„Prvoradou povinnosťou vlády je chrániť ľudí, nie riadiť ich životy.”
Zažili sme vládnu krízu ako oči. Výsmech v priamom prenose. Uprostred svetovej pandemickej a hospodárskej krízy sme si dali ešte jednu takú našu, slovenskú, vnútroštátnu. V podobe dosť trápnej, pokiaľ možno vždy medializovanej, slovnej roztržky dvoch rozhnevaných chlapíkov z úradu vlády. Zahrali nám divadielko o vyhrotených vzťahoch, o márnivých egách brániacich ďalšej koaličnej spolupráci, znížili sa k nadávkam a verejným invektívam, vzájomne sa vyhrážali a vydierali, aby sa nakoniec po mesiaci nečakane „spriatelili“, všetko si odpustili a upiekli si spolu pizzu. Nádhera.
Takto to vyzerá, keď politický amaterizmus siaha až do nebeských výšin a občianska tolerancia do bahenných hĺbok. Nevyhnutná očista vládneho štvorlístka od nežiadúcich osôb sa nakoniec nekonala. Teda len ak neberieme do úvahy ceremóniu ofanfárovaných demisií šiestich ministrov v prezidentskom paláci, ktorí sa po týždni do svojich funkcií vrátili. Česť jednej ministerskej výnimke, ktorá „podala demisiu s vedomím, že podáva demisiu a nieže robí divadielko na to, aby sa tam o päť minút vrátil“.
Takže ideme ďalej v pôvodnej zostave. Dve kresielka sme si vymenili, veď čo tam po odbornosti a kompetenciách. Treba hlavne zotrvať. Či už medzi idiotmi, alebo nespôsobilými viesť tento štát. Takto nejako vyzerá rekonštrukcia vlády a zažehnanie koaličnej krízy na slovenský spôsob uprostred sociálne a ekonomicky najnáročnejšieho obdobia, ktorým, ako oni sami tvrdia, prechádza slovenský národ od 2. sv. vojny. Samozrejme neopomínajme krásne, všetkými koaličnými partnermi uznané štátnické gesto premiéra, ktorý pokorne kajúcne odstúpil zo svojho postu, na ktorom po celý rok robil všetko možné, ale hlavne všetko nemožné na záchranu ľudských životov počas pandémie.
Zaslúžil sa o všetky slovenské svetové prvenstvá v boji proti pandémii a zostrojil doslova protikovidové atómové zbrane. Aby sme sa len nebáli, lebo bude dobre. Myslíte si, že postrehol, že sme v rámci úmrtnosti dopadli v istom momente najhoršie na svete? Neviem, či sa niekedy dozvieme, na čo bolo toto divadielko dobré a „komu tím soudruzi prospěli…“. Možno potrebovali ešte na ďalších pár týždňov predĺžiť ten nekonečný núdzový stav, možno ešte domíňať tie vysoko účinné antigény… ktovie? Je za tým biznis, o ktorom nemáme ani páru a myslím, že o tom ani nechceme vedieť?
Politika je už raz taká. Plná svinstiev, ktoré sa v nej diali, dejú a vždy budú diať. S tým my žiaľ nič nenarobíme. Smutné však je, že sa na to stále musíme pozerať. Už roky. A je úplne jedno, či si tam zvolíme sociálnych demokratov, liberálov, komunistov, či kresťanov, alebo tých naozaj najobyčajnejších. Vždy je to o tom istom, lebo vždy je to o ľuďoch. O ľuďoch v politike, ktorí vždy zabudnú, prečo a pre koho tam sú. Dožijeme sa niekedy politických profesionálov, ktorí budú robiť politiku tak, aby už žiadny občan nepociťoval tak silné znechutenie, bezmocnosť, frustráciu, dlhodobú neistotu a roky trvajúcu hanbu za reprezentantov svojej krajiny? Je vôbec možné, niekoho takého si zvoliť? Alebo je riešením už radšej nikdy nevoliť? Ako ísť príkladom deťom a ako im ukázať čo je správne? Je ešte vôbec nádej, že raz a navždy prestaneme tolerovať menšie zlo? Možno raz, keď si nová generácia vládnych predstaviteľov uvedomí to, čo už v roku 1981 povedal americký prezident Ronald Reagan vo svojom prejave na celoštátnej konferencii AFL-CIO: „Prvoradou povinnosťou vlády je chrániť ľudí, nie riadiť ich životy!“
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)