Adela Hrivnáková, dievča z Bystrice, ktoré spieva, nakrúca filmy a učí Čechov počítačovej gramotnosti. A vyhrala nad depresiou

Adela Hrivnáková (33) je žena mnohých tvárí, ale hlavne profesií. Poznám ju od stredoškolských čias. Hoci školské priateľstvá často preverí čas, sú ľudia, na ktorých sa nedá zabudnúť . A Adela patrí presne medzi takých ľudí. Možno práve preto, že vždy sršala neuveriteľnou energiou. Bol to presne ten typ človeka, pre ktorého nič nie je nemožné. Stačí len nenariekať a zobrať svoj život do vlastných rúk. Hlavne odvážne.

Presne ako Adela, ktorá už v devätnástich rokoch rozhodla o tom, kde a ako chce žiť. Čo chce dokázať. Nič jej z neba nespadlo samé. Všetko čo dokázala, dokázala vďaka svojej energii a chuti vzdelávať sa. Žena, ktorá si myslela, že ju nič nemôže zaskočiť a narušiť jej plány. Všetko jej vychádzalo, až, až kým nepodľahla moderných ezoterickým trendom a rozhodla sa na svet priniesť dcérku bez akéhokoľvek uľahčenia.

Stredná škola míľnikom  

Stredná škola bola pre Adelu míľnikom života rovnako, ako u mnohých mladých ľudí. Navštevovala špeciálnu umeleckú triedu na Gymnáziu Mikuláša Kováča v Banskej Bystrici a patrila do akejsi umelecky založenej „dievčenskej bandy“. Už vtedy jej vraj bolo jasné, že umenie ovplyvní celý jej budúci život. Nikdy sa nebála povedať svoj názor aj na háklivé témy. Aj ona bola v tom čase uvedomelou feministkou, hoci vraj ešte netušila čo to presne znamená. Zážitky počas gymnázia  ju formovali natoľko, že ovplyvnili celú jej budúcnosť.

„Detstvo som mala šťastné. Prežila som ho s mamou, tetou a starými rodičmi v Banskej Bystrici. Odmalička ma viedli ku knihám a k poznávaniu sveta okolo seba.“

Brno od devätnástich a už navždy

Za hranice odišla hneď po maturite. So spolužiačkou rovno do Brna, vraj len tak zo zvedavosti. Lákala ich aj miestna umelecká komunita a najmä Masarykova Univerzita v Brne, ktorá má vynikajúcu povesť dodnes. A možno ešte väčšiu. Dve kamošky zo stredného Slovenska sa tam hneď uchytili. „Od začiatku som sa obsmŕdala okolo reklamy a fušovala aj do umenia,” rozhovorí sa Adela. Spolu s kamarátkou Luciou hrali v niekoľkých kapelách, dokonca spolu mali vlastnú undergroundovú skupinu The 15 korún českých.

„ V tom čase sme žili taký ten rockerský život. Boli to divoké časy. Našla som si aj staršieho priateľa z tohto prostredia. Miestami sme sa cítili ako beatničky, miestami ako prekliati básnici a dekadenti, a najčastejšie ako nadšené mladé žaby zo Slovenska vo veľkomeste,” spomína so smiechom Adela, ktorú mesto okamžite ohúrilo.

Knihy nie sú nudné!

Na úplnom začiatku sa venovala len umeniu, ale tým sa bohužiaľ nedá vždy uživiť, hlavne keď ste mladý začínajúci umelec. Podnájom aj šeky platiť musíte a tak si prácu nejako zásadne vyberať nemohla. „Úplne na začiatku som robila v call centrách, len aby som sa uživila. Ale nepáčilo sa mi to. Neustále sa ocitáte v pozícii, že predávate veci, ktorým sami neveríte. A to hlavne ľuďom, o ktorých vlastne viete, že na to ani nemajú. A k tomu je to mizerne platené. Ale aspoň som prestala mať stres z telefonovania,” stále sa na začiatkoch svojho štartu vo svete dospelých za hranicami smeje mladá žena.

