Janette Havelská pracuje 20 rokov v holandskom školstve. Hovorí, že Holanďania sa radi porovnávajú len s najlepšími, a preto napredujú. Tiež neriešia životy druhých

Mladí Slováci dnes často chodia študovať do Holandska, ktoré má kvalitné vysoké školy a v porovnaní s inými vyspelými krajinami relatívne nízke školné. Janette Havelská (49) pozná holandské školstvo z druhej strany – ako učiteľka. „Keď ako cudzinec dostanete prácu v školstve, znamená to, že máte dôveru. Keďže v Holandsku žijú ľudia z celého sveta, vychovávam tu asi 150 národností. Poznám ich problémy, viem, čo riešia a tak vidím, čo sa odohráva v celej spoločnosti,“ hovorí. Ona sama sa v Holandsku prvýkrát ocitla v roku 1992, keď prišla na krátky študijný pobyt. V tom čase ešte netušila, že raz ho bude vďaka manželovi nazývať svojím domovom.

Janette, ktorá občas prispieva aj na Dalito.sk, vyštudovala angličtinu a nemčinu. Dnes pôsobí ako učiteľka angličtiny na strednej škole v Rotterdame. V Holandsku to dáva už 20 rokov. Kým sa v ňom však natrvalo usídlila, dva roky žila s manželom v Argentíne. „Manžel tam dostal prácu. Od rána do večera pracoval, kým ja som bola v krajine len na turistické vízum. Tým pádom to bolo trošku komplikované. Navyše sa nám tam narodila dcéra, na ktorú som bola celé dni sama. Rodina bola ďaleko a nikoho sme nepoznali. Pre mňa to bola dosť makačka,“ hovorí.

Z Argentíny sa mladá rodina presťahovala do Holandska, kde Janette začala krátko na to pracovať ako učiteľka angličtiny v učňovskej škole. „Veľmi mi pomohlo, že som už vedela obstojne po holandsky. Holandčinu som sa začala učiť ešte na Slovensku počas štúdia na vysokej škole. S kamarátkou sme vtedy boli jedny z prvých Sloveniek, ktoré sa učili po holandsky. Náš učiteľ bol Holanďan a chodieval za nami z Čiech raz za dva týždne,“ spomína Janette.

Dodáva, že hoci sa všade dohovoríte po anglicky, keď tu chcete normálne žiť, tak sa musíte naučiť aj holandský jazyk. „Určite je to výhoda. A najmä, keď si hľadáte prácu. Treba si uvedomiť, že je tu veľa imigrantov z rôznych krajín sveta, ktorí sa tiež chcú zamestnať. Niektorí tu žijú 40 rokov, no keďže sa nenaučili po holandsky, tak len upratujú. Bez znalosti jazyka nemajú veľa možností nájsť si prácu.“

Vlastnú jazykovú školu zavrela po dvoch rokoch

Janette skúšala v Holandsku aj podnikať. Otvorila si jazykovú školu, avšak vydržala to ťahať len dva a pol roka. „Keď sa rozhodnete pre podnikanie, musíte sa tomu venovať naplno, pracovať aj po večeroch, inak sa to nerozbehne. Toto som nechcela, keďže v tom čase som už mala rodinu. A tak som si zarobila vlastne len na vreckové, preto som to nechala tak.“

Po skúsenosti s podnikaním sa vrátila do školstva. Teraz učí angličtinu v grafickom lýceu v Rotterdame a prednedávnom prešla na polovičný úväzok, pretože si hľadá novú prácu. „V tejto škole som dosiahla všetko, čo som mohla, ďalej sa ísť nedá. Už roky cítim, že sa neučím nič nové, nenapredujem, trošku mi to pripomína vyhorenie. Pracovať v školstve nie je jednoduché. V Holandsku sú učitelia zneužívaní v tom, že majú skutočne veľa práce a navyše sú tu zmiešané triedy, deti z rôznych kultúr, takže to učenie je naozaj náročné. So Slovenskom, kde máte homogénnu triedu, sa to vôbec nedá porovnať. Prešla som v škole rôznymi pozíciami, rôznymi prácami, ale keď som sa snažila o miesto tímlíderky, narazila som na strop, a už nemám kam ďalej postupovať. Je čas nájsť si niečo iné,“ hovorí Janette otvorene.

