Silný príbeh troch mladých žien. Krajčírkin dar

Krajčírkin dar je dojímavý príbeh troch mladých žien, ktorý vám možno trošku zlomí srdce, ale zároveň vleje nádej, že žiť sa oplatí. Za akýchkoľvek podmienok. V akejkoľvek situácii…

Historický príbeh z II.svetovej vojny, ktorý veľmi autenticky zachytáva obdobie fašistickej okupácie Paríža. Príbeh o sile priateľstva a lásky, o odhodlaní, ale aj o strate a beznádeji, ktorá vám môže jedného dňa vkročiť do života.

Tri mladé krajčírky sa popri práci v známom salóne v Paríži usilujú vyrovnať so životom v meste obsadenom fašistami. Každá sa o to pokúša iným spôsobom a každá z nich skrýva malé tajomstvo. Mireille sa pridá k odboju, Claire si začne s nemeckým dôstojníkom a Vivienne zo všetkých síl chráni svoje tajomstvo aj pred kamarátkami.

V roku 2017 prichádza z Anglicka do Paríža Clairina vnučka Harriet rozhodnutá vypátrať svoje korene. Začne pracovať v tom istom salóne na rue Cardinale ako kedysi jej babička. Pomaly odhaľuje rodinnú históriu, temnejšiu a bolestnejšiu, než čakala.

Fiona Valpyová spojila v knihe Krajčírkin dar osudy troch mladých talentovaných dievčat zamestnaných v módnom priemysle. Opisuje ich odhodlanie bojovať v jednom z najhorších období v histórii Európy za ideály, v ktoré skutočne veria. Po celý čas čitateľa dojíma výstižným zachytením ľudskej slabosti a zraniteľnosti, vyváženej nesmiernou odvahou, lojalitou a nezlomnosťou.

Fiona Valpyová

Fiona Valpyová žila sedem rokov vo Francúzsku, kam sa v roku 2007 presťahovala z Veľkej Británie. S rodinou si tam vo vinohradníckej oblasti Bordeaux zrenovovala starú rozľahlú usadlosť, takže sa okrem iného naučila miešať maltu, maľovať steny a degustovať víno.
Každá z týchto inšpirácií, ako aj jej láska k Francúzsku, jeho ľuďom a dejinám, si našli cestu do jej kníh, ktoré boli preložené do francúzštiny, holandčiny, nemčiny, nórčiny, taliančiny, češtiny, turečtiny, litovčiny a slovinčiny.
Autorka žije momentálne v Škótsku, ale pravidelne cestuje do Francúzska za slnkom.

Začítajte sa do novinky Krajčírkin dar:

Paríž sa veľmi zmenil.
Niektoré veci vyzerali, samozrejme, rovnako: panoráme aj teraz dominoval výkričník v podobe Eiffelovej veže, Sacré-Coeur sa stále týčil na vrchu Montmartre a dozeral na obyvateľov mesta ženúcich sa za svojimi povinnosťami a strieborná stužka Seiny sa naďalej kľukatila okolo palácov, kostolov a parkov, ovíjala sa okolo spevnených bokov Notre-dame na Île de la Cité a čerila sa popod mosty spájajúce pravý a ľavý breh.
Niečo sa však zmenilo. Neboli to len zjavné veci, ako skupina nemeckých vojakov pochodujúca po bulvári a vlajky na fasádach budov trepotajúce sa vo vetre s ospalou hrozivosťou – keď popod ne Mireille kráčala, šelestenie látky s potlačou neúprosných čierno-bielych svastík na krvavočervenom pozadí jej pripadalo hlučné ako bombardovanie.
Nie.

Keď sa presúvala z GareMontparnasse späť na Saint-Germain, cítila, že sa zmenilo ešte niečo, niečo menej hmatateľné.
Zračilo sa to v porazeneckom pohľade a sklopených očiach ľudí náhliacich sa popri nej, počula to v príkrej monotónnej vrave nemeckých hlasov pri stoloch pred kaviarňami a barmi a dokazovala to prítomnosť vojenských vozidiel s nacistickými symbolmi – chmúrnymi všadeprítomnými emblémami –, ktoré ju rýchlo míňali.
Odkaz bol jasný.

Hlavné mesto jej krajiny už viac nepatrilo Francúzsku. Už mu nevládnu Francúzi, francúzski politici ho zapredali ako nevestu v napochytro dohodnutom sobáši. A hoci sa mnohí, čo pred mesiacmi utiekli pred postupujúcimi nemeckými vojskami, teraz vracali, podobne ako Mireille pri návrate nachádzali zmenené mesto. Tak ako jeho občania, aj mesto akoby pri pohľade na brutálne pripomienky na každom rohu od hanby vešalo hlavu – Paríž sa ocitol v nemeckých rukách.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)