Bolo jej jasné, že bez ďalšieho vzdelania sa nikdy neposunie. „Aj pre to, aby som zlepšila svoje vyhliadky na budúce zamestnanie, nastúpila som na Masarykovu Univerzitu na Informačné štúdiá a knihovníctvo, čo je skvelý odbor!” Každému ho vraj odporúča, aj keď sa na prvé počutie môže zdať, že s knihovníctvom to ďaleko nedotiahnete. Adela je príkladom toho, že to vôbec nie je pravda.

„Je to veľmi pokrokové štúdium. Učia tam veľmi praktické veci, napríklad i k projektovému manažmentu, či sociálnym médiám. Vtedy ešte existovalo len málo odborov, na ktorých by ste sa vážne zaoberali sociálnymi sieťami, ktoré dnes rozhodujú o mnohom,“ vymenúva plusy na prvý pohľad neatraktívneho odboru Adela, ktorá súbežne so štúdiom začala pracovať v internetovej reklame, čo ju ako kreatívca na voľnej nohe živí dodnes. patrila medzi tým študentov, ktorý nenatŕčali ruku k rodine, lebo “však ona študuje”. Pár rokov pracovala aj v online reklamnej agentúre, na ktorú nedá dodnes dopustiť. To čo sa nenaučila v škole, naučila sa práve tam. Boli to vraj skúsenosti z praxe k nezaplateniu. No a odtiaľ mala už len skok k filmu.

Filmy a seriály, hudba a politiká satira

Jej prvý filmový projekt sa volal Pionýři hororu. Pracovala na ňom s exmanželom Josefom Chozem Blažkom. Je to hororová séria, na ktorej sa Adela podieľala scenáristicky, produkčne, ako autorka hudby a miestami si aj zahrala. „Vypichla by som hlavne epizódu Třída smrti, ktorá sa venuje téme šikany detí. Tento krátky film podľa Chozeho komiksu režíroval Pavel Soukup, ktorý nedávno ako prvý Čech vyhral Emmy za svoj ďalší seriál, ktorý sa tiež venuje šikane,” pochváli sa Adela.

„Bola to naozaj zábavná skúsenosť, ktorá nás zviedla dokopy s mnohými zaujímavými (a šialenými, lebo aj takí hororisti bývajú) ľuďmi. A to bol náš cieľ, hoci išlo len o nadšenecký projekt, chceli sme prepojiť a zviditeľniť filmovú hororovú scénu v Čechách. Myslím si, že sa nám to podarilo,” hovorí Adela.

To, že je aj skvelá speváčka, dokázala v satirickom videoklipe s frontmanom kapely PRIS Lukášom Grygarom, ktorý sa volá Zprávy z Kremlu. „Chceli sme si vystreliť z dezinformačných webov a ľudí, ktorí veria konšpiráciám.  Video sa natáčalo tesne pred prezidentskými voľbami medzi Milošom Zemanom a Jiřím Drahošom a stalo sa virálnym!“  spokojne povie Adela, ktorej irónia, politická satira a zmysel pre čierny humor nechýbali už na strednej škole.

Hrdá je aj na projekt Serial Killer, Medzinárodný festival televíznych a internetových seriálov, ktorý sa každoročne koná v Brne. Adela dokázala ešte viac. Stala sa riaditeľkou marketingu jeho prvého ročníku. Stála tak pri zrode samotného festivalu.

„Za podpory Českej televízie, ministerstva kultúry, mesta Brna a iných sponzorov na festivale dostávajú šancu mladí talentovaní filmári a seriály, ktoré si len tak v televízii nepustíte. Bolo to síce náročné, ale nesmierne obohacujúce. Hoci sa neskôr naše cesty rozišli, myslím si, že duchovná matka festivalu Kamila Zlatušková robí Brnu projektom veľkú službu,” pokračuje nadšene Adela.

