Strojár, tanečník, herec, filmár Martin „Mako“ Hindy: „Chcel som žiť doma, kde mám rodinu a živiť sa niečím, čo ma baví.“

Tanečník, herec, dablér, standin, akrobat, fotograf a filmár Martin „Mako“ Hindy (52) si zahral v mnohých filmoch a seriáloch. Nielen slovenských, ale aj zahraničných. Robil dabléra v americkom filme Dračie srdce, menšie úlohy sa mu ušli vo filmoch Let Fénixa, The Omen a Max Payne, no najväčším zážitkom preňho bola rola ruského mafiána vo filme Smrtonosná pasca 5, kde si zahral po boku Brucea Willisa. Hoci na to rád spomína, pred naším rozhovorom sme sa dohodli, že sa nebudeme točiť len okolo toho. Čo bolo, bolo. Dnes oveľa častejšie stojí za kamerou ako pred ňou. Pred ôsmimi rokmi si založil vlastnú firmu, kde so synom nakrúcajú a strihajú videá, krátke filmy či reklamy. Aktuálne si lockdown spestruje aj dobrým jedlom, fotografovaním a tancovaním podľa online kurzov s manželkou Evičkou, s ktorou sú spolu už 29 rokov.

Vo filmoch hral vždy drsných chlapov, záporákov. Vďaka vytrénovanému telu bol na to priam stvorený. V skutočnosti je Mako Hindy pri rozhovore veľmi príjemný spoločník. Nenaparuje sa, svoje úspechy v amerických filmoch berie skôr ako krásne zážitky, ktoré mu veľa dali. Tam pričuchol aj k práci s kamerou, svetlom a zvukom, čo teraz využíva naplno. Dve veci sú preňho najdôležitejšie – rodina a aby v živote robil to, čo ho baví.

Tanečná legenda aj strojár z lisovne

Najskôr sa venoval športovej gymnastike a potom tancu. Bol súčasťou tanečnej skupiny Gumení chlapci, ktorú ste v 80. rokoch mohli vidieť tancovať v bratislavskom podchode na Trnavskom mýte, vystupovať v relácii Triangel, v štúdiu s Robom Grigorovom aj v mnohých hudobných klipoch. Boli prví, kto u nás v roku 1984 spropagoval break-dance. Dnes sa o nich hovorí aj ako o tanečných legendách. Keď sa rozpadli, Mako prešiel do tanečnej skupiny Spin. Ako hovorí, tancom sa živil 25 rokov. Nikdy ho však neštudoval.

„Som vyučený strojár, odbor mechanik-nastavovač. Učilište patrilo pod Bratislavské automobilové závody, známa BAZ-ka, kde som dokonca dva roky pracoval v lisovni. Robili sme výlisky pre vétriesky (vojenské nákladné auto Praga V3S) aj škodovky. Neviem, prečo som v tom čase nešiel radšej umeleckým smerom, aj keď už vtedy ma to bavilo, rád som kreslil a ustavične som bol v pohybe. Možno som mohol ísť aj na nejakú športovú školu. Vybral som si však strojarinu, aj otec je strojár, a bol som rád, že som sa za socíku dostal na strojarinu s maturitou. Tak som po strednej škole pracoval a popri tom som stále tancoval. Potom nasledovali dva roky povinnej vojenčiny vo viacerých útvaroch v Čechách, vďaka ktorým som mal odtiaľ veľa kamarátov. Prišla revolúcia, vojenčinu nám o dva mesiace skrátili, no čo bolo pre mňa najdôležitejšie, už som sa nemusel vrátiť do BAZ. Pretože za socializmu to bolo tak, že po vyučení by som si musel v tom podniku odrobiť 15 rokov. Dodnes si pamätám, ako dobre mi padlo, že som tam nemusel zostať. Šiel som na voľnú nohu a od roku 1990 som sa začal  živiť ako umelec,“ spomína na začiatky svojej kariéry.

S tancom precestoval svet

Ako hovorí Mako, po revolúcii nastala úžasná doba. Otvorili sa hranice a vďaka tomu „pretancoval“ celý svet. .

„V zahraničí sme vystupovali v rôznych šouprogramoch, užili sme si to naplno. Často v Nemecku aj v Rakúsku. Dokonca som bol 15 rokov v rakúskej tanečnej skupine, s ktorou sme robili tanečné módne prehliadky. Na Slovensku a v Čechách sme tiež tancovali v rôznych televíznych programoch. Vlastne som si celú jednu éru odkrútil na parkete v šoubiznise. Bolo to krásne, ale vek vám ide a nemožno naplno tancovať stále. Po 45ťke som to prenechal mladším a stiahol som sa z aktívneho sveta tanca.“

Zloduch zo Smrtonosnej pasce

Začiatkom 90. rokov začal Mako popri tanci prenikať aj do filmového priemyslu. Najskôr robil najmä dabléra, kaskadéra a standina, potom sa však uplatnil aj ako herec.

