Bude mi vážne chýbať!

Často ma zvykne premknúť pocit, pri ktorom si silno uvedomím, že sme všetci pominuteľní. A že raz príde rad na každého. Odháňam tieto myšlienky, lebo sú pre mňa vždy nepríjemné a nechcem ich nikdy ďalej rozvíjať a venovať im energiu. Som im však aj vďačná, lebo si pri nich uvedomím silu ľudskej existencie a viac si potom vážim prítomnosť blízkych a známych ľudí v mojom okolí.

 Zažívam to aj s ľuďmi, ktorých osobne nepoznám, ale ktorí zasiahli môj život a stali sa jeho súčasťou. Inšpirujú ma, učia ma, bavia ma a preto ich rada vyhľadávam.

A medzi takých ľudí rozhodne a jednoznačne patril aj Milan Lasica. Cez slzy smiechu, ktoré mi často dokázal privodiť, som si hovorievala: „Bože, čo to tu bude, keď aj tento človek odíde?“ A stalo sa. Odišiel.

Dôstojne, ticho, v úklone, na javisku. S noblesou dokonalého umelca, oddaného svojej práci a svojmu poslaniu, ktoré naplnil na sto percent. Obrovská strata pre nás všetkých a pre každého z nás. Naša spoločnosť v ňom nestratila len výborného komika, humoristu, herca, speváka, moderátora a glosátora, ale aj láskavého gentlemana a múdreho človeka s otvorenou mysľou, ktorý svojim trefným, inteligentným a satirickým humorom dokázal okomentovať každú spoločenskú udalosť. S dávkou irónie, jemu blízkou, poukazoval na konanie ľudí a aktuálne dianie v každom režime. A nikdy neprestal byť tolerantný k človečenstvu.

V časoch viac či menej pohnutých nám vždy prinášal potrebný nadhľad múdreho starca a vnášal humor do našich životov, aj keď nám už prestávalo byť do smiechu. Vedel to dokonale. Robil to celý svoj život a robil to do poslednej chvíle. Ako múdry kráľ či statočný kapitán, ktorý ostane na potápajúcej sa lodi, až kým nepomôže poslednému pasažierovi dostať sa z nej von. Aj za cenu svojho života.

Jeho odchod pre mňa symbolizuje odchod doby, v ktorej boli gentlemani samozrejmosťou, slušnosť hrdosťou a humor múdrosťou. Neviem, či sa taká doba ešte niekedy vráti, ale humor tu našťastie ostane navždy. Ten je nesmrteľný. Prežije všetky doby. A my prežijeme vďaka nemu. Ďakujeme Vám pán Lasica, že ste nám ukázali ako.

Viem, že život pôjde ďalej, ale teraz pociťujem nezvyčajný smútok a veľkú stratu. Budete mi chýbať maestro! Bolo mi cťou vidieť Vás, počuť Vás, cítiť Vás, chytiť Vás a osobne Vám poďakovať a zatlieskať. Urobila by som to kedykoľvek a robím to aj teraz. Česť Vašej pamiatke.

„Ľudia sa rodia. Ľudia umierajú – nie je to neviem aká životná múdrosť. Ale na druhej strane je to, žiaľ, pravda.“ Milan Lasica

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)