Rodič sa pokroku nevyhne

Z mladej ženy cítiť obrovskú nevídanú energiu, ktorú aktuálne vráža do projektu, ktorý dokončila iba nedávno. Pracovala na ňom ako jedna zo scenáristiek a spolupracovala aj s partnerom Jiřím, ktorý je strihač a animátor. Aj s režisérkou Karolinou Zalabákovou, stoja aj za námetom nového seriálu. Volá sa Alenka v říši GIFů, čo je parafráza na knihu Lewisa Carrolla – Alenka v ríši divov. Ide o vzdelávací televízny seriál, ktorý má deťom ukázať nástrahy, ale i svetlé miesta internetu a momentálne ho na detskom kanále vysiela Česká televízia.

„Sama mám malú dcérku, ktorá má síce len jeden a pol roka, ale už teraz vidím ako ju zaujíma mobilný telefón. Už teraz si vie sama zapnúť niektoré funkcie. Môžete robiť čo chcete, jednoducho sa tomu ako rodič nevyhnete. Ako matka chcem svoje dieťa naučiť používať internet rozumne. Tiež to vidím aj na nás s Jiřím. V podstate už naša generácia tridsiatnikov je na ňom závislá. A ja sa z bývalého techno optimistky stávam viac a viac pesimistkou voči sociálnym médiám. Mám pocit, že hoci majú mnoho výhod, podporujú v nás i to najhoršie. Narcizmus, plytkosť, nepozornosť, u dievčat poruchy vnímania svojho tela… Budujú priepasti medzi názorovými oponentami, čo prispieva k vlne populizmu, ktorá sa v posledných rokoch valí cez celý svet. O dezinformáciách, ktoré v dobe pandémie doslova stoja za smrťou ľudí už ani nehovorím,“ zvážnie zrazu Adela Hrivnáková.

“Nezávidí”

Opäť sa usmeje až pri otázke, či to je zatiaľ všetko, alebo už opäť pracuje na novom projekte. Adela je presne príkladom toho, čo všetko človek dokáže, ak sa len nesťažuje, alebo nehľadá cesty, ako niečo nejde. Nie je z tých, ktorá používa tú dobre mienenú vetu: “Ja ti tak v dobrom závidím”. “Nezávidí”, radšej sa o to rovno pokúsi.

„Nechcem zatiaľ veľa prezrádzať, ale pracujeme na internetovom rádiu pre milovníkov kvalitnej, nie mainstreamovej hudby. Mám tu česť v rádiu zastávať funkciu projektovej manažérky a marketingovej špecialistky. Zatiaľ je to v pomerne v rannej fáze, ale verím, že to bude ďalší zaujímavý kultúrny projekt mesta Brno. Navyše v podobe, ktorá môže fungovať i pri obmedzených kultúrnych akciách,“ naráža na aktuálnu covidovú situácia aj u susedov. Nový projekt môže byť príkladom toho, že aj v tejto šialene ťažkej dobe môžu vzniknúť nové veci. Či budú úspešné zistia až vtedy, keď rádio spustia. kto sa však o to ani nepokúsi, nezistí to nikdy. A ako sa hovorí, ľutovať môžeme len to, čo sme v živote neurobili, nie to, čo sme urobili.

Popôrodné depresie ako hrom

Adela hovorieva, že je šťastne rozvedená. Nie je to také to “klišé”. Šťastná je preto, že s manželom sa dokázali rozviesť ako dvaja dospelí ľudia. Na úrovni. „Hoci máme obaja nových partnerov, tak sme s exmanželom zostali priatelia. Posledné tri roky žijem s mojou drahou polovičkou, Jiřím. Asi je to moja osudová láska. Začala sa totiž búrlivo ako z románu, ale napriek tomu nás to k sebe neprestalo ťahať až natoľko, že už máme rok a polročnú dcérku Grétku, ktorú obaja zbožňujeme,“ rozhovorí sa mladá mamička, ktorá paradoxne za ten čas neprežila to najkrajšie, čo by človek na prvý pohľad očakával. Všetko sa už síce na dobré obrátilo, ale ak Adela zažívala naozaj ťažké chvíle, tak to bolo práve po narodení dcérky, keď mala byť najšťastnejšia. Patrí medzi tie, ktoré sa o tom neboja a nehanbia hovoriť. Práve naopak. Chce o tom hovoriť a poriadne nahlas.

