Norge Covid denník 6. deň v štátnej karanténe: Náš koroňák, náš pán!

Ešte 3 dni a 5 hodín a objímem svoje deti. Strasie ma pri každom prirodzenom kýchnutí, najmä po návrate na izbu, keď si zložím respirátor. Začínam sa báť, či medzičasom neochorejú deti. To čo by už bolo potom všetkom čo som prekonala, aby sme nakoniec neboli spolu?! Radšej na to ani nemyslím.

Už iba tri dni a zložím rúško lebo nórskej vláde aj jej odborníkom dôverujem. Zhlboka sa nadýchnem a vyrazím do civilizovaného sveta rozvinutej spoločnosti s evidentne mentálne zrelými politikmi aj odborníkmi. Však si stačí porovnať opatrenia, výstupy aj výsledky v boji s pandémiou. (Včerajší slovenský premiér po vláde mi úplne stačil. Ak napínalo jeho na vláde, tak ja som to teda už po vláde neudržala)

Od 19. decembra platí na Slovensku nejaký divný zákaz vychádzania. Ja som ho zažila v Česku, ale iný. Taký epidemiologický. Ale tak dobre. Slovensko bude zasa prvé a jediné so zákazom vychádzania, pri ktorom sa bude lyžovať aj modliť v kostoloch. No čo už. I tak še dá. Písala som kamarátke, bože, a mne sa “akože zákaz vychádzania” skončí 20. decembra a vypustia ma do bezrúškového terénu. O čom budem preboha ja po 19. decembri písať, aby to nevnímali ako čistú provokáciu? Priateľka mi odpísala, že nech pekne píšem a veľa, lebo že ľudia práve teraz potrebujú rozprávky.

Nór, nenór, na pána

Po týždni zisťujem, že štátna hotelová karanténa v Nórsku je úplne iný civilizovaný a dôstojný level ako slovenským občanom predviedla ich vlastná vláda. Do hotela som vstupovala s tým, že tu do 10 dní zahyniem od samoty, špiny a odpadkov na izbe. Viete tak, ako nás „učili“ doma. Po slovensky.  

Nie som nórsky občan, ktorý do hotelovej karantény ani nepatrí, ak si ju vie zabezpečiť inde. Napriek tomu tu ostávam človekom so všetkým, čo k tomu patrí. Zisťujem, že hotel, v ktorom som ubytovaná funguje ďalej akoby sa nechumelilo a nie je pravdou, ako som si najprv myslela, že „koroňáci v karanténe“ majú vlastné poschodie či trakt. Normálne tu bývame s ostatnými hosťami pomiešaní po chodbách a poschodiach. Pekne vedľa seba: izba s „koroňákom“, izba bežného hosťa, koroňák, nekoroňák, koroňák, nekoroňák…  

A tak ku mne pristupuje aj pani upratovačka. „Prajete si upratať? Potrebujete uteráky? Chcete vymeniť posteľnú bielizeň? Netreba vám niečo doplniť?… Pýta sa slušne každý deň v rukaviciach a rúšku postupne po izbách s koroňákmi aj bez. Žiadny skafander, ale hotelová rovnošata. Jej usmievané oči spod rúška sú mojou modlou, na ktorú sa teším každý deň, aj keď od nej vlastne nič nepotrebujem.

Zbytočne to s tými hotelovými službami nepreháňa. Stačí, ak mi vynesie kôš, uteráky som si nechala vymeniť iba raz. Čoskoro príde aj na doplnenie hotelovej drogérie. Normálne vstupuje do izieb, niekedy aj s kolegyňou bez rúška. Ja na izbe s respirátorom a oni v nej. Normálne urobia čo potrebujem či tam som, alebo si idem pred hotel zapáliť jednu z vypočítaných cigariet, aby mi ostali na každý deň.

Keď som si predstavila, že smeti rozdeľujú rovno z koša na odpadky na izbe, začala som plast a plechovky separovať sama. Na ich očiach a správaní vidím, že to ocenili. Keď sa stretneme na chodbe či schodoch, panie upratovačky počkajú kým prejdem.  

Dezinfekcia tu všade tečie prúdom. Neviem čo používajú, ale vôbec ju necítiť. A keď, vonia skôr ako interiérový parfum. Pani upratovačka ňou postrekuje a dezinfikuje aj stolík na chodbe, ktorý máme všetci hostia spoločný. S kávou, čajom, mliekom a vodou. Vždy všetko poctivo vystrieka akýmsi postrekom, ktorý na potravinách ani pohároch necítiť. Ak si niekto nalieva kávu či čaj, druhý čaká v predpísanej vzdialenosti.

Vedela som, že nórska štátna karanténa bude iná, ale že až tak diametrálne ma prekvapuje každý deň. O to viac, že čísla pozitívnych tu majú stále pod kontrolou a verím, že to tak aj ostane. Takže si tu žijem podľa nórskeho karanténneho pravidla: „Náš koroňák, náš pán!“

Inak do hotela prišla flotila stavebnej firmy na školenie. No čo vám poviem, iný kraj, iný mrav. Aj tu sú povolené akcie len do 10 osôb, možno boli rozdelení vo viacerých miestnostiach kongresového centra. Neviem, ale žasla som a rozmýšľala, prečo to niekde ide a inde nie. Predpokladám, že sa naobedovali rovnako, ako všetci hostia, ktorí denne bez rúšok prichádzajú do hotela na obed, či večeru.  

Spoločne v reštaurácii

Strašne mi chýbajú deti. Neviem sa už dočkať, kedy ich objímem. Kedy vystískam vnučku, ktorá medzičasom už začala hovoriť. Neviem sa už dočkať ani toho, ako spoločne ešte pred Vianocami dodatočne oslávime moje meniny a narodeniny v našej obľúbenej 400 ročnej reštaurácii. Chodievame tam vždy, keď pricestujem. Vždy. Bude to pre mňa po tej stredoeurópskej reštauračnej Covid šikane ako sen. Zažiť s rodinou chvíle, ktoré tak milujeme. Áno, aj v „našej“ prenádhernej reštaurácii, kde sa zastavil čas, ale len naoko. Na to, aby ste tam zažili neuveriteľnú atmosféru sa musíte objednať dostatočne dopredu. Inak je vždy obsadená. Aj teraz, počas nórskych epidemiologických opatrení proti šíreniu novému koronavírusu. Ale aj na to som myslela mesiace dopredu.

Naposledy, v prítmí kráľovskej atmosféry a sviečkach na stole som si nasadila okuliare, aby som videla na menu. Malinká vnučka v stoličke sa rozplakala, zľakla sa ma v okuliaroch. Verím, že o tri dni ma spozná, lebo sa k nej vráti jej bestemor. Už sa teším, ako ju budem voziť do a zo škôlky, kde nastúpila 1. mája a kde to miluje. Z domu som priviezla aj babkovskú autosedačku. Jednoducho, dokonalo naplánovaná cesta za deťmi.

P. S.: Nórsky zdravotný úrad už do obcí zasiela injekčné striekačky a ďalšie vybavenie, aby boli pripravené po príchode prvých koronavírusových vakcín. Vakcínové vybavenie distribuuje podľa počtu obyvateľov.  Nórsko dostane aspoň 500 000 dávok vakcíny od Pfizer v prvom štvrťroku 2021. Väčšina sa sťažuje, prečo na úvod tak málo a ešte aj neskoro.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)