Najkrajší pohľad je z konského chrbta, aj pre Masaryka

Do nášho národného žrebčína v Topoľčiankach som sa chcela pozrieť už dlho. Asi tri roky dozadu sme sa tam s mužom dokonca aj vybrali, no bol pondelok, a vtedy prehliadky pre verejnosť nie sú. Prešli sme sa však rozsiahlym anglickým parkom, kde sú dreviny staré aj 300 rokov. Návšteva kaštieľa, ktorý býval v rokoch 1921 – 1952 letným sídlom československých prezidentov, a najmä vychýreného slovenského žrebčína, zostávala stále plánom nesplneným.

Pár dní po Mikulášovi som sa, vďaka štátnej agentúre Czech Tourism Slovensko, spolu so skupinou novinárov ocitla priamo v Topoľčiankach.  Bolo to príjemné predvianočné prekvapenie. Samej by mi nikdy nenapadlo trepať sa na takýto výlet v zime, no v lete si to rada zopakujem. Aj s rodinou.

Na zozname kultúrneho dedičstva

Napriek tomu, že v dnešnej dobe je na Slovensku evidovaných približne 15 000 koní, v porovnaní s okolitými krajinami  patríme z chovateľského hľadiska medzi tie najmenšie. Na druhej strane máme národný plemenársky žrebčín európskeho až svetového významu. Topoľčianky sú centrom chovu a šľachtenia piatich plemien koní na Slovensku. Lipicany, huculské kone a slovenské teplokrvníky tu chovajú samostatne, príbuzné plemená arab a shagya arab sú ustajnené spolu. Národný žrebčín Topoľčianky, š.p. vedie centrálnu evidenciu koní v SR a je jedinou inštitúciou oprávnenou vystavovať osvedčenia o pôvode všetkých uznaných plemien koní na Slovensku. Mimochodom, svojho lipicana tu má aj britská kráľovná Alžbeta II. Dostala ho do daru pri svojej návšteve našej krajiny v roku 2008.

Kedysi sme mali na Slovensku až päť štátnych žrebčínov. Desaťročia boli pojmom v celej Európe, no štyri sa dostali do privatizácie (Nový Tekov, Šamorín, Veľký Šariš a Motešice) a v priebehu dvoch rokov bolo po nich. Snahám o privatizáciu či odkúpenie zahraničnými záujemcami  odolal iba žrebčín v Topoľčiankach a dnes je pýchou slovenského chovateľstva. Tunajší chov plemena lipican, jedného z najstaršieho kultúrneho plemena koní v Európe, sa dokonca dočkal mimoriadneho ocenenia: od novembra 2017 je zapísaný v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky. „Zápis  je ocenením dlhodobej a cieľavedomej chovateľskej práce mnohých generácií,“ hovorí Michal Horný , ktorý je riaditeľom Národného žrebčína v Topoľčiankach už 16 rokov. „Slovensko je momentálne štvrtým štátom, ktorý ocenil toto barokové plemeno koní zápisom do zoznamu prvkov nehmotného kultúrneho dedičstva. V roku 2018 sa Slovensko spolu s Rakúskom bude usilovať o zápis chovu týchto koní do zoznamu svetového nehmotného dedičstva UNESCO.“

Štvorylka pri čaji

Osem hrdých lipicanov svojím elegantným vysokým krokom testuje pieskovú plochu jazdiarne, keď vyštípaní zimou vchádzame dovnútra. Jazdci v zeleno-čiernych kabátcoch a bielych rajtkách dokonale ladia s bielou srsťou koní. Chystajú sa nám predviesť dokonalý súlad jazdca s koňom v predstavení s názvom  Štvorylka. Zatiaľ čo jazdci kone zahrievajú poklusom, my dostávame horúci čaj.  Vtom zaznie Radeckého pochod a ja zisťujem, že zatiaľ čo drezúru v cirkusoch veľmi nemusím, z tohto vystúpenia sa teším. Možno preto, že z koní vyžaruje pohoda, v krytej hale majú naozaj veľký priestor a, ako sa neskôr presvedčím, žijú v čistých stajniach s voňavým senom a naozaj perfektnou starostlivosťou.

Lipicany sú vraj najučenlivejšie kone, práve preto sú najvhodnejšie na drezúru. Úchvatné tanečné figúry sú výsledkom mesiacov tréningu, hoci koníky pôsobia prirodzene, akoby to mali vrodené. Niektorí nám predvedú aj Courbetov skok, pri ktorom máte pocit, že kôň už-už odletí. Na záver si biele lipicany sadnú na zadok celkom ako psíky. Je to milé a my nadšene tlieskame.