„Dnes je už všetko super. Malinká je výnimočne dobré dieťa, ale pár mesiacov po pôrode to bolo hrozné. Mala som popôrodné depresie. Hovorím o nich nahlas práve preto, že veľa žien sa za to hanbí a pritom sa nemajú prečo! Je to úplne normálna vec a treba o tom hovoriť! Pre mňa ako hypochondra bolo strašne náročné tehotenstvo a hlavne pôrod, hoci som ho vlastne z medicínskeho hľadiska mala úplne bezproblémový a rýchly. No ale poviem to otvorene, už nikdy by som nenaskočila na momentálne trendy vlak prirodzeného pôrodu. Ak ešte niekedy, tak prosím so všetkými epidurálnymi injekciami sveta, ktorých som sa vzdala. Lebo však “prirodzene”. Osobne som bola z toho zážitku tak straumatizovaná, že som prvé týždne iba preplakala. Vôbec som nemohla dojčiť. A ešte aj z toho som následne bola ešte nešťastnejšia, lebo vám poradkyne pri dojčení tvrdia, že je to iba vo vašej hlave, a vy ste v stave, kedy si nedokážete povedať, že je to iba ezoterický blábol, na ktorý sa máte vykašľať. Som zvyknutá mať veci pod kontrolou a zrazu som nemala pod kontrolou vôbec nič. Navyše som sa cítila strašne škaredá. Vôbec som sa nevedela vyrovnať so svojim popôrodným telom. Mne bohužiaľ tá redukcia na biologickú podstatu samičky, ktorá je práve okolo toho pôrodu do istej miery nevyhnutná, strašne ubližovala a nechápala som, ako niekto môže o tomto stave tvrdiť, že je krásny,” spomína na najhoršie obdobie svojho doterajšieho života úspešná a atraktívna Adela, ktorá by to možno bez Jiřího nedala.

„Úlohy otca sa zhostil fantasticky. Potom, ako som prišla s kvalitnou post – traumatickou stresovou poruchou z pôrodnice, sa staral o nás obe. Vlastne sa o nás stará dodnes a s malou má fantastický vzťah. Ako rodičia sa dokážeme 100% zastúpiť. Nehrozí, že by sa mu “hnusilo“ meniť plienky alebo, že by ho “nebavilo malé dieťa”, čo bohužiaľ občas počúvam o iných otcoch,“ srší úprimnosťou mladá žena, ktorá už na ezoterické reči neverí.

Pomohla psychoterapia

Stav, ktorý si vďaka trendom priviezla domov z nemocnice sa postupom času našťastie zlepšoval a postupne sa dostála späť do formy, v ktorej ju poznalo celé jej okolie. „Navyše, dcérka mi všetko mnohonásobne vynahradila. Ale musím povedať, že asi až rok po pôrode som sa cítila opäť dobre. Pomohla mi aj psychoterapia, ktorú rozhodne odporúčam, ak máte podobné problémy. Pre niekoho to môže byť neuveriteľná zmena a záťaž fyzická aj psychická. Netreba sa za to hanbiť. Nie všetky sme nastavené tak, aby to fungovalo celý čas hladko. A ešte jedna vec! Fakt nemôžem potvrdiť také to strašenie skúsených matiek, ktoré tehotným hovoria: “Však počkaj po pôrode, ak ti to teraz príde ťažké.” Nie je to vždy prechádzka ružovým sadom, ale pre mňa je to neporovnateľne ľahšie. A samotné dieťa je ten najväčší dar. Som posledná, kto by tvrdil, že život bez detí nemôže byť naplnený, ale nám dvom priniesla dcérka obrovskú lásku a šťastie. Som nesmierne vďačná za to, že ju máme!“

Aj Adela s rodinou prežíva to čo všetci. Epidémiu koronavírusu, ktorá stále máva s osudmi aj v susednej Českej republike. Rovnako ako na Slovensku ani tu nikto netuší, či čierne obdobie majú obyvatelia za sebou alebo ešte pred sebou.

