomýliť prekrútenými akože faktami, za to že cestujem a  vidím a porovnávam a odmietam ten úpadok mysle a spoločnosti, ktorý sa šíri Slovenskom ako mor, rýchlejšie ako Covid? Naozaj to nedokážeme inak?

Sľubujem, najbližšie už napíšem o tej pani upratovačke! Ale naozaj, tomu, komu na vlasti naozaj záleží, tomu sa tu akosi automaticky, bohužiaľ, zvyšuje tlak.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)