Vystúpenie sa končí a jazdci odvádzajú kone do stajní. Vyjdeme z jazdiarne, ktorá je akýmsi centrom žrebčína, a pomaly sa presúvame k stajniam aj my. Ideme sa pozrieť na ďalšie plemená. Boxy  sú ukážkovo čisté, kone práve žerú. Na sebe majú teplé zapínacie deky, krásnu lesklú srsť si nechajú pokojne hladkať.  Keď prichádzame k lipicanom, ktoré vystupovali v jazdiarni, jeden z nich nervózne hrabe kopytom. Vyrušujeme ho, kamaráti už žerú a my sa práve s ním chceme fotiť. Odchádzame a o pár minút aj on radostne žuje.

Riaditeľ Michal Horný vysvetľuje, že v Topoľčiankach sú v produkcii krmív trvale sebestační: „Všetko, čo kone skŕmia, si dopestujeme na zhruba tisícke hektárov sami. Okrem koní chováme aj hovädzí dobytok holsteinského plemena a tiež 300 oviec, z ktorých mlieka vyrábame bryndzu a syr na predaj z dvora.“

Rodinné striebro

Štátny žrebčín v Topoľčiankach bol zriadený 15. 10. 1921.  Odvtedy sa tu narodilo viac ako 8 tisíc žriebät. Historická jazdiareň vybudovaná v roku 1910 sa spolu s časťou zariadení  nachádza v rozsiahlom parku kúsok od kaštieľa. Národný žrebčín, spolu s parkom, ktorý je pre svoju mimoriadnu kultúrnu a historickú hodnotu Národnou kultúrnou pamiatkou, a kaštieľom, ktorý pamätá nielen československých prezidentov, ale aj Habsburgovcov či iné šľachtické rody,  je naším spoločným rodinným striebrom.  A nestráca na lesku. Práve naopak.

Kone z Topoľčianok sú úspešné na súťažiach v celej palete jazdeckých disciplín ako drezúra (jej cieľom je absolútny súlad koňa s jazdcom), voltíž (akrobacia a gymnastika na cválajúcom koni), parkúr (skoky cez umelé prekážky), vytrvalostné jazdenie a záprahy. Aj Národný žrebčín organizuje preteky vo všetkých spomenutých disciplínach, v takýchto súťažiach zároveň testujú kone narodené v Topoľčiankach.

Vraj najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta.  Myslím si, že aj pohľad zdola na kone je krásny. Napokon čísla to potvrdzujú: žrebčín navštívi  ročne zhruba 50.000 domácich aj zahraničných turistov.

Ochutnali sme menu TGM

Budúci rok si spolu s Českou republikou pripomenieme 100 rokov od vzniku nášho spoločného štátu. Czech Tourism Slovensko nevybral cieľ nášho výletu náhodne. Topoľčianky miloval prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk, vo funkcii prezidenta trávil v kaštieli takmer každé leto. Na koni jazdil denne hodinu aj dve, aj napriek vyššiemu veku. A vraj mal rád jednoduchú kuchyňu ako napríklad šúľance s makom. O tom jedle nepíšem náhodou. Cestou z Topoľčianok nás čakalo ešte jedno prekvapenie. Neskorý obed v reštaurácii Savoy bratislavského hotela , kde sme ochutnali menu, ktoré jedávali za čias prezidenta Masaryka štátne návštevy. menu_vyska 

Podával sa husací kaldoun, údený pstruh s marinovanou cviklou, chrenovým sorbetom a horčicovo-medovou emulziou, teľacie consommé s portským vínom, zeleninou a estragónovými knedličkami, konfitovaný holub a v káve marinovaná husacia pečeň foie gras, glazúrované višne a pikantný chlieb, kačacie prsia, šúľance s orechmi a šípkovou omáčkou a na záver maková variácia s bielou čokoládou.

Ak sa to zdá veľa chodov, tak len pre informáciu, tie porcie sú menšie, takže s troškou dobrej vôle sa dá zjesť všetko :-). Myslím si, že dôstojné menu na akúkoľvek oslavu. Aj na storočnicu kedysi spoločnej republiky.

Autorka: Zuzka Huďová, ktorá sa zúčastnila na novinárskej ceste organizovanej a hradenej CzechTourism Slovensko

Autorka Zuzana Huďová je dlhoročnou novinárskou.