Holanďania sa porovnávajú s najlepšími

Keď sa bavíme o školstve, Janette veľmi nechce veriť, že na Slovensku sa toho veľa nezmenilo v porovnaní s tým, keď ona chodila do školy. A síce, že deti sa u nás stále bifľujú naspamäť hromadu zbytočných informácií, nerozvíja sa ich kritické myslenie, v triedach musia poslušne ticho sedieť a za nesprávne odpovede sú vysmiate či potrestané zlou známkou, takže ich aktivita na hodinách je často nulová. Janette vraví, že nič z toho si v Holandsku nevie predstaviť.

„Holandské školstvo sa neustále mení. Vždy chcú veci zlepšovať, čo je fajn, hoci niekedy potom neudržia ani to, čo je dobré. Sú presvedčení, že treba zmeniť všetko. Zmena je často rýchla a stále majú pocit, že niečo nie je dobré. Keďže som zo Slovenska, hovorievam im: Čo sa sťažujete, veď v iných krajinách je to oveľa horšie. Ibaže Holandsko sa porovnáva len s tými najlepšími. Keď napríklad v medzinárodnom testovaní žiakov PISA trošku klesli v rebríčku v čitateľskej gramotnosti, hneď z toho bolo veľké haló. Pravda je, že deti, ktoré končia základnú školu, majú rôzne nedostatky vo vedomostiach, no často sú to deti z imigrantských rodín, väčšinou sú zo sociálne slabšieho prostredia a riešia množstvo problémov,“ vysvetľuje Janette.

Učiteľ nie je milionár, hypotéku však z platu zaplatí

Podľa jej slov, tak ako všade, aj v Holandsku sú výborní učitelia, priemerní aj slabší. A kvalita školstva je vždy založená na ľuďoch. Neraz sú však učitelia vyhorení, pretože majú veľa práce. „Čo sa týka platu, nie sme síce zaplatení tak ako učitelia v Nemecku alebo vo Švajčiarsku, ale ohodnotenie je celkom korektné. Sú tu tabuľkové platy a kto chce zarábať viac, musí mať v škole extra aktivity. Samozrejme, keď sú doma dvaja učitelia, nikdy z nich nebudú milionári ani nebudú žiť v luxuse, ale zo svojho platu vedia v pohode splácať hypotéku na byt či dom.“

Vzťah učiteľa a žiaka je síce tiež oveľa voľnejší než na Slovensku, ale voľnosť nie je založená na tykaní. Žiaci učiteľom vykajú. Avšak z hľadiska disciplíny je to viac uvoľnené, v triede môžu študenti aj počas hodiny rozprávať či jesť.

Sú nadmieru úprimní a je medzi nimi veľa dobrovoľníkov

Tak, ako pre všetkých Holanďanov, aj pre Janette sa stal bežnou súčasťou života bicykel. „Keď chcete ísť v Holandsku autom, je to strašné, sú tu samé zápchy. Preto ľudia jazdia na bicykli a väčšie vzdialenosti prekonávajú radšej vlakom. Ja cestujem do práce asi 30 minút, najskôr 15 minút vlakom a potom presadnem na bicykel, to je tu úplne normálne. Aj obe dcéry odmalička jazdia do školy na bicykli,“ hovorí Janette. Dodáva, že na bicykli sa jazdí aj v daždi či keď nasneží.