„My sme sa dali do karantény dobrovoľne, ešte keď to nebolo ani povinné. Vlastne aj dieťa funguje ako taký malý lockdown,“ smeje sa Adela, ktorá sa smiechu nechce vzdať aj v týchto ťažkých časoch. A áno, aj u nich sa občas vynorí ponorka. Veď sú nielen rodičia, ale aj spolupracovníci skoro na každom projekte. „Ono tá ponorka občas vystrčí rožky, ale tým, že sme s Jiřím prirodzení domasedi, nejako to zatiaľ zvládame,“ zasmeje sa.

Mrzí ju, že ľudia veria konšpiráciám namiesto toho, aby si overili fakty.

„Na začiatku to bolo v pohode, ľudia šili rúška, držali sme spolu. No potom prišla psychická únava, “blbá nálada”, ľudia si prestali dávať pozor a nepomohla tomu ani politika. Aj tá neprofesionálna kampaň okolo očkovania… Tiež katastrofálna výmena ministrov zdravotníctva. Je to také náročne, že došlo aj na klasický mechanizmus popierania. Ľudia veria rôznym hlúpostiam a naopak, absolútne stratili dôveru vo vládu. Preto sme v Čechách takto dopadli.“

Brno, ideálne mesto na život

Momentálne je z nej matka na materskej a popri tom podniká ako freelance kreatívec. Vďaka tomu si projekty môže vyberať.  

„Na rodičovskej dovolenke mám vďaka partnerovi, ktorý nás uživí, vzácne privilégium, že sa môžem venovať projektom, ktoré ma bavia. Vrhám sa preto najmä do filmových a hudobných a konečne sa snažím preniknúť do tajov grafiky a kresby. Som rada, že aj na materskej som neprestala zarábať. Chápem ale ľudí, ktorí si zvolia rolu rodiča na plný úväzok. Pre mňa je kreatívna mentálna práca dôležitá, hoci je to niekedy únavné,” priznáva Adela, ktorej jednoducho povaha nedovolí nerealizovať sa aj počas materskej. Keď sa totiž evidentne dvaja vedia doma dohodnúť a pochopiť, nič nie je nemožné. A keď k tomu obaja hľadajú najprv spôsob ako sa to dá, dohodnú sa vždy.

Sme jedna rodina

Adela si vyskúšala život v Brne aj Prahe. „Teraz sa možno nejakí Brňáci aj nahnevajú , ale Brno nevnímam úplne ako Čechy. Oni sú viac menej Moraváci a k nám Slovákom majú veľmi blízko. Navyše stále cítim, že sme bratia, to sa nezmenilo ani po rokoch. Brno je na život super. Je to veľké malé mesto, kde sa všetci poznajú, ale zároveň ponúka mnoho príležitostí. Naviac má špecifickú akademicko-umeleckú atmosféru, ktorá ľuďom, ako som ja, veľmi vyhovuje. Zvažovala som i život v Prahe, ale nakoniec Brno vyhralo. Doteraz mám však pre Prahu veľkú slabosť. Tu v Brne si to pochvaľujem aj ako matka. Je tu veľa zelene, do centra sa dá s kočíkom prejsť i pešo a cestou pozdravím zopár známych. Skrátka taká väčšia dedina“, zasmeje sa spokojná Adela.

Zo Slovenska odišla pred štrnástimi rokmi. Odvtedy sa veľa zmenilo aj nezmenilo.

„Tu vnímajú Slovákov ako srdečných a temperamentných ľudí. To vraj ale sedí aj na Moravákov. Veľmi som hrdá na našu prezidentku, ktorá nám robí dobré meno. Keď zvíťazila vo voľbách zistila som, že čakáme dievčatko. Bolo to pre mňa symbolické, že moja dcéra sa narodí do sveta, kde žena môže byť prezidentkou,” s hrdosťou spomína Adela Hrivnáková, ktorá vždy a verejne hájila ženské práva doma aj v zahraničí. Na Slovensko sa však už neplánuje presťahovať. „Veď ani nemám pocit, že by som bola niekde v zahraničí. Slovensko aj Čechy sú môj domov, sme jedna rodina!“

Autorka: Veronika Chlebovcová

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)