Norge Covid denník 8. deň v štátnej karanténe: Karanténa ako odmena

Tak som sa teda podľa pokynov pani nórskej úradníčky Gréty presťahovala. Zaplatila alikvótnu časť za osem nocí v jednom hoteli a odšoférovala si to sama do druhého v prístave v meste. Presne podľa pokynov obce, pekne bez policajnej a armádnej kolóny a skafandrového blikajúceho a neviem akého ešte sprievodu „nebezpečného biologického nákladu“.

Dokonca som sa po mesiacoch aj namaľovala, ani neviem prečo, mala som iba taký tušák, že to bude teraz asi vhodnejšie. Vyčistila a prekrémovala si aj čižmy, aby som bola za dámu.  

Na recepcii vyplatila všetko, čo mi nórska vláda v karanténe nepreplatí, teda zvyšné pivo a víno, uistila sa, či aj tie tony bezlepkových palaciniek som dostala od nich ako prezent. Napadlo mi, že keď ma z tejto karantény vypustia, na slobodu sa budem plaziť ako vyžratý tuleň, ktorý to so zásobami tuku na zimu prehnal.

Personálu poďakovala za skvelý pobyt. Nejako podozrivo sa mi ospravedlňovali za veľkosť izby, ktorá mi vôbec neprekážala. Však som tam nebola predsa na dovolenke, ale v karanténe.

O desať minút som bola tam, kde ma zaviedla GPS. Spomalila pred hotelom a išla radšej ďalej. Stále intenzívnejšie nadávanie mojej kamarátky GPS ma nakoniec prinútilo sa tam vrátiť opäť. Nahla som sa cez čelné sklo, pozrela sa na budovu hotela a neverila vlastným očiam. Vyhŕklo zo mňa: „Čo ti j…?!“ Vulgárne som sa pýtala v aute do éteru. (Kamarátka, ktorá na svet priviedla dieťa s IQ 145 ma upokojila, že najviac nadávajú ľudia s vysokým IQ) Toto ako myslia vážne? Otázky nemali konca. OK, tak dobre, Tomečková, keď musíš, tak musíš! Zasa brániť sa nebudem.

V spätnom zrkadielku som si ešte skontrolovala make up, schytila dvadsať nádherných ruží, ktoré mi do pôvodného hotela zaslala kamarátka Alexandra, schytila kabelku a na dámu vplávala do najluxusnejšia hotela v širokom okolí.

S ružami som budila pozornosť. Respirátor naznačoval, že som „biologická atómová zbraň zo Slovenska“, ale tie ruže urobili zo mňa hviezdu. Skôr, ako som stihla vybrať pas, už boli vo váze. Keby ste vy tak vedeli, že ja mám aj preliatu vodu s chemikáliou z nich z prvého hotela, aby mi vydržali čo najdlhšie. Bože, dúfam, že sa omylom z nej nenapijem! Lietalo mi hlavou.

Hotel ma už čakal, v zozname svietilo moje meno. Pani Tomečková zo Slovenska má glutefree diétu. Videla som celkom jasne na papieri označené meno fixkou.

Po hoteli sa prechádzali mladí aj neuveriteľne starí bežní hostia, opäť bez rúšok. Iba ja s respirátorom, ale zasa s ružami! Pred hotelom letiskový taxikár dezinfikoval interiér auta, ktorým priviezol ďalších označkovaných „koroňákov“ s rúškami.

Pre istotu som sa spýtala, či som správne. Tvárila som sa samozrejme, že presne takto sa správala aj slovenská vláda k vlastným občanom v štátnej karanténe aj napr. v Gabčíkove. Recepčná opäť bez rúška ma cez sklo poprosila, aby som na prechádzky nechodila do mesta, len v okolí hotela alebo oproti na promenádu. Že stravu mi trikrát do dňa položia v presnú hodinu v taškách k dverám izby. Tentoraz si menu vyberať nebudem. Chvalabohu, pomyslela som si v už totálne vypasovaných nohaviciach.

Akože nezaujato som sa spýtala, či aj za parkovanie platím spolu s miestnou municipalitou. V duchu som sa modlila, aby mi to platili celé. Odpovede som sa bála a tak som sa pokrčene zaujímala o to, kde to bude lacnejšie.  Na recepcii bolo niekoľko recepčných vedľa seba. Jedna z nich vybavovala aj Nórku, ktorá žije v Nemecku a prišla na Vianoce za mamou. Aj ona riešila cenu parkovania, takže som sa až tak krčiť nemusela. Na verejnom parkovisku vedľa hotela za dva dni 6 eur. To bola asi posledná suma, ktorá mi v tejto krajine najbližšie týždne nevyrazila dych.

