Vek a spánok neoklamete
Každý má horší a lepší deň. A potom ešte aj ten “tretí”. Ja som mala fantastický, prenádherný a mimoriadne aktívny potom, čo som si išla ľahnúť o druhej nadránom, aby som všetko stihla za počítačom a mohla vyraziť do môjho milovaného záhradníctva vyvetrať hlavu. Keď mi zazvonil budík 6,30 hod, mala som pocit, že asi umriem a nikomu na Slovensku už nebudem môcť vysvetliť, že to nebolo pod vplyvom covid očkovania.
Okamžite som si začala vymýšľať výhovorky, ako sa vyhovorím, že neprídem. Cítila som sa ako v 90-tych rokov, keď som rovno z diskotéky chodila do práce. Oziabalo ma od únavy celé telo, akýkoľvek dotyk látky na mojej koži mi vyvolával fantómové bolesti z vyčerpania. Rozmýšľala som, ako som to len vtedy zvládala. Dnes, v roku 2021 je to už utrpenie. Akoby som videla samú seba zhora a hovorila tej pod mnou, že toto moja zlatá dnes neprežiješ! Jednoducho, už nemôžeš pracovať do druhej, aby si skoro ráno mohla ísť opäť pracovať. Ani s cieľom vyvetrať hlavu!
Do auta som sadla ani neviem ako, radšej som si nasadila dioptrické okuliare, aby som aspoň garážovú bránu videla či je už hore a neprerazila ju autom tak, že by som si to ani nevšimla. Dodnes si totiž pamätám, ako som pred rokmi od únavy z práce (nie ponocovaniu) nabúrala v podzemnej garáži pri parkovaní do steny. Jednoducho som ju pred sebou nevidela a zavadzala mi.
Teraz som sa cítila podobne. Garážová brána sa stihla otvoriť a ja som vyrazila do mesta. Ako vždy na plné bomby vytúrovala retro rádio a zamierila tam, kde som nesmierne šťastná bez internetu, mobilu a zloby pomýlených sociálnych sietí. Otvorila som si nápoj, ktorý mi vraj mal dať krídla a nedal, nastavila tempomat (áno, dokážem to aj v meste) na predpísanú rýchlosť a vyrazila. Keď som sa už zrána vyčerpaná šinula okolo nemocnice, na sekundu som zauvažovala, či nezvrtnem volant doprava, aby mi na pohotovosti namiešali nejaký energický kokteil, keďže drink s krídlami nezaberal. Nepomáhala ani hlasná hudba, pri ktorej som aj tak musela sledovať všetky spätné zrkadielka, či neprekážam sanitke, ktorá tam jazdí asi každých päť minút.
Deň v záhradníctve, v ktorom vždy urobím za deň asi 18 tisíc krokov som sotva prežila. Každá informácia od mojich skoro kolegov do môjho mozgu cestovala s dvojsekundovým oneskorením. Ale ako vždy, aj keď totálne vyčerpaná z nedostatku spánku, vydala som zo seba maximum. A popri práci so zeminou som sa prenášala do spomienok z mladosti, na ktoré s bývalými kolegami spomíname dodnes. Bože, ako som to mohla vtedy zvládať, celé dni spávať 2-3 hodinky a fungovať ďalej…
Bála som sa ísť na obed, tušila som, že ak sa mi ešte aj definitívne odkrví po jedle mozog, hlava mi do taniera padne ako galoša. Prežila som aj to a čakala na 17,00 hod. Sklamala som samú seba, odišla som o dvadsať minút skôr. Zrazu som totiž cítila, že ak nasledujúce minúty nevyužijem na presun do postele, už sa do nej nikdy nedostanem. Aj tak to bol opäť jeden z najkrajších dní posledného roka.
Doma som sotva stihla zo seba striasť všetky trávy, chrobáky, mušky a konáriky a už zazvonil mobil. Hľadala som ho všade, stále zvonil a stále som ho nevedela nájsť. Ani okuliare, aby mi možno v bezradnosti hľadania pomohli. Zvonil ale tak čudne. Menil hlasitosť raz viac, raz menej. Zvonenie sa stále akoby vzďaľovalo a potom približovalo. Hľadala som všade, aj tašku s brigády som celú vysypala. Ani mobil a ani okuliare. Kurnik, asi som si ho zabudla v záhrade. Odpovedala som si nelogicky sama sebe a vôbec si neuvedomila zvrátenosť, že mobil, ktorý by som si niekde zabudla, predsa nebude zvoniť v mojom byte. V tom som si uvedomila, že to vzďaľujúce sa a približujúce zvonenie je v mojom zadnom vrecku nohavíc. Večer, keď som sa sprchovala sa ma manžel už iba spýtal, či sa už odteraz budem sprchovať iba s okuliarmi na hlave a kedy si vraj uvedomím, že už nemám 25 rokov. Ale inak to bol naozaj jeden z ďalších dokonalých dní v mojom živote. Veľmi pekne zaň ďakujem! A u vás doma ako? Stále normálne?
(Ak vás tento článok zaujal, jeho autorovi alebo redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)