„V tom čase sem chodili americké produkcie a mal som to šťastie, že som sa zoznámil s írskym režisérom Johnom Mooreom. Skamarátili sme sa a vďaka nemu som potom dostával menšie či väčšie úlohy v amerických filmoch a pochodil som svet. Dostal som sa do Južnej Afriky aj do Kanady. A Moore ma obsadil aj do Smrtonosnej pasce, kde som hral zabijaka, ktorý strieľal na Brucea Willisa. Dalo by sa povedať, že som bol v správnej chvíli na správnom mieste, bolo to priam osudové. No  nebyť Moorea, asi by som sa k toľkým filmom nedostal. Sú to krásne životné spomienky a rád by som si to niekedy zopakoval. Hoci predsa len tá mladosť a bojovnosť už nie je taká ako v čase, keď som naplno robil aj kaskadérske veci,“ hovorí.

Fotograf a kameraman vo vlastnej firme

Keď Mako skončil s nakrúcaním Smrtonosnej pasce, premýšľal, čo ďalej. A tak si v roku 2013 založil vlastnú firmu primárne zameranú na fotografiu a videoprodukciu.

„Vždy to bolo moje hobby. Pri filmovačkách s americkými produkciami som pričuchol ku kamerám a nesmierne sa mi to zapáčilo. Sledoval som kameramanov ako pracujú, všímal som si svetlá, zvuk. No a keď som premýšľal čo ďalej, povedal som si, že sa chcem živiť niečím, čo ma baví. Tak sme časom nasporili na profesionálne kamery a foťáky a so synom sme sa začali tomu venovať naplno. A keďže je internetová doba, dali sme sa hlavne na online produkciu. Ponúkame firmám záznamy ich akcií, či už sú to tlačové alebo medzinárodné konferencie, workshopy, plesy, korporátne promo videá, ale robíme napríklad aj videoklipy pre hudobné skupiny. V online svete je tých možností veľmi veľa.“

Mnohí bývalí tanečníci skončili ako tréneri detí, majú rôzne tanečné školy. No keď Mako prestal profesionálne tancovať, mal pocit, že potrebuje výraznejšiu zmenu. Jeden čas to však predsa len ešte skúšal s pohybom – ako osobný tréner v známom fitnescentre v Petržalke a sám aj súťažil tri roky vo fitnes.

„Keď som robil trénera, mal som denne 5 – 6 ľudí a dosť mi to bralo energiu. Stále som bol v posilňovni pod neónovým svetlom. Navyše, ja som bol taký tréner, že s každým som si všetko odmakal. Šiel som naplno, aby som ľudí aj takto motivoval. Prišiel prvý, robil som s ním brušáky, behal som, ale pri štvrtom som už mal dosť. Robil som to asi dva roky a potom som radšej začal robiť s foťákom a kamerou vo vlastnej firme,“ konštatuje.

Otec a syn ako jeden tím

Rodinná firma má dvoch členov – jedným je Mako, druhým jeho syn Samuel, ktorý je piatak na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a študuje kameru. Výhodou je, že sa zamerali na online priestor už dávno pred lockdownom. Televíznu tvorbu zatiaľ nerobia, hoci ktovie, čo bude v budúcnosti, najmä keď Samuel doštuduje. Možno sa časom presadia aj v tejto sfére.

Mako si spoluprácu so synom pochvaľuje. „Sme zohratí a vieme si robotu rozdeliť. Niektoré firmy potrebujú fotografa, iné nakrútiť video. Postprodukciu si väčšinou rozdelíme, niekedy strihám ja, niekedy syn. Keďže ľudia vidia, že robíme dobre, roboty postupne pribúdalo, pribrzdil to až covid.  Robili sme napríklad niekoľko videoklipov Robovi Opatovskému,  Barbore Švidraňovej, Tomy Kottymu, Eugenovi Botošovi, naposledy hercovi Jánovi Jackuliakovi a jeho songu Štiepim atóm.  A veľmi peknú spoluprácu máme s Jurajom Bačom, s ktorým nakrúcame krátke príbehy šikovného psíka Robina. Stihli sme štyri diely, dajú sa vidieť zdarma na youtube. Sú určené deťom, pretože každý príbeh v sebe nesie aj niečo poučné. Na jar budeme pokračovať, už teraz sa na to veľmi tešíme. Tak, ako všetkým, pandémia narušila plány aj nám. Firmy zrušili mnohé akcie, takže robíme skôr menšie veci, sem-tam niekto zavolá, že chce postrihať nejaké materiály, porobiť úpravy fotiek, pridať nejaké grafické prvky. Som radšej, keď môžeme nakrúcať v teréne sami a urobíme si kompletný materiál podľa seba. Na druhej strane je vždy lepšie, keď máme aspoň takúto robotu, akoby nemala byť žiadna.“

Voľný čas využíva na učenie aj fotografovanie

Menej roboty znamená viac voľného času. Mako priznáva, že si ho teraz užíva naplno.

