Aj jedlo mi viac chutí v reštaurácii ako dovezené
Neznášam nákup cez internet. Tento fenomén toľkým ľuďom už roky uľahčuje život, no mňa privádza do šialenstva. S veľkými ťažkosťami sa snažím spomenúť si, kedy sa môj nákup cez nejaký eshop skončil k mojej spokojnosti. A nemyslím tým môj čisto subjektívny názor na kvalitu alebo vzhľad tovaru, ktorý mi doručia. Ide o momenty rozhorčenia a sklamania takmer zakaždým, keď si zásielku rozbalím.
Ak to nie je klasický problém, že mi skoro nikdy nesadne veľkosť alebo strih, hoci si svoje konfekčné rozmery poznám a viem sa aj pomerať, tak je to takmer pravidelná konfrontácia s tým, že „na obrázku to predsa vyzeralo inak“. Našťastie nie som v tomto zážitku úplne osamelá, lebo inak by som si asi naveky myslela, že problémom som ja.
Všetci ma vždy presviedčali, aké úžasné je online nakupovanie. Vianoce aj sviatky vybavené v suchu a v predstihu, žiadne zhony, stresy, behanie po preľudnených obchodoch. Ak sa ti niečo zapáči, objednáš si, prinesú ti, nepáči sa ti, vrátiš… čistá práca. Dokonca si môžeš objednať viac druhov a veľkostí. Veci, ktoré sa ti páčia, si necháš, ostatné vrátiš. Kuriér príde k tebe domov, vyzdvihne balík a máš po starostiach. Znie to tak ľahko a pohodlne. Ale moja realita je vždy iná.
Presedím pri internete dlhé hodiny, hľadám vhodný tovar a správnu veľkosť. Ak nejde o oblečenie, browsujem aj po rôznych iných stránkach, či niekde nenájdem svoj tovar lepší, krajší, možno taký istý, ale lacnejší. Dám si námahu aj s čítaním recenzií, aby som čo možno najviac eliminovala kúpu mačky vo vreci. Nakoniec objednám. Čakám pár dní, niekedy aj týždeň a viac. Pomaly ma aj prechádza to nadšenie z toho, čo som chcela pôvodne kúpiť.
Tovar príde a ja sa opäť sklamem. A iba sa utvrdím v tom, že by som už naozaj mala prestať robiť veci, ktoré robiť nechcem. Obsah zásielky je skoro vždy v realite iný ako to, čo som si pôvodne objednala. Buď je inej farby, niekedy aj vzhľadu, pretože bol zle alebo len ilustračne nafotený. Inokedy sa už pri vybalení prejaví poškodenie či chyba, ktorú je potrebné reklamovať. Alebo ide o obuv či oblečenie, ktoré nekorešponduje s veľkosťou, ktorou je označené. Alebo len s mojou nohou a postavou, ktoré sú ale bežne mimo online sveta s danými veľkosťami v pohode. Najradšej by som to celé vyhodila von oknom.
Ale nie, musím to opäť pekne zabaliť. Povypĺňať formuláre k vráteniu. Uviesť dôvod vrátenia, číslo účtu, na ktorý očakávam vrátenie peňazí, ktoré mi niekoľko dní až týždňov visia vo vzduchu, kým sa proces vrátenia tovaru neukončí. Musím ísť s balíkom na poštu, alebo zavolať kuriéra, aby mi ho prišiel vyzdvihnúť. Pričom dohoda s ním je taký ľahší pôrod. Poznáte to. On príde niekedy medzi 8 a 17 a ja sa v tom čase budem nachádzať niekde medzi BA a KE. Pretože nesedím celé dni na to istom mieste. Proste tortúra na niekoľko dní, ale „z pohodlia domova“. A pritom stačí zájsť do obchodu. Pozriem, vyberiem, chytím, skúsim a buď nechám tam alebo vezmem. Koniec príbehu. Častokrát mi to stojí aj za tie preľudnené priestory a preplnené parkoviská, hoci nakupovanie vo všeobecnosti nemusím. Ale niekedy nakupovať treba. A vtedy je fajn aj niečo reálne kúpiť. A mne sa to zatiaľ darí len v reálnom svete.
Aj jedlo mi viac chutí v reštaurácii ako dovezené. Aj stretnutia mám radšej tvárou v tvár, než tie cez video call. Možno som staromódna a možno len nechcem stratiť kontakt s realitou. Začínam si ju viac užívať, lebo dnes už o ňu môžeme veľmi ľahko prísť. A ostane nám zas len tá virtuálna.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)