Podľa Janette od Slovákov sa Holanďania odlišujú aj tým, že sú nadmieru úprimní a veľmi priami. „Keď máte na Slovensku nejakú špinku na šatách, tak s ňou chodíte celý deň a nikto vám nič nepovie. Tu mi kolega rovno povie: Pozor, Janette, niečo tu máš, daj si to preč… A rovnako na rovinu povedia ľuďom aj to, čo si o nich myslia. Nám to niekedy znie až arogantne, ale po 20 rokoch už viem, že je to myslené proste úprimne. Nehovorí sa tu tak často za chrbtom, skôr povedia veci na rovinu. Napríklad aj teraz všetci moji kolegovia vedia, že v škole nie som spokojná a hľadám si novú prácu a rovnako to vie aj môj šéf a berie to úplne normálne. Keď idem niekam na pohovor, v pohode sa potom bavíme o tom, aké to bolo.“

Holandsko sa tiež môže pochváliť množstvom dobrovoľníkov, ktorí sa angažujú v komunitnom živote. Často ide o starších ľudí, ale napríklad aj ženy, ktoré pracujú len na polovičný úväzok, robia dobrovoľníčky v rôznych sociálnych službách.

Keď ju svokrovci pozvali na večeru, musela si ju uvariť

Keď sa pýtam Janette, čo ju v Holandsku najviac prekvapilo, porozpráva mi veselú historku z rodinného života z čias, keď ešte len chodila so svojím manželom a svokrovci ju prvýkrát pozvali k nimi na večeru. „Na Slovensku pri takejto príležitosti navaríme viac chodov, moji svokrovci sa rozhodli pre gourmetten, po francúzsky známe ako raclette. Ide o to, že potraviny aj všetky prísady sa vyložia na stôl spolu so špeciálnymi panvičkami na spôsob grilu a každý si upečie, čo chce. Keď na to spomíname, dodnes sa smejeme, že na prvej návšteve som si musela sama navariť.“

Vo všeobecnosti sa vraj rodinné návštevy menej točia okolo jedla než u nás. Aj známi keď vás pozvú k sebe domov, veľké pohostenie nečakajte, obvykle vás ponúknu len kávou a dákym keksom.

„Čo ma však asi najviac prekvapilo je to, že Holanďania si pri raňajkách krájajú chlieb. Kým my ho natrieme, vezmeme do ruky a odhrýzame z neho, oni si z neho odkrajujú nožíkom a vidličkou vkladajú do úst. Taktiež je bežné, že na maslový chlieb si dajú banán, jahody alebo malé čokoládky.“

Z migrantov strach nemajú, aj keď situácia je neraz komplikovaná

Holandsko patrí ku krajinám, do ktorých každoročne prúdia tisícky migrantov. Časť obyvateľstva a politickej scény sa aj tu radikalizuje a je proti, zatiaľ však prevláda ochota migrantov prijímať. „Problém je, keď ich príde naraz veľmi veľa. Aj teraz Holandsko vzalo dvetisíc ľudí z Afganistanu a nevedia, kde ich ubytovať. Navyše, procedúry so získaním azylu sú veľmi zdĺhavé. A kým ľudia nemajú vybavené tieto úradné záležitosti, nemôžu pracovať, študovať a normálne sa zaradiť do života. Čiže aj 2 – 3 roky len niekde sedia a sú frustrovaní. Áno, sú aj takí, ktorí robiť nechcú a vyhovuje im to. Ale napríklad medzi utečencami zo Sýrie bolo veľa vzdelaných ľudí, ktorí chceli pracovať a naplno sa zapojiť do spoločnosti, no nemohli,“ hovorí Janette.