V nemom úžase som prechádzala luxusným interiérom hotela smerom k izbe. Pre luxus, ktorý na mňa padal z každej strany som takmer zabudla, prečo som sem vlastne prišla. Pre moje milované deti! Každým krokom som sa totiž cítila viac a viac ako na vytúženej dovolenke. „Aby si si tú karanténu ešte nepredĺžila,“ smiala sa mi kamarátka v telefóne.

Absolútna oáza relaxu a vianočnej atmosféry ma pohlcovala. V salónikoch a bare sedeli ľudia bez rúšok, debatili starí aj mladí. Všade hrala príjemná vianočná hudba. Čo by na to povedali Matovič aj Mikas, pomyslela som si. Asi nič, určite by tvrdili, že si vymýšľam.  Kašlem na nich…

Otvorila som asi dvakrát väčšiu izbu ako som mala doteraz a zvalila sa na tú najvyššiu a najluxusnejšiu posteľ, viete také, ktoré dokážu vyrábať len v Škandinávii. Periny voňali avivážou vône hôr. Na stole krásna papierová taška od manažmentu s ďalšími raňajkami (prvé som mala na pôvodnom hoteli). Vitajte v hoteli, oznamoval mi manažment úrovňou, na ktorú sa rýchlo zvyká. Teším sa aj na tie ďalšie, pretože hotel sa už päť rokov za sebou pýši ocenením najlepších hotelových raňajok v kráľovstve.

Len čo som sa vyváľala v posteli ako svet, čoskoro mi  začala byť zima. Pokazilo sa kúrenie. Hotel to vybavil do piatich minút. Ako Stredoeurópanke mi priniesli  prenosný vyhrievač a spolu s ním ma rovno presťahovali do inej izby. Raz tak veľkej ako bola tá „pokazená“. Iba kúpeľňu z mramoru mám teraz veľkú ako celá moja izba v prvom hoteli.  Opäť som sa zvalila na ďalšiu voňavú posteľnú bielizeň a do plafóna si hovorila: „Zaslúžiš si to Lucia potom všetkom, čo si prežila ako odmietnutý slovenský občan doma a všetko obetovala, aby si o deň bola konečne s deťmi a prežila s nimi najkrajšie Vianoce aké sa tento rok dali len vysnívať! Zaslúžiš si to! Ježiško to celé tie mesiace videl! Nie, to nie je náhoda!“

Potom neskôr zasa niečo na sociálnu sieť napísal Matovič, niečo, čo ma zase od nervov pripravilo o tri cigarety navyše z predpísanej dennej dávky.

Volala som priateľke zúfalá, že vymením pobyt v luxusnom hoteli za krabičku cigariet. Tú zasa išlo „roztrhnúť od závisti kde som“ a na otázku čo robí ona odpovedala, že ááálé… ide si zapáliť, ale že niekde stratila krabičku, ale že nevadí, že si skočí kúpiť na pumpu za 4 eurá, nie 13 eur ako ja. Strašne sme sa na tom smiali. Obe si takýto humor užívame. Rozlúčili sme sa s tým, že ani jedna nemá rada tú druhú už 50 rokov, odkedy sme sa v jasliach spoznali.

Večera bola fantastická. K dokonalému dubákovému perkeltu s mäsom a ryžou chýbalo len pivo alebo víno, na ktoré ma však pri tých hotelových hviezdičkách prešla chuť. Stačilo mi 25 eur za malilinkú fľaštičku už na tom trojhviezdičkovom. Nevadí, už čoskoro si na zdravie pripijeme na slávnostnej večery už aj s deťmi.

Večer mi ešte písala kamarátka, že len nech píšem ďalej, že sa na mojich blogoch dobre zabáva. Pracuje v tabakovej firme. Rovno som si ju predstavovala, ako si lahodne poťahuje z tých svojich cigariet a číta moje postrehy z karantény. V momente som  znenávidela aj ju a išla si radšej ľahnúť. Miesto cigy som teda dotlačila aspoň hotelový čokoládový puding. Zajtra ma čaká krásny, ale veľmi ťažký deň. Vydržať s troma cigaretami. Áno, aj za toto môže Matovič. Keby nevypisoval tie hlúposti fajčím podľa predpísaných dávok na deň. Ak tie posledné tri nevydržím a nechám si hotelom kúpiť cigarety, účet mu pošlem na preplatenie, zaprisahala som sa.

Hlavne to všetko vydržať už iba do nedele rána a uvidím svoje deti, ktoré mi omylom odviezli aj moje zásoby čertových tyčiniek. Keď to preženiem, vlastne už ani neviem, či sa teším viac na deti alebo cigarety… Samozrejme deti! Ale už teraz sa vidím, ako ráno sedím na ich schodoch pred domom, ako mi uvarili ich výbornú kávu a na úžasnom čerstvom nórskom vzduchu “inhalujem” z mojich zásob, kým ešte neprestanem fajčiť. Lebo som im to sľúbila už stokrát. Deťom aj manželovi…  Pokračovanie nabudúce.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)