Denník zdeptanej matky… alebo srdcervúce storky (nielen) o tom, ako sa dcéra vybrala študovať do zahraničia
Keď dieťa prvýkrát hlesne, že chce študovať v zahraničí, tak sa len zľahka pousmejete, bez rozmyslu prikývnete, medzi krájaním mrkvy do polievky a umravňovaním psa pretiahnete obvyklé hmmm a pomyslíte si: „Zlatíčko, hlavne najskôr zmaturuj.” Máte pocit, že k tým maturitám je ešte pekne ďaleko a nebudete predsa zbytočne strácať čas premýšľaním nad tým, čo možno raz bude, alebo aj nebude…
Lenže zrazu sa štúdium v zahraničí ocitá na stole čoraz častejšie. Zrazu ho potomok spomína stále intenzívnejšie, padajú krajiny, padajú mestá, padajú konkrétne školy. Naozaj prihárať začne, keď na stole objavíte úradné preklady vysvedčení a v počítači rozpísanú esej v angličtine (ktorú mnohé školy berú ako naše prijímacie pohovory). A ani sa nenazdáte a už skáčete po kufri ako Mick Jagger na pódiu v najlepších rokoch s jediným cieľom: Tie periny tam napcháte aj keby to malo byť to posledné, čo na tomto svete urobíte.
Vlastne nie, ešte musíte navariť obľúbené jedlo, napiecť koláče, buchnúť s rodinou šampáňo, aby všetko dobre dopadlo, a v kúpeľni potajme zapiť lexaurin vlastnými slzami. A v neposlednom rade, musíte ten kufor ešte dostať aj do auta. Spolu s ďalšími kuframi, batohmi, taškami, kolieskovými korčuľami, zimnými topánkami a množstvom iných „nevyhnutností“, ktoré si dcéra pobalila na rok, lebo veď čo ak korona zavrie hranice a domov sa dostane až v lete.
Nebudem plakať, nebudem plakať, nebudem plakať…
Mojou mantrou sa vzápätí stáva jediná veta: „Nebudem plakať, nebudem plakať, nebudem plakať…“. Ibaže nefunguje. Aj po rokoch cvičenia jogy a meditácií mám k budhizmu zjavne ešte ďaleko. Prijať všetko čo život prináša s absolútnym pokojom, som sa ešte nenaučila. Dokonca ani vtedy nie, keď ide o pozitívnu vec – mám predsa šikovné decko, ktorému nestačí diplom z vysokej školy v Skalici (zdá sa, že neuvažuje o politickej kariére na Slovensku).
Pár dní mám oči opuchnuté ako po trojdňovom fláme. Nazriem do jej izby, revem. Prídem domov z práce, vidím jej papuče pri dverách, revem. V chladničke natrafím na jej obľúbený puding, revem. Na balkóne zbadám visieť jej vypraté tričká, revem.
Syndróm prázdneho hniezda to asi nebude
Občas mám pocit, akoby mi niekto odrezal nohy. Cítim sa stratená, neviem, čo so sebou. Uvažujem, či toto je ten syndróm prázdneho hniezda, o ktorom sa tak často hovorí. Keď pes dostane hnačku a prinúti ma prechádzať sa o druhej v noci po sídlisku a kocúr zdemoluje kvetinu a vyhrabe zem z kvetináča uprostred obývačky, pochopím, že moje hniezdo zas až také prázdne nie je. Že to musím dať a zaradiť sa medzi rodičov, ktorí to tiež dali. Poznám takých aj ja.
A, chvalabohu, mám ešte aj mladšiu dcéru. No ako na potvoru, keď sa jej sestra presídlila do Holandska, ona sa s kamoškami vybrala na výlet po Slovensku. Práve som si predstavila, čo bude, keď o dva roky bude tiež chcieť študovať v zahraničí. To asi nedám. Ani ja, ani moja peňaženka. Tuším sa prihlásim do Igorovej lotérie. Ale nie, len žartujem – to je fakt dosť hlúpy nápad. (Tá lotéria, nie štúdium v zahraničí.) Ak náhodou ešte len plánujete rodinu, myslite na to, že mať dve deti naraz na vysokej škole, to je iný „záhul“. Verte, päťročný vekový rozdiel medzi súrodencami bude tak akurát.
Obchody stíha, úrady nie
Dcéra mi zatiaľ posiela videá zo svojej internátnej izby. Už má nový sušiak, kôš na bielizeň, hrnce… Úspešne si prenajala aj bicykel. Pridelený termín na imigračnom úrade kvôli registrácii k pobytu však prešvihla. Darmo, má svoje priority. Nejdem sa rozčuľovať, ani udeľovať múdre rady (dobre, tak len trošku). Už sa musí vedieť postarať sama o seba. A poučiť sa z chýb. Tiež uvedomiť si, že už nie je na Slovensku, kde časenka na desiatu znamená, že vás vezmú najskôr o jedenástej, takže naozaj sa netreba stresovať príchodom načas. V Holandsku to zjavne funguje inak. Vlastne, všetci budeme teraz asi fungovať inak. Ja zjavne na čokoláde a ružovom víne…
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)