Prišli o zdravie, muža aj súkromie. Ženy, ktoré sa neboja tvoriť

Mám tri kamarátky. Ženy, ktoré poznám len niekoľko rokov a spoznala som ich cez ich prácu. Tomu, čo robia, veria. Žijú s tým a stále na sebe pracujú. Sú to ženy s rôznym zázemím.  Nevzdávajú sa. NIKDY. A aj pre to sú skvelé.

Miri

V oblasti háčkovaných hračiek, ale aj štrikovaných detských doplnkov alebo čiapok pre dospelých patrí k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku máme. Miri dokonale komunikuje so svojim okolím. Na svojom fanúšikovskom profile na facebooku má už vyše 7000 sledujúcich. Fotí nielen svoje výrobky, ale podelí sa aj o zážitky z prírody, varenia alebo výletov. „V živote som si nezaplatila žiadnu reklamu. Takže je to malý zázrak, že mám toľko fanúšikov, ktorí radi kupujú moje dielka,“ priznala Miriam Schniererová. Nejde tvrdohlavo po kvantite. Od začiatku si vyberá kvalitu. „Nastaviť cenu je pre slovenského kupujúceho ťažké. Vieme prečo. Ja som si od začiatku presadzovala tvrdohlavo svoje. Nepôjdem do lacných nekvalitných materiálov. To, čo odovzdám, musí vydržať roky. Nielen pár týždňov. Začala som si nakupovať materiály aj zo zahraničia alebo od šikovných žien, ktoré sa venujú pradeniu na kolovrátku. Takéto výrobky sú večné.“

Manželský trojuholník a rakovina

Miri je pekná štíhla žena. Pri pohľade do jej veselých očí by málokto povedal, že predchádzajúci rok bol najťažší v jej živote. „Stalo sa to minulý rok v máji. Počas mojej narodeninovej večere. Môj muž mi oznámil, že ma už nemiluje, má inú ženu a chce žiť s ňou. Povracala som sa priamo tam.“ Tak po takomto originálnom darčeku určite netúži žiadna z nás. Pre Miri to však bol len začiatok. Nechcený manželský trojuholník jej priniesol zdravotné komplikácie, ktoré vyvrcholili onkologickým ochorením. Vyrovnávala sa tak hneď s dvoma ranami osudu. „Mám dve malé dcérky. Tretiačku a prípravkárku. Pre ne som musela a chcel žiť a fungovať.“

foto: archív M. SchniererováZbalila seba aj svoje deti  a z novopostaveného  domu sa vrátila  k rodičom. Na dlhé týždne nedokázala vziať háčik do ruky. Len prežívala. Aj v tomto sa však ukázala ako veľká bojovníčka. „Mala som pre koho a za čo bojovať.“ Vrhla sa späť do práce. Nad vodou ju držal aj jej originálny projekt . Ten sa dvakrát ročne koná na farme jej rodičov v Hrubej Borši a zgrupuje handmade výrobcov zo širokého okolia.  Pred časom si názov dala patentovať. „ Zaregistrovala som ďalší projekt  s takým istým názvom. Nechcela som, aby po Slovensku rástli nové . Tak som si môj názov dala zaregistrovať na patentovom úrade.“

Miri konečne žiari. S bývalým manželom ešte nemá dotiahnuté všetky záležitosti do konca, no už vidí svetlo na konci tunela. „Bez mojich rodičov by som to nezvládla. Sú to úžasní ľudia, ktorí mi veľmi pomohli. Teraz túžim po vlastnom malom domčeku, vlastnom miestečku pre moje vlny, gombíky a látky. Po vlastnej dielničke, ktorú som zanechala v dome, z ktorého som odišla.“

Danka

Keď sa  rodina Dany Ondrusovej sťahovala pred štyrmi rokmi z bytu do novopostaveného domu, dostala Danka po trinástich rokoch výpoveď v práci. „Zrazu som mala nečakane priveľa voľného času. Ten sa mi, samozrejme, pri sťahovaní a zariaďovaní zišiel, no chýbajúcu dieru v rodinnom rozpočte nezaplnil.“ Vidiecky štýl bolo presne to, po čom Danka túžila. Lenže nie všetko, čo mala v predstavách, bolo na našom trhu dostupné alebo vzhľadovo pekné. „Siahla som po dreve, klincoch a farbe. Trošku netradičné na ženu, no cítila som, že presne toto ma bude baviť a napĺňať. Najprv som ponúkala svoje výrobky, rôzne debničky, tácky, lopáriky, na internete.  Bol o ne záujem. Tak som si založila fanúšikovskú stránku na sociálnej sieti.“

Otvorila dvere do súkromia

Jej  značka začala pomaly získavať priaznivcov. A tak ako Miri, aj Danka zvolila taktiku nazretia do súkromia. Fotky jej dekorácií na terase, v kuchyni či spálni sa rýchlo stali virálnymi. Danka k tomu pridáva úžasné recepty zo svojej kuchyne. Komunikácia na jej stránke prinášala ovocie. Dnes má viac ako 7000 fanúšikov. „Poňala som to ako denník. Nechcem len nafotiť svoj výrobok a napísať k nemu cenu. Ponúkam príbeh. Ale aj návod, ako si sama niečo vyrobiť, upiecť, vylepšiť, skrášliť. Nie som žiadny profesionálny fotograf, kvalitná fotka však výrobok predáva, takže si na tomto dávam veľmi záležať.“