„Snažím sa zdokonaľovať a vzdelávať vo svojej práci. Pozerám si rôzne tutoriály, či už na youtube alebo na sociálnych sieťach a zakaždým skúšam niečo nové. Programy, v ktorých robíme, sa stále inovujú, vznikajú nové, jedna vec sa dá spraviť aj na desať spôsobov. Takto sa hrám, skúšam, využívam čas. A potom sa teším z niečoho nového, čo som doteraz nevedel a zrazu som to spravil.“

Okrem toho rád fotografuje. „S manželkou Evičkou chodíme na dlhé prechádzky, stále sme niekde vonku a ja vždy beriem so sebou aj foťák. Veľmi rád fotím prírodu a potom sa fotkami aj rád pochválim na fejsbúku, niekedy sa zúčastním aj nejakej fotografickej súťaže, ale to len tak v rámci zábavy. Skrátka, nikdy sa nenudím, nejakú činnosť si vždy nájdem.“

Manželstvo, ktoré pretrvalo 29 rokov

V umeleckej brandži sú dlhoročné manželstvá skôr vzácnou výnimkou, než pravidlom. Mako a Evička sú spolu 29 rokov. Hoci nie je tanečnica, stretli sa na tanečnom tréningu tanečnej skupiny Fredy’s Dance Group, kam prišla za kamarátkou.

„Bolo to v roku 1992, padli sme si do oka a odvtedy sme spolu. O dva roky sme mali svadbu a o ďalšie dva sa nám narodil syn Samuel. Dcérka Sára prišla o osem rokov neskôr. Mal som to šťastie, že Evička mi moju prácu vždy tolerovala. Keď som chodil na filmovačky, ona bola doma a starala sa o deti. Na druhej strane, obaja sme vedeli, že nám to pomôže finančne a aj vďaka týmto odlúčeniam a vďaka tomu, že ja som chodil po svete, sme si mohli kúpiť vlastné bývanie.“

Dnes sú však odlúčenia minulosťou, a nielen to. Keďže Evička pracuje v Rakúsku v eventovej firme, pandémia covidu a lockdown spôsobili, že zostala doma. No a Mako má tiež sídlo firmy doma. A tak spolu trávia oveľa viac času, než v mladosti. Žiadna „ponorka“ im však nehrozí. Rozumejú si a vedia sa spolu aj zabaviť.

„Minule sme si na youtube zapli tanečky a začali sme pred telkou tancovať. Lenže ja som na tom teraz s kondičkou tak, že som bol celý spotený a po desiatich minútach som ledva dýchal,“ smeje sa.

Aj fitnesák v lockdowne priberá

Keď je reč o kondičke, napadne mi, ako sa ľudia zvyknutí na pohyb a cvičenie udržiavajú dnes, keď sú fitnescentrá zatvorené. Mako roky pravidelne cvičil takmer každý deň. Dnes priznáva, že v lockdowne to začal už aj on zanedbávať. Asi tak, ako väčšina z nás.

„Už nemám ten aktívny pohyb, na ktorý som bol zvyknutý. Navyše, doma veľa varíme a papáme. A všimol som si, že som aj trochu pribral. Predsa len keď som aktívne trénoval, mal som tréningy aj štyrikrát do týždňa po dve hodiny. Teraz mi to chýba, naberám kilečká, zaobľujem sa na bruchu. V lete to bolo ešte dobré, lebo som cvičil u nás doma na terase. Mám tam lavičku aj jednoručky, ale v zime sa tam veľmi cvičiť nedá. No verím, že keď príde jar, zase sa naplno rozhýbem.“

Hovorí, že pred zhoršením pandemickej situácie sa dokonca dala dokopy časť starej partie z Gumených chlapcov, vybavili si sálu a každú nedeľu spolu trénovali. „Stretli sme sa, dnes už starí fotri, veď takmer všetci sme päťdesiatnici, no zistili sme, že keď sa dobre zahrejeme, tak tie figúry ešte stále dáme. Tancovali sme, hýbali sme sa, porobili sme si aj zopár videí a dali ich na youtube aj fejsbúk.  Bola to taká sranda, ako päťdesiatnici breakujú. Dokonca keď som sa stretol s režisérom  Jeffom Minaříkom, ktorý robí Česko-Slovensko má talent, tak sme plánovali ukázať náš break-dance. Len prišla corona a všetko sa stoplo.“

My sme doma takmer nebývali, dnešní tínedžeri to majú ťažké…

Maka mrzí, že pandémia covidu stopla nielen pracovný život dospelých, ale aj všetky aktivity detí a mladých ľudí. Od vzdelávania až po krúžky.

