Nie každý deň je dobrý, vždy je niečo dobré v každom dni
Nie každý deň je dobrý, ale vždy je niečo dobré v každom dni. Takto nejako sa snažím každé ráno nastaviť na prichádzajúci deň, alebo si večer s porozumením zrekapitulovať ten odchádzajúci. Všetky tieto spirituálne odporúčania či tzv. slniečkárske rady, majú niečo do seba.
Mala som v živote obdobie, keď som hltala jednu motivačnú knihu za druhou, sledovala posolstvá múdrych a prebudených, a všetko mi v teoretickej rovine dávalo veľký zmysel. Uzavrel sa mi kruh kolobehu života a všetkému som v teoretickej rovine zrazu začala rozumieť.
Prirodzenosť života, ľahkosť bytia, jednoduchosť pozemskej existencie, život v súlade s prírodou a prežívanie života v prítomnosti. Aké ľahké a tak samozrejmé. Ako sme na to mohli zabudnúť, ako sme sa mohli tak odkloniť a uveriť, že my ľudia sme lepší ako príroda, múdrejší ako vesmír a silnejší ako živly? Plná múdrostí, porozumenia, spokojnosti a novej nádeje som sa po každej takejto duchovnej “nabíjačke” opäť vrátila do reality, čelila nástrahám dňa, náladám ľudí, neskôr zapla televízor, naliala pohár vína a pri večerných správach sa opäť ocitla v štandardnom svete, z ktorého som hľadala únik. A tak som sa dookola motala medzi pobytom v bežnom živote a medzi duchovným očistcom, ktorý mi poskytoval útočisko a svetlo na konci tunela.
Až raz mi docvaklo, že tie svety nie sú dva. Ani moje zdanlivo rozdielné životy nie sú dva. Žijem jeden život v jednom svete a svet, do ktorého som tak rada utekala, je vlastne svet, v ktorom žijem. Len som si ho z nevedomosti oddelila od toho “bežného”. A pritom stačilo len precitnúť a začať ho žiť. Múdrosti na papieri a posolstvá z videí som začala pretavovať do praxe a vtedy začali postupne nastávať v mojom živote veľké zmeny. Nebola to žiadna drina, žiadne povinné meditácie, či duchovné cvičenia. Iba som postupne začala vedome prijímať všetko, čo sa mi deje, a vedome na to reagovať. Začala som menej odporovať situáciám, v ktorých som sa ocitla, a viac hľadať dôvody, prečo sa tak stalo, a spôsoby, ako sa z nich dostať. Začala som si všímať maličkosti bežného dňa, malé ľudské gestá, prirodzenosť a hravosť detí, nádheru prírody v každom ročnom období a iné drobnosti, ktoré som predtým prehliadala, prípadne na ne akože nemala čas. A môj svet začal byť pestrejší.
Prirodzene som začala pociťovať radosť, že môžem byť toho súčasťou a vďačnosť za všetko, čo mám, kým a s kým som. Nastali pravdaže aj menej milé zmeny. Vedomým prístupom som začala vnímať aj to, čo mi škodí a kto mi vlastne ubližuje. A zrazu som prestala mať dôvod to ďalej tolerovať. Čím som automaticky vypustila zo života mnohé činnosti, niekoľkoročné návyky a veru aj niekoľko ľudí. A všetko išlo prirodzene, hladko a bez akéhokoľvek nútenia alebo plánu. Go with the flow. Teda “ísť s prúdom”, čo je vždy jednoduchšie, ako ísť proti nemu. Stačí aspoň niekedy nechať veci, nech sa dejú, a prestať ich riadiť a kontrolovať. A potom pozorovať rozdiel. Život naozaj zrazu naberie nový kurz a úplne iný rozmer. Predstaví nám svoje plány a svoje umenie, ktoré keď rozpoznáme, tak pochopíme, že takej dokonalosti nie sme schopní ani pri tom najprecíznejšom plánovaní. A dokonca sa udejú zázraky, lebo keď si priznáme naše ľudské limity, tak zistíme, že sa aj bez nášho pričinenia dejú veci neuveriteľné. A dejú sa každý deň a vôbec ich nie je málo.
Môj svet začína byť čarovný. A celé to začalo to len tým, že som si na konci zlého dňa povedala, že hoci nie každý deň je dobrý, vždy je niečo dobré v každom dni. Stačí zaostriť zrak, otvoriť myseľ a skutočne to precítiť.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)