Povedala som nadriadenému, čo si o ňom naozaj myslím

Firmu podľa mňa posúva vpred nie to, ak si budeme egá len hladiť a to šéfové vynášať do nebies, ale najmä, ak dokážeme problém jasne pomenovať, ukázať naň, prijať ho a ešte sa ho aj snažiť vyriešiť.

Tešili sme sa na nové vedenie redakcie ako malé deti. Za veľmi krátky čas nás totiž riadilo toľko neschopných šéfredaktorov, že redakcia fungovala už len samospádom. Poznali sme ho ako skvelého novinára, manažérske skúsenosti však nemal žiadne.

Nastúpil ako takmer všetci pred ním. Žiadna pokora k ľuďom, ktorí už v profesionálnom živote niečo dokázali. Aj on začal spochybňovaním všetkého a každého. Aj on robil ramená a znevažoval všetkých, ktorí sa previnili len tým, že pre STV vôbec pracovali. Aj pri ňom sa nádej na zmenu rozplývala rýchlejšie ako večerné svetlo.

Manažérsky diletant

Za dva týždne sa z človeka, na ktorého sa každý tešil, stalo ďalšie neznesiteľné monštrum, ktoré vás každé ráno na porade tak demotivovalo, že bolo proti prírode, aby ste večer odovzdali prácu, na ktorú ste hrdý. Ani nie za dva týždne sa aj z neho stal manažér, ktorého už inak ako pán k…. nevolali.

Sklamanie bolo obrovské. Vyvrcholilo na rannej porade, kde sa opäť správal ako totálny manažérsky diletant, až som to nevydržala a vstúpila do otvoreného verejného konfliktu. Pohár pretiekol a tak som si servítku pred ústa nedávala. V závere „prejavu“ som ho vyzvala, cháp nie poprosila, aby sa išiel obliať studenou vodou, prestal sa s ľuďmi rozprávať ako s potkanmi, ktorých nevie vyplaviť z kanálu. Krátko zareagoval, že ma po porade čaká u seba. Do jej konca sa inak neznesiteľne ponižujúca komunikácia nového šéfredaktora zmenila na profesionálnu aj so zábleskami manažérskych schopností.

Za dverami vulgárne, ale…

„U seba“ to skúsil ešte raz v pôvodnom duchu. Bolo mi úplne jedno, či ma z redakcie vyhodí, alebo presunie do archívu, ktorý aj tak časom zruší. Nadýchla som sa opäť a povedala pamätnú vetu, ktorú si vraj pripomínal často. „Vy si uvedomujete, že sa tu ľudia na vás tešili? Že verili, že ich konečne bude riadiť človek z praxe, ktorý im bude rozumieť? A čo z vás ostalo? Za ani nie dva týždne vám nikto ako k….. nepovie!“

Za dverami jeho kancelárie ostalo ticho, ktoré sa nedalo ani krájať. Potom povedal niečo, za čo si ho vážim do konca života: „Ďakujem Lucia za vašu úprimnosť, vôbec som to takto nevnímal.“

Najférovejší šéf

Nevyhodil ma. Aj keď nakoniec aj on riadil redakciu iba krátko, dodnes na neho spomínam ako na najférovejšieho manažéra, človeka a chlapa, ktorého som za tie dlhé roky mala. Nebol samozrejme pri tom obrovskom množstve jediný, ale jediný, ktorý pochopil, že ak sa niekto nevtiera do manažérovej priazne, tak to ešte neznamená, že je proti nemu, ale môže byť aj tímový hráč a úprimne mu záležať na oddelení a jeho spoločnom výsledku. Pre mňa osobne to dal na pána doživotne. Lebo firmu podľa mňa posúva vpred nie to, ak si budeme egá len hladiť a to šéfové vynášať do nebies , ale najmä, ak dokážeme problém jasne pomenovať, ukázať naň, prijať ho a ešte sa ho aj snažiť vyriešiť. Ale je možné, že sa aj mýlim…   

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)