„Dcéra Sára je druháčka na španielskom gymnáziu. Prvý rok to bolo super, decká mali 7-8 hodín španielčiny denne, strašne rýchlo sa to na ňu lepilo, priam som nechápal, aké robí pokroky. Potom prišiel covid a je to horšie. Učia sa len online, je to úplne iné, ako keď študenti komunikovali navzájom v škole v kolektíve a so španielskymi lektormi. Neviem, ako to celé dopadne. Aj na dcére vidno, že v kolektíve bola šťastnejšia ako teraz, keď je len doma. Táto doba je divná pre nás, aj pre nich. Uniká im šport, mimoškolské aktivity. Sociálny kontakt je nulový. S kamarátkami sa bavia len cez mobil. Ja v jej veku, keď som mal 16, fungoval som v partii, stále sme tancovali, mávali sme tréningy, stretávali sme sa, stále sme boli niekde na diskotékach, doma sme takmer nebývali. Pre dnešné deti je to smutné.“

Deti si idú vlastnou cestou

Makove deti tanec nezlákal. Hoci dcéra Sára chodila dva roky do tanečného krúžku, neskôr ho vymenila za kone a potom sa začala naplno venovať španielčine.

„Zo syna som pôvodne chcel mať športovca, dal som ho na gymnastiku, no len sa tam trápil. Tak som ho nechal tak. Ešte ako malý chlapec sa našiel v kamere a v strihu. Často mi hľadel spoza pleca, ako som niečo strihal, potom si stiahol svoj prvý strihový program a začal v ňom robiť nejaké klipy. Ešte popri základnej škole sa prihlásil na audio-mediálnu tvorbu do Petržalky, kde sa naučil pracovať s kamerami a softvérom a tak ho to chytilo, že pokračoval na strednej umeleckej škole, odbor kamery a odtiaľ išiel na VŠMÚ. Bol som prekvapený, že si našiel svoju cestu celkom sám a ide po nej stále ďalej. Uvidím, ktorým smerom sa vyberie po škole. Sme na neho pyšní, je jedným z najlepších študentov.“

Keď zavolajú z Hollywoodu

Ak by sa ešte naskytla príležitosť zahrať si v nejakom americkom trháku, Mako by dlho nepremýšľal.

„Určite by som to zobral. Robiť pri filme je zážitok. No rovnako ma bavili filmovačky aj na Slovensku. Zahral som si v seriáloch Vdova, Za sklom, v Oteckoch, Pánovi profesorovi a iných projektoch. Sem-tam ma zavolajú na nejaké epizódne postavy. Väčšinou hrám veľkých chlapov. A páčilo sa mi aj v divadle. Napríklad v Divadle Andreja Bagara som dva roky hral v muzikáli Sladká Charity, kde som mal pekné tanečné choreografie. A doteraz ešte účinkujem v Čarovnej Flaute v SND,“ hovorí.

Ktovie, jeho kariéra tanečníka a herca by sa možno vyvíjala úplne inak, keby v 90. rokoch zostal v zahraničí. Nebol by prvý, ani posledný. Viacerí z jeho priateľov sa tak rozhodli po prvých úspechoch počas zahraničných filmovačiek.

„Ja som chcel žiť doma, na Slovensku, kde mám rodinu. Predsa len sme si tu už niečo vybudovali a žije sa nám tu dobre. Keď som bol v zahraničí, videl som že to nie je až také ružové, ako si každý predstavuje.  V podstate sme šťastná krajina, len keby neprišla corona. Ale tá je teraz všade…“ Čo bude v budúcnosti, je otázne. Jedno však vie Mako celkom iste – k strojarine sa nevráti. „Teraz ma začala baviť animácia, hrám sa v animačných softvéroch, len je to náročné na čas. Možno za rok – za dva sa v tom zdokonalím a budem ponúkať kreslené spoty či reklamy. Cesty sú nevyspytateľné a ktovie, kam všade sa človek dostane…,“ hovorí na záver nášho online stretnutia Martin „Mako“ Hindy, ktorý sa z bratislavských tanečných parketov dostal až do amerického filmového trháku.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)