A dodáva: „Každý migrant vrátane mňa, a je jedno z akej je krajiny, ak chce zapadnúť, tak musí robiť oveľa viac ako domáci. A nepomôže, keď sa sťažujete, že vás diskriminujú a podobne. Žiaľ, sú aj takí, ktorí si len sadnú a vyplakávajú, že všetci sú proti nim. Takým sa nedá pomôcť.“  

Na otázku, či jej niekedy dali pocítiť, že je cudzinka, odpovie, že áno, nikdy nie však v zamestnaní medzi kolegami. „Každý, kto žije v inej krajine, zostane vždy spolovice cudzincom. Ale vopred si treba zvážiť, či je to pre vás problém alebo nie. No keď dostanete prácu v inej krajine, a zvlášť v školstve, je to signál, že máte dôveru. Veď ja tu vychovávam asi 150 národností! Na druhej strane vďaka tomu zažívam veci, ktoré by som inde nezažila, spoznávam príbehy detí aj zo sociálne slabších rodín či problémových štvrtí. Ten, kto neučí v školstve, o tom nemá ani poňatia. Pretože keď ste napríklad programátor, stretávate sa len s vybranou skupinou ľudí a netušíte, čo sa odohráva v celej spoločnosti. Pre mňa je to obrovské obohatenie.“ 

Prečo mám riešiť život cudzích ľudí?

Ďalšia vec, ktorá je pre Holandsko typická, je liberalizmus. A to v mnohých témach, kde u nás vládne striktne konzervatívny pohľad. Či už je to marihuana alebo úplná akceptácia LGBTI komunity. Napríklad homosexuálne manželstvá sú v Holandsku povolené už 20 rokov.

„Samozrejme, aj v Holandsku je malá skupina ľudí, ktorá je proti tomu, ale naozaj ich nie je veľa. Nechápem, prečo by som mala riešiť nejaký homosexuálny pár alebo cudzieho človeka, ktorý má svoj privátny život a chce si ho zariadiť podľa seba a svojich pocitov. Veď mňa sa to nijako netýka! Naša škola je tiež otvorená voči transgender žiakom. Študenti sú práve vo veku, keď sa hľadajú a zisťujú, kto sú. Teraz som mala žiaka, ktorý prišiel, že už nechce, aby som ho volala Lucas, ale Lucy. Pre mňa je to ok, rovnako ako pre mojich kolegov. Občas sa stane aj to, že decká len experimentujú a potom sa vrátia späť. Ale nikto ich za to neokrikuje, všetci to akceptujú. Máme pravidlá, že drogy sú v škole zakázané, ale inak je dovolené takmer všetko – študenti môžu prísť so zelenými vlasmi, kruhmi v nose, môžu mať oblečené skoro čokoľvek…“ hovorí Janette.

To, čo je v Holandsku ale takmer rovnaké ako u nás, je sťažené hľadanie práce po štyridsiatke. „Na budúci rok budem mať 50 a určite je to ťažšie, ako keď si hľadáte prácu v tridsiatke. Veková diskriminácia je všade, aj keď jasné, že nikto vám nepovie, že vás nevezme kvôli veku. V Holandsku musím pracovať do 67 rokov, takže mám pred sebou ešte 18 rokov práce, čo je dosť veľa. Preto si chcem nájsť zamestnanie, ktoré ma bude napĺňať a baviť. Problém je ale aj v tom, že keď 20 rokov robíte v školstve, ľudia si vás zaškatuľkujú a nedajú vám veľmi šancu v inom obore. Radšej vezmú človeka, ktorý už robil na podobnej pozícii, aj keď je úplne neschopný. Potom vidíte, že o pár mesiacov na to miesto zase hľadajú niekoho nového a takto je to všade.“

Napriek tomu však Janette verí, že sa jej už čoskoro podarí nájsť prácu, v ktorej bude spokojná a bude sa môcť ďalej rozvíjať. Zatiaľ si voľný čas, ktorý jej zostáva popri práci na polovičný úväzok, vypĺňa maľovaním a čítaním. A keď môže, zbehne na Slovensko do milovanej Banskej Štiavnice, alebo na hory. Pretože ak jej v Holandsku ako milovníčke lyžovania a snowboardingu niečo chýba, tak sú to práve kopce, ktoré v rovinatej krajine nie sú. 

(Ak vás tento príbeh zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)