Samovražda ako snaha o prežitie nezáujmu

Počet úmrtí na Slovensku v januári zlomil ďalší smutný rekord, zomrelo o 68 % viac ľudí ako predošlé roky. Najhoršia situácia bola v januári 2021 v Nitrianskom kraji, počet zomretých stúpol na dva a pol násobok priemeru predošlých rokov. Výraznejší rast počtu zomretých bol u mladších ako u starších seniorov. A prírastok úmrtí oproti decembru sa prejavil aj u ľudí v produktívnom veku (do 64 rokov). Uviedol Štatistický úrad SR. Stále nevieme, koľko z týchto ľudí spáchalo od marca 2020 aj samovraždu.

Každých 40 sekúnd zomrie v dôsledku samovraždy na svete jeden človek. Planéte preplnenej ľuďmi… A dnes naozaj veľmi nešťastnými ľuďmi. Trápia sa všetci, nech sú kdekoľvek na svete. Všetci prežívajú svoje vlastné malé aj obrovské osobné starosti a tragédie. Rozlišujeme sa snáď už len schopnosťou empatie, ľudskosti a schopnosti počúvať aj toho druhého.

Nezomierajú len chorí na covid. Zomieranie ostalo a aj ostane súčasťou života na planéte či tu pandémia bude alebo nie. Zomierajú však aj naše duše a charaktery, hodnoty, nech už sme kdekoľvek na svete. Kdekoľvek a tak také to prízemné „ty si aspoň za hranicami“, počas pandémie znie horšie ako výstrel. Ako aj ten, ktorý včera zaznel v Prahe pred ministerstvom zdravotníctva, kde večer prišiel zlomený 50 ročný pán a strelil si do hlavy. Aj on to mal za slovenskými hranicami ľahšie?

Až potom sa budú pýtať?

Nie, dnes už nie je doba, kedy si myslíte, že ten váš problém je najväčší na svete, lebo vraj musíte nosiť rúško, lebo nemôžete ísť do svojej obľúbenej kaviarne, lebo dovolenka… a ešte rozposielate „hrdinské“ vyjadrenia o láske k slobode s fotografiami, na ktorých pyšne ukazujete, ako ste porušili či prekabátili pandemické pravidlá. „Skúsil by sa niekto v tom lietadle ozvať, že som nemala rúško,“ videla som na sociálnych sieťach a zapamätala som si leteckú spoločnosť, ktorou už zo zásady k hodnotám nikde nepoletím.

Každý zodpovedný má dnes neuveriteľné až desivé tajomstvá zranenej duše. Ruku na srdce, koľkí z nás sa tých druhých za posledný rok spýtali „Ako sa máš?“ Koľkí z nás nehovorili a nepísali len a len o sebe? A koľkí si možno už aj preto siahli na život, prípadne o tom uvažovali, lebo sa cítili bezmocní aj sami? Lebo sa nenašiel nikto, kto by sa ich len tak obyčajne spýtal, si v poriadku?

Či až „potom“ neskôr sa budú ďalších pýtať, prečo to urobili? Či tie básnické otázky, čo jej/mu chýbalo? Však bola/bol mladá/ý, pekná/ý, úspešná/ý, nič im nechýbalo, veď korona ovplyvňuje všetkých… Až potom sa budú pýtať?

Naozaj?

To nám naozaj stačí na prvý pohľad, veď býva v dome, veď má záhradu, veď žije za hranicami… Naozaj dokážeme vnímať ešte aj iných okrem seba?

Naozaj si nikto nič nevšimol? Naozaj? Naozaj boli posledné dni, týždne, mesiace rovnakí ako vždy aj keď pandémia? Naozaj sa nemenili? Naozaj sa niekto z ich priateľov zaujímal o to, čo ich trápi, ako sa majú, naozaj? Zámerne píšem priateľov, lebo deti z fungujúcich rodín, malé či už dospelé, sa podľa mňa doma milujúcim rodičom zverujú ťažšie, ak vôbec. Nechcú im pridávať starosti, nechcú, aby sa o nich ich milujúci rodičia báli. Signály tak vydávajú skôr tam vonku.

Elementárny záujem

Mám pocit, možno sa mýlim, že tam vonku egocentrizmus a egoizmus prerastal v spoločnosti do gigantických rozmerov už pred pandémiou.  Že je stále menej tých, čo sa naozaj zaujímajú, zavolajú len tak a naozaj pomôžu aj tam, kde to nie je len o peniazoch, ale elementárnom záujme. Záujme o človeka, jeho dušu.

Alebo, koľko ste v poslednom telefonáte či nedajbože na káve hovorili len a len o sebe? Aj nástup asociálnych sietí spôsobil podľa mňa strašne veľa. Pôvodná myšlienka spájania priateľov sa niekomu vymkla a ostala len pachuť narušených vzťahov a sveta naoko, narcizmu, chvastania, ale aj závisti, egoizmu, násilia… Hodnoty prevalcovala primitívnosť a povrchnosť. Aj vo vzťahoch.

Darmo niekto nápadne aj nenápadne upozorňuje, že ho niečo dlhodobo trápi, frustruje, stačí, ak sa podľa niekoho má lepšie aj dnes a už nad ním mnohí mávnu rukou. Čo ty, ale ja! Ja mám problém, čo ty môžeš mať za problémy, čo ty môžeš vedieť o problémoch! Ale čo ja!

Akoby sme vždy túžili mať radšej problémy tých druhých, pritom o nich nič nevieme. Stačí, že máme pocit, že druhých sú menšie. Pre každého sú tie jeho problémy „najhoršie na svete“, samozrejme nepíšem o vážnych ochoreniach. A točia o nich neustále dookola, bez elementárneho záujmu o toho druhého.  Jenom, já, já, já, jenom já.

Impulzy zúfalstva

Zúfalý človek vždy púšťa impulzy, ktoré však okolie často nevidí a nepočuje alebo bagatelizuje. Čo ty, ale čo ja! Zúfalý človek sa časom stiahne a prestane zo seba dostávať bolesť von. Pritom stačí tak málo, nevzťahovať iba pozornosť na seba a svoje problémy.

Neviem, možno sa mýlim, ale takto to cítim ja.  Egoizmus nás prerastá.  Ako keď si na vás niekto nespomenie týždne, či aj roky. VY si spomeniete, VY vytočíte číslo a prvé, čo vám dotyčný do telefónu povie je: „No konečne, že sa aj po rokoch ozveš!“  Pre mňa je to začiatok posledného telefonátu. Nabudúce už nezavolám a už ani nečakám.

Neodsudzujem ľudí, ktorí spáchali samovraždu. Kto som, aby som si ich dovolila súdiť?! Absolútne to nie je pre mňa ľudské zlyhanie a výmysel „chorej hlavy“. Samovraha určite nie…  Takí, čo na to nájdu aj reálne odvahu musia byť neskutočne zúfalí a zlomení. Naozaj pred tým ticho nevolali? Alebo naozaj tak ticho, až sme to nepočuli? Naozaj nevysielali žiadne signály? Naozaj?

Naopak, je to pre mňa znak toho, že niekto sa medzi nami veľmi trápil a nikto, nikto si to nevšimol aj keď áno, všetci máme starosti. Cítim pri takých osudoch obrovskú ľútosť, že evidentne nemali pri sebe priateľa, ktorý by im vedel pomôcť. Vypočuť ich a hlavne, hlavne mať pocit, že o nich má niekto medzi kamarátmi a priateľmi naozaj aj nefalšovaný záujem. Lebo často práve oni vedia, akosi prirodzene, o nás najviac a rodiny v tomto častejšie ťahajú za kratší koniec. Aj tie milujúce.

Samovražda je podľa mňa výsledok obrovskej samoty medzi obrovským množstvom ľudí, zúfalstva a zlomenej duše. A to sa najmä dnes môže stať každému z nás. Každému. Rodinám prejavujem v ich obrovskom smútku úprimnú sústrasť. Nech ich už blízki opustili z akéhokoľvek dôvodu, nielen pre koronavírus.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)