Čim viac sympatizantov Danka má, tým viac si uvedomuje aj zodpovednosť voči nim a sebe samej. „Stále mám pri sebe notes alebo skicár. Nápady si hneď rozkresľujem, načrtávam, zameriavam. Inšpiráciu hľadám všade. Od časopisov, cez dovolenky po bežné prechádzky. Je veľmi náročné zachovať si svoju originalitu a zároveň prinášať nejaké novinky. Nie som žiadna manufaktúra. Pracujem sama, len drevo mi podľa požiadaviek nareže manžel.“  Občas prichádza stereotyp. A to vtedy, keď vyrába ten istý chlebník či debničku už desiatykrát v rade. Vtedy zaloví vo svojej fantázii a prinesie na trh nový výrobok.

Katka

Táto kreatívna žienka to vie rovnako dobre s háčikom ako aj so šijacím strojom. Na náš trh priniesla niečo, čo tu ešte nebolo. Aspoň nie v takom rozsahu. Tričkovlnu. Pôvodne recyklovaný materiál, z ktorého sa dajú vyrábať ďalšie skvelé veci. Košíky, koberčeky, kabelky. Začala, tak ako Miri, s háčkovanými hračkami. „Najskôr som ich začala vyrábať len pre moje deti. Mám rada pekné hračky, žiadne pikaču,“ zasmeje sa Katarína Miková. „Postupne začal byť o moje hračky záujem a ja som si uvedomila, že toto je spôsob, ako pracovať z domu, byť so svojimi deťmi a nevidieť ich len pri večery a uspávaní.“

Katka je smejko. Vidieť ju inak ako s úsmevom na tvári je takmer nemožné. Nezlomil ju žiadny životný pád. Ani dve nevydarené manželstvá, ani diagnóza najmladšieho syna – detská mozgová obrna. Zo všetkého zlého dokáže vyťažiť to dobré.  „Tvorivá činnosť ma pohltila. Musím mať prehľad nielen o domácej scéne, ale sledovať aj globálne trendy. Vďaka  sociálnym sieťam idú mnohé veci ľahšie. Problém je kopírovanie. Zažila som ho aj ja. S tým sa však musím asi zmieriť a mať myseľ otvorenú pre nové nápady.“

Prišla o ruky

Katka má z pivnice v rodinnom dome vytvorený ateliér (tak ako aj Miri a Danka). Bez priestoru na tvorbu to ani nejde. V jednej miestnosti sú len šijacie stroje. Pretože Katka vyrába aj úžasné šité knihy, pre lepší motorický vývoj malých detí. Na začiatku roka 2017 už mala plný kalendár objednávok na rok 2018. Musela dať tomu všetkému načas stopku. „Moje ruky to nezvládali. Mala som ich tak presilené, že som nedokázala udržať v ruke lyžičku.“ A to si v domácnosti plnej detí nemohla dovoliť. So svojim aktuálnym skvelým partnerom majú spolu päť detičiek, takže doma majú poriadne veselo.

Katka sa zahryzla do svojej práce poriadne. Všetky jej výrobky, hračky, knihy, košíky aj kabelky, či tašky na kočíky majú jej kožený štítok prišitý priamo na sebe. Tým sa jasne odlišujú od iných podobných.  A rozbehla aj ďalší nový dizajnový koncept. Zhrnula by som to takto: treba byť vytrvalý, ambiciózny, neustále sa vzdelávať, rozvíjať a najmä sa nenechať odradiť žiadnym neúspechom.“

Katka je presvedčená o tom, že úspech sa neráta len v peniazoch. „Je to neopísateľný pocit, keď si zrazu nájdete v mobile fotku spokojného dieťatka s vašou hračkou. Nápad, ktorý vznikal v noci, zrealizoval sa počas nasledujúcich dní a našiel spokojného zákazníka, je na nezaplatenie. Nápady precízne spracovávam od prvej čiarky v návrhu až po posledný steh a pred samotným uvedením na trh si dávam záležať aj na testovaní. Keďže vo veľkej miere navrhujem a tvorím produkty najmä pre deti, bezpečnosť, pôvod a kvalita použitých materiálov sú pre mňa na prvom mieste.“

Nech sú vám tieto tri úžasné ženy inšpiráciou v tom, že vlastných snov sa netreba vzdávať. A že aj v našich podmienkach sa dá tvoriť kvalitne  a úspešne.

Autorka Tatiana Brezinská vyštudovala som masmediálnu komunikáciu v Trnave. Už počas štúdií som pôsobila v lokálnom Rádiu Naj, Mestskej televízii Trnava aj novinách. Počas svojej praxe som prešla rôznymi pozíciami ako športová redaktorka – moderátorka. Najväčšie skúsenosti som nadobudla počas môjho pôsobenia v športovej redakcii STV. Poslednými zamestnávateľmi boli Trnavský hlas a Trnavský samosprávny kraj. Tu som pracovala ako redaktorka a grafička župného magazínu. V súčasnosti pôsobím na voľnej nohe, moderujem spoločenské podujatia a píšem